Zuzana Dubcová *zuz*
Budú tri
Boli taká obyčajná bratislavská rodina. Otec pracoval v mestských službách,mama bola učiteľka, dvaja synovia na prahu puberty. Mali pekný trojizbový byt, favorita, na dedine chalúpku po rodičoch.
Kým si nájdeš miesto pod slnkom,začne sa stmievať! Zoznam autorových rubrík: Z denníka jednej rodiny, Úvahy, One story, Spomienky, Aj to sa stáva, Mňam a ham, Súkromné, Nezaradené
Boli taká obyčajná bratislavská rodina. Otec pracoval v mestských službách,mama bola učiteľka, dvaja synovia na prahu puberty. Mali pekný trojizbový byt, favorita, na dedine chalúpku po rodičoch.
Už desať rokov snívam o zimnej záhrade. Raz nebolo peňazí,potom nebolo času,potom sme šetrili na auto,potom zasa na dovolenku.
Takto ma odpinkal môj trinásťročný syn, keď som sa mu cez jarné prázdniny chcela ponúknuť,že mu prinesiem na večeru jeho obľúbenú pizzu.
Bola som na takom obyčajnom malom nákupe. V sobotu podvečer, v kauflande. V podstate som ani nič veľké nechcela kúpiť,len nejaké drobnosti na nedeľné popoludnie. Nakoniec sa z toho vykľul viac ako tisíckorunový nákup. Ale to bol môj problém,moja chyba. Alebo- výstižnejšie bola to šikovnosť obchodného reťazca. Nebudem tu teraz opisovať,ako som neodolala lákavej akciovej ponuke kukurice v konzerve,alebo zlacneného karfiolu. Chcem vám povedať o inom.
Nezvyknem brať stopárov. A už vôbec nie viacerých naraz. A ani mužov. Mám obavy z vlastného ohrozenia, a potom som nadopovaná všetkými tými strašnými možnosťami z filmov. Takže stopári nie.
Nechcem sa chváliť,ale myslím si o sebe,že som pomerne praktická osoba. Viem si zariadiť čas tak,aby som stihla prácu aj zábavu, oddych aj šport. V práci aj doma.
Chodievala som tam len 2x do roka, na sviatok všetkých svätých a na Žofiu,
Mám rada deti – hocaké – malé aj väčšie a cudzie. Vždy sa o ne rada postarám a popritom sa teším že si pre ne prídu vlastní rodičia. Mám s nimi veľa skúseností, veľa smiechu a občas aj nejaké slzy ( to hlavne s mojim vlastným,keď sa budil v noci každých 20 minút a mne tiekli slzy od zúfalstva.)
Tiež sa vám to asi stalo, od rána sa začal deň,ktorý aj keby ste ho vymazali z pamäte,aj tak zostane najblbší z blbých. Aj mne sa to stalo, predvčerom.
Keď som ho prvý krát videla vychádzať z tapacírovaných dverí,myslela som si že je pacient. Doktor práve odišiel na obed, zašveholila sestrička, a my sme mali čakať kým sa naobeduje. Hento bol doktor? pýta sa babka a dáva si dole vlniačik,lebo jej bude pravdepodobne teplo. Asi ano, odpovedám jej, ja som tu prvý raz, nepoznám ho.
To „ona“ v nadpise znamená moja mama. Tiež som nenávidela jej rady – načo mi toto hovoríš? Veď ja to predsa viem. Pozerala som sa na ňu ako keby spadla z jahody, aj to len z tej nízkej. A teraz to mám doma : poviem mu Uprac si ten bordel a on „ježiš, daj mi pokoj“ samozrejme nepovie mi to,ale myslí si to. „nevykladaj si tie nohy na stoličku, prečo máš tie botasky také špinavé?“ a on? iba prevráti oči a nepovie radšej nič.Kedy už konečne vypneš ten počítač a začneš sa učiť? A on?- načo? Aj tak všetko čo potrebujem už viem – pomyslí si,má predsa už dvanásť !!!!!
Ja som realistický optimista, on je hundroš a flegmatik jak vyšitý.Ja sa dívam po daždi na prekrásnu dúhu a on frfle,že namokla lavička na dvore.
Prečo ten telefón zazvoní vždy v najnemožnejšom čase? „ano, počúvam ťa – zuzi,padol som zo schodov,môžeš prísť? A čo sa ti stalo? No, tá noha, vieš,tá čo minule.“ Telefón ohluchol a mne neostalo nič iné,len pohľadať niekoho kto ma v tomto úplne nezvyčajnom čase odvezie domov.
Aj vy ich máte radi? Ja ich priamo zbožňujem, v podstate ani nie priamo vianoce,ale tie dni pred nimi. U mňa začínajú vianoce dňom,ked pečiem medovníčky čiže okolo 10 decembra,lebo tie moje potrebujú dva týždne na to,aby boli jedlé. Fakt.
Moja babka vravievala,neboj sa ty nič,božie mlyny melú pomaly,ale isto, teda presnejšie vravievala to vždy vtedy,keď sa môjmu bratovi podarilo niečo vyviesť a odskákala som si to aj ja. Nie len ja,ale aj on, to musím povedať,aby sa moji rodičia neurazili, takto na starobu.