Zuzana Valachovičová
Úsmevná momentka na dnes – vyznanie lásky
Hneď, ako som zazvonila, pribehla skackajúc ako kozliatko. – Babi! Babi! – nežne sa túli. – Babi? Pekne voniaš. Voniaš ako babka.
Obdivujem detský svet a úžasnú životaschopnosť detí.Viac odo mňa deťom aj na http://www.mamtalent.sk/zuzana-valachovicova.phtml?program=12&ma__0__author=7106 Zoznam autorových rubrík: Čo som videla, čítala, počula, Radosti a starosti psíčkarov, Aj deti sú naše, Súkromné
Hneď, ako som zazvonila, pribehla skackajúc ako kozliatko. – Babi! Babi! – nežne sa túli. – Babi? Pekne voniaš. Voniaš ako babka.
V dnešnej dobe hodne diskutovaná otázka. Naozaj stačí len šetriť? A kde sa naučiť, ako šetriť, aby sme mali ako jednotlivci zisk? Preto tvrdím sama za seba, že šetriť sa naučiť masovo nedá. Každý jedinec alebo rodina musí rozmýšľať a počítať individuálne.
V novom dôchodkovom systéme je zákonom stanovený dôchodkový vek 62 rokov pre mužov aj ženy. V ďalších rokoch sa tento vek bude postupne zvyšovať až do 65 rokov.
Sú kamarátky a zároveň rivalky. Opakujú všetko jedna po druhej, ale každá chce byť stredobodom pozornosti. Bozkávajúc sa objímajú a vzápätí sa vyšticujú alebo poštípu. Majú dva.
alebo ako robiť kvalitné služby na Slovensku. Do kníhkupectva Panta Rhei v Bratislave sme prišli ,,vo veľkom štýle,, tak ako sa na dve malé dvoj a päťročné dievčatá patrí. Deti sa tešili /budúce knihožrútky/ a chceli všetko vidieť, najlepšie hneď.
Slnečné dopoludnie. Na ihrisku je plno detí. Menší pečú z piesku koláče, tí starší kopú jamy. Emka, inteligentné živé dvojročné dievčatko sa už trochu nudí. Rozmýšľa, ako to povedať ... a vymyslí: Dobre vie, že keď z nadbytku energie rozhadzuje piesok po ostatných deťoch alebo ich ,,plieska,, lopatkou po hlave, nasleduje zmena t.j. odchádza na trestnú lavičku /v jej prípade iba ihriskovú lavičku/. Hodinky síce nepozná, ale vždy vydrží pokojne sedieť psychológom odporúčané dve minúty a následne ideme vybiť energiu naháňačkou a bláznením. Tak teda pár krát obsype pieskom kamarátku Hanku a potom aj mňa. Funguje to. Beriem Emku za ruku a odchádzame /aj keď v tomto prípade vedie na lavičku skôr ona mňa/. Hanka s obdivom pozerá za ňou, aká je hrdinka a ťahá za ruku babku, aby si išli tiež sadnúť. No lavičky sú v chládku a babke sa z teplého slnka nechce. Hanka chvíľu porozmýšľa, zoberie lopatku a šups babke za krk piesok. :)
Večerná pohoda v obývačke - čaj, keksy a ženský časopis. Aj to sa stáva. Ako som si v ňom listovala, pribehla štvorročná vnučka. Usmiala sa a potichu vkĺzla ku mne pod deku. Pozerali sme si spolu obrázky a pritom sem - tam niečo prehodili. - Babi, páči sa ti to? - ozvala sa, keď som prehrnula na stránku s módou a uprela na mňa veľké hnedé oči. - Nie. - odvetila som /popravde móda bola hrozná!/. Odpoveď ju upokojila, zjavne si oddýchla, že sa jej ,,to,, nemusí páčiť. Odvtedy si častejšie pozeráme rôzne časopisy a diskutujeme o tom, čo vidíme /a nie len na módu/.
Tento blog nepíšem preto, aby som sa sťažovala, aj keď dôvod na nespokojnosť určite mám. Je to skôr blog plný rozčarovania z medziľudských vzťahov. Takýto prístup k zákazníkovi dotyčnú predavačku nijako neospravedlňuje, aj keď verím, že ju k tomu dotlačilo zúfalstvo, z čoho žiť. Kým sa takíto ľudia nenaučia, že pri nákupoch nepotrebujeme pochlebovanie ani umelou poníženosťou zakrývať snahu dobehnúť zákazníka, nemajú tu čo robiť. Stačí obyčajná slušnosť a profesionalita. Ale to by nemohol byť predavačom „každý".
- Lucka, kde si našla fixku?! - zakričal otec na skoro dvojročné dievčatko, keď zbadal tú spúšť v obývačke. Koberec, nábytok i steny zdobili ,,nádherné dvojročiacke maľby,,. Zobral handru a začal nežiaduce obrazy nazlostene odstraňovať. Lucka stála a plakala. Na krik dobehla z kuchyne päťročná Natálka. Zobrala sestričku za ruku a viedla ju do spálne prihovárajúc sa jej: - Neplač, však jeho to za chvíľku prejde. Poobede, keď sa vrátila mama, Natálka jej už u dverí šuškala do ucha: - Tatino sa hneval a Lucka plakala. Ale neboj, ja som sa o ňu postarala. Trochu sme skákali po posteli /ich spoločná obľúbená činnosť/ a potom sme sa pozerali z okna /zatvoreného/. Pomohla som jej vyliezť, aby nespadla. :)
Čakali sme na Emkinu mamu. Mala prísť už každú chvíľu, tak sme si krátili čas čítaním obrázkovej knižky pre najmenších. Emka má ešte len 19 mesiacov, no rozpráva lepšie ako dvojročná . - Pozri, Emi, mačka má malé mačiatka a tu psík malé šteniatka. - ukazujem na obrázky v knižke. - Ja mám v brušku malého psíka. - oznamuje mi po bábätkovsky dievčatko. - Nie, nemáš. - vysvetľujem. - Šteniatka môže mať v brušku len psia mamička. Ty keď budeš veľká ako Kristínka, budeš mať v brušku bábätko, ale šteniatko nie. To Emka pozná, jej teta čaká bábo a ona ho chodí hladkať a pomáha chystať preňho košieľky a dupačky. - Ja mám v brušku malého psíka. - nedá sa Emka presvedčiť ani po treťom ani po piatom raze. Zachráni ma Emkina mama, ktorá práve zazvoní. Emka uteká k dverám a kričí, že má v brušku psíka. Mamina ju s úsmevom pritúli a ... spod trička vytiahne dievčatku malého umelohmotného psa. :)
Úvod: Väčšina Slovákov si potrebuje na zlepšenie bytovej situácie sporiť a hľadajú možnosti ako si finančne vlastné bývanie zabezpečiť, či zrekonštruovať. K tomuto účelu slúži na Slovensku stavebné sporenie. Stavebné sporenie má z možností, ktoré sú u nás dostupné, jeden z najlepších úrokov a je tu aj štátna prémia. Okrem toho ponúka možnosť dostať lepšie podmienky pre získanie stavebného úveru v budúcnosti. To ho robí zaujímavým. Takže sa rozhodnete, veď ako ináč sa prinútiť odkladať z toho mála, čo vám zostane z výplaty, a idete do toho. Leták vám veľa povie, ale aj veľa nepovie. A veľa vecí si uvedomíte naplno až keď ...
Už som jedla kraby, mušle, slimáky, avokádo, tatársky biftek, asi 15 druhov syrov atď. Bolo to fajn. Až na ten biftek - chcelo sa mi plakať, ale statočne som hltala. A ešte avokádo s olivovým olejom a osolené - o niektorých veciach stačí počuť, uf. Minule sme mali na večeru rybu. Louise dostala inštrukcie, že pred prehltnutím má rybu poriadne pohrýzť, či nenájde kosť. Nabrala na vidličku, požula - nie - zhltla, nabrala - nie, -nie, - nie ... Úplne seriózne a sama pre seba pred každým hltom. Francúzi majú dva nepríjemné zvyky: zohrievať rajčiny a mať každý mesiac a pol prázdniny /a občas aj medzi tým/. V stredu nechodia do školy/škôlky, v sobotu a nedeľu tiež nie. Keď je pekné počasie, to mi je sveta žiť. Louise vonku vybláznim a potom je milá. Ale keď prší, sneží, mrzne alebo aj všetko naraz, vtedy fakt tie prázdniny nemám rada.
Spím. Mám divné sny o špicatých topánkach. Otvorím oči, Louise stojí pri posteli a pozerá na mňa. Ja: - Dobré ráno. Ona: - Jedávaš býkov? Ja: - Nie. Odíde. O päť minút je späť: - Krikina, spíš? Ja: - Áno. Ona: - Nachystala som ti raňajky. Ja: - Si zlatá, ďakujem. Ona: - Vstaň, tu máš sveter a keď sa naješ, pôjdeme sa hrať von. Bolo pol siedmej ráno! Aha a na raňajky mi nachystala čokoládový puding a sama hneď aj jeden zjedla, skôr než jej to niekto stihol zakázať.
Prišla na to aj komisia EU, keď sa rozhodla obmedziť výrobu a predaj jednorazových igelitových tašiek. Nech mali na to tí ľudia akýkoľvek dôvod a aj o škodlivosti igelitových tašiek na ekológiu sa vedelo na Slovensku už dávno pred týmto rozhodnutím, jedno sa im uprieť nedá. Čoho je málo, to je vzácnejšie. Preto by som navrhovala pokračovať ďalej, napríklad v obmedzení počtu výtlačkov ponukových letákov, ktoré sú v nadmernom množstve porozhadzované všade.
Keď má človek dva roky, je chlapec a skôr technický typ, rozumej manuálne zručný v oblasti demontáže áut a rôznych elektrotechnických zariadení, učiť sa rozprávať je naozaj ťažké, ale keď sa nad tým zamyslím, je v tom kus logiky. Dieťa: -Tá knižka je tatinova alebo maminova? /vzor bábätkova :) / Učíme sa riekanku: Ja: - Jeden kováč koňa kuje, koľko klincov potrebuje? Povedz mi to ty/ukážete prstom na dieťa, aby doplnilo a ono povie ,,ja", prípadne po treťom raze ,,teta" veď prečo by mal stále hovoriť on či opakovať nejaké preňho nelogické básničky?:) Rozprávame si rozprávku: Ja : - /klop, klop/ Kozliatka, kozliatka otvorte dvierka ... Dieťa: - Klop, klop, melón ...:) a smeje sa svojmu prvému vtipu. P. s. Tú básničku sa nakoniec naučil po piatom rozobranom aute a dnes už rozpráva v jednoduchých vetách, keď už nikto neveril, že začne. Teraz, o pár týždňov neskôr, vyšší level: Ja: - Stoj chvíľu rovno, musím ti opraviť zips. Dieťa: -Teta, ty si opravár? Ja: - Tomi, nelez na stôl! Dieťa: - Musím, som had.
Niekedy v lete, pár rokov dozadu, zazvonil u nás predajca vysávačov. /v tej dobe ich ešte nebolo tak veľa/ Bol odborník - primerane ,,vlezlý,, primerane milý, primerane presvedčivý a hlavne vytrvalo neodbytný. Nakoniec ma ,,dostal,, napriek tvrdeniu, že vysávač nepotrebujem, to skôr nový koberec. Presvedčil ma, nech si nechám aspoň povysávať izbu a tak sa presvedčím o kvalite daného výrobku. Keď vysávač nekúpim, môžem ho odporučiť známym. Tak znela naša pouličná ústna dohoda. On vedel svoje /že najťažšia časť práce, dostať sa dnu, je za ním/ - ja svoje /že vysávač nekúpim, ide len o reklamu/. Človek /ja/ je niekedy tvor nenapraviteľne naivný.
Ochladilo sa. V bytoch je zima, ešte sa nekúri. Zuby drkocú, ľudia vyťahujú zo skríň svetre a deky. Vyše osemdesiatročná stará pani sa pýta svojho slabo počujúceho manžela: - Janko, nechceš na noc teplú deku? Dedko: - Ani nie, v izbe stále rovnaká teplota. Babke je zima a tak jej deka stále behá po rozume. Za hodinku sa pýta znova: - Janko, nie je ti zima? Nechceš na noc deku? Dedko začuje len začiatok a s povzdychom pre pokoj v rodine odpovedá: -Tak dobre, idem sa obliecť. Babka zvyknutá zopakovať všetko 3x sa nedá: - Ale či nechceš na noc deku?! Dedko zase pozná babku, vie, že nebude mať pokoj, kým nebude súhlasiť: - Dobre, tak mi ju daj. - rezignuje. Babka namosúrene sama pre seba: - Tak ako? Raz ju nechceš a potom zase chceš. Kto sa v tom má vyznať? :)
Nedávno som absolvovala kurz ,,Tančekov pre najmenších". Musím povedať, páčilo sa mi. Aj vnučke. Je síce pravda, že keď som sa plazila ako had, trochu mi vytŕčal zadok, ale vynahradilo to skákanie ako žabky. Ale to len na okraj, Zaujal ma asi dvojročný chlapček - živé striebro.
- Dajte ľuďom chlieb a hry a budú vás milovať. - povedal rímsky cisár Caligula. Dajme ľuďom Bločkovú lotériu a budú ochotní pre túžbu po výhre všetkého? Naozaj sa nič nezmenilo?
prečo nefungujú také najjednoduchšie a najzákladnejšie veci ako vytlačiť a dodať školám dostatočný počet šlabikárov a ostatných učebníc. Nechápem, prečo sa komplikujú najjednoduchšie a najzákladnejšie veci, ktoré skomplikovať je väčší problém, ako ich spraviť. Nechápem, prečo sa dávajú zákazky neovereným firmám, keď tých overených je dostatok. Nechápem, prečo sa šlabikáre tlačia na poslednú chvíľu, prečo sa takéto veci nekontrolujú v predstihu, prečo sa stále mení zabehnutý systém a tým sa všetko predražuje. Nechápem, čo je také zložité na tak jednoduchej veci. Som proste asi jednoducho Mária. Alebo možno aj chápem, veď zložité a komplikované veci sa ťažšie kontrolujú a ľahšie sa zdôvodňujú prípadné predraženia, s ktorými ,,akosi nikto nepočítal,, len to nejako ťažko dokážem prehrýzť a tolerovať.