Lucia Zvedelová
pain
I can't pretend I feel allright, I can't pretend I am okay, when u again broke my hearth when i feel unreal pain.
I can't pretend I feel allright, I can't pretend I am okay, when u again broke my hearth when i feel unreal pain.
Chcem viac ... alebo menej ... chcem ... chcem viac - menej teba. Chcem viac tvojich pohľadov ... no nie tých, ktoré bolia ... tvoj pohľad bolí.
Jedno je fakt. Nepoznám ťa. Strácam sa v tvojich slovách, nerozumiem tvojim činom a tvoje myšlienky ... tak tie sú pre mňa úplne cudzie. Ale ... do kedy?
Dnes je to naposledy čo ti venujem svoje slová. Len pár svojich slov. Naposledy čo ti otvorím svoju dušu a naposledy čo pre teba vydýchnem.
Tretíkrát ... tretíkrát sa ti prihováram ... tretíkrát .. tretíkrát sa pokúšam nájsť samú seba ... Tretíkrát sa snažím pochopiť ... A stále zbytočne
Dúfam, že si šťastný. Lebo ak nie, tak tá bolesť, ktorú ja práve cítim v tej najhlbšej hĺbke svojej duše je úplne zbytočná.
Je mi smutno ... A ... mám v hlave toľko myšlienok, že nedokážem ... neviem čo ti povedať ako prvé. Teraz mi len lietajú po pamäti spoločné chvíle a všetky tie veci, čo sme spolu zažili. Ešte pred týždňom sme sa doťahovali ...
Naše večne neexistujúce MY dnes naposledy zaniklo. Nechalo za sebou pár sĺz, bolesti a komédií poznačených tragikou.
15.11.2014 – pre väčšinu z vás len obyčajná sobota, pre nás, žiakov Oktávy A na gymnáziu Jozefa Lettricha v Martine, nezabudnuteľný deň.
Dnes som našla staré sms-ky. Aké ťažké myslíš, že to pre mňa je? Spomínať na Teba ... A na tie pekné chvíle. Na to, že som bola naozaj chvíľu šťastná.
Človek je zvláštny, sťa milióny básní na zdrape papiera. Človek je zvláštny, túži byť šťastný, no na spomienky umiera.
Zatvára oči keď ide snívať, žiť život čo nedožičil úsmev na každý deň. ... krutá beznádej ...
...plačeš pre hluchonemú hudbu a samotu plyšového maca ...
Mám rada svoje básne, a milujem tvoj úsmev, keď ich čítaš a záblesk v oku, keď zistíš, že sú o Tebe. A o čom inom písať??
Stála som na celkom preplnenej vlakovej stanici a nervózne čakala na osobák, ktorý ma mal dopraviť do Zvolena za kamarátkou. V momente ako som nastúpila do kupéčkového vagónu, chcelo sa mi plakať.
V škole sme dostali zadanie vytvoriť fejtón na akúkoľvek aktuálnu tému, a teda v mojom prípade: veľa skúšania, málo času. Bola streda ráno a mňa rovnako ako po ostatné dni aj dnes zobudilo kvílenie budíka už pred šiestou. Po štyro
Chýbaš mi,a momenty keď slováboli viac než činy.Chcem to zažiť znova!Je neskoro ...Obaja sme iní.
Dnes ráno prišla pani profesorka do triedy a zadala nám úlohu aby sme za 15 minút napísali krátky príbeh na tému, dnes ráno som sa zobudil ako chrobák. Štýl nebol určený ... nebol určený ani spôsob ... obrazné či doslovné chápanie ... jednoducho sme mali vetu, dnes ráno som sa zobudil ako chrobák a mali sme tvoriť. Moja práca dopadla takto ... Dnes ráno som sa zobudila ako chrobák...