Lucia Zvedelová
keby som ti písala dopis na rozlúčku
Áno súhlasím ... Mal by si to vedieť ... A aj napriek tomu, Ti to nepoviem ... Nepoviem Ti ani slovo ... nechám Ťa len trpeiť ... potichu ...
Áno súhlasím ... Mal by si to vedieť ... A aj napriek tomu, Ti to nepoviem ... Nepoviem Ti ani slovo ... nechám Ťa len trpeiť ... potichu ...
Ešte pár krát sa na mňa falošne usmej, a nazvi ma priateľom. Podaj tú ruku čo podstrčí nádej, až potom sa staň bremenom
Niekedy snáď pochopíš, že láska nie je klam. No musíš zastať, zavrieť oči, a ďalej kráčať sám. ...................................
Večer čakať kým sa svetlo zhasne,a o pol jednej ráno začať písať básne,Nečakať nový začiatok ale rýchli koniec,nechcem počuť žili šťastne až do smrti,chcem počuť zvoniť zvonec. A kde v tejto hre je vlastne človek?Tam vzadu, zakrýva ho strom.Lebo v tejto hre, má človek pravú tvár,je to len dôveru zneužívajúci stroj.
Zatvárala som oči, tajila som dych. Mohla som skočiť, neotočil by sa ani jeden z nich. ................................................................................
Cukor zmenil sa na v riasenke zmáčané slzy,a srdce hovorí ti, že ma to mrzí,no rozum to odmieta príjmať.V bolesti necháš ma zvíjať........................................
„Slečna..."moju nedočkavosť však prerušil nejaký típek za mnou. „...môžete mi prosím Vás povedať aké I je napísané tam v tom slove cheeseburger?" Div som sa okamžite nezačala šúľať na zemi. Už, už som sa aj otočila aby som sa tomu niekomu veľmi skromne vysmiala že to sa nepíše s I ale vo chvíli otočenia sa môj plán prevrátil o 180 stupňov. Bola som rada, že som nechala zatvorené ústa. Za mnou stál Ľudovít Štúr.
Autobus zavrel dvere a mňa ofúkol ten silný, studený, zimný vietor. Zapla som si mikinu. Do uší som si dala sluchátka a cítila som ten príval pravdy. Pravdy, ktorá sa skladala z lží, podrazov, podfukov, falošnosti, bolesti a smútku. V očiach som cítila tú tak nenávidenú a súčasne milovanú, slanú slzu, ktorá by mala prísť každou chvíľou. Rozopla som si mikinu a aj napriek neskutočnej zime som sa rozhodla príjmať pravdu každým spôsobom ako sa len v tej chvíli dalo bez akýchkoľvek výnimiek a pocitu viny. Cítila som sa tak slobodná a súčasne tak zväzovaná. Mohla som urobiť všetko ale len pod vedomím, že to urobiť chcem. Mohla som spraviť úplne všetko, no len to, čo som si sama uvedomovala, že robím.
Sobota ráno. Všetko vyzeralo na perfektný víkend. Z postele som vyliezla asi o pol jedenástej, ani som sa neobťažovala vyzlliecť z pižamka a rovno som si v tomto stave počkala aj na obed. Samozrejme, keďže som chcela v obraze som automaticky zapla náš staručký počítač a pokúsila sa nahodiť fejsbuk stránku. Chvalabohu úspešne. Veľmi "neobyčajne" mi blikalo minimálne 12 upozornení, v ktorých boli tak nepodstatné veci, že som si to ani nepozerala. Podstatne viacej ma zaujala správa od kamaráta.....
Nie nadarmo sa hovorí, že láska je zložitá. A neplatí to len v oblasti lásky ako niečoho neskutočne silného, ale aj v oblasti len malého kamarátstva.
Často si dávam otázku, čo to znamená ten strach z konca. Azda je to strach z ukončenia štúdia na škole?...alebo ukončenie pracovnej doby?...alebo dokonca ukončenie života.
Katastrofa!!!!, povedali by ste???!!!! Ale nie!!!!! Bola to super exkurzia super triedy s ich super triednou!!!!
"Bol piatok 13. 7 hodín večer. Urobila som to čo robím každý piatok o siedmej. A to išla na plaváreň. Vyrazila som z domu ale stalo sa niečo neobyčajné. Hneď ako som vykročila z domu som sa potkla o schod. Ale toto ešte bolo celkom bežné. No zrazu sa zhaslo svetlo na celej ulici a bola absolutne tma. Potom som do niečoho narazila!“
Ako prvé by Vás asi napadli , ich úžasné Hollywoodske STARS. A čo mi ich tu nemáme? Keby toto niekto tvrdil , myslela by som si , že o Martine nevie nič. Veď predsa my máme ...