Hovoria, že sa stále túlam, najmä po horách a krajinky donekonečna fotografujem. Inak tomu nebolo ani tentoraz. Priamo z Veľkej Fatry prišiel som, videl som, odlyžoval som, zmizol som. (Lomnické sedlo; čiernobielo)
V čase vianočných sviatkov, kedy máva zima v Malých Karpatoch často najväčšie čaro, zvyknem občas výšľap na jeden z dvoch najvyšších kopcov spáchať. Na rozdiel od Veroniky, k srdcu mi prirástol vrchol, ktorý má právom prívlastok najkrajší - Vysoká. Inak som, teda, nespravil ani posledné Vianoce. Tentoraz som šiel sám, pretože moje okolie akosi nechcelo veriť, že ak tu je zamračené, tam môže byť úplne jasno. Mňa však zatiaľ žiaden môj turisticko-meteorologický predpoklad nesklamal za posledné dva roky ani raz a tak som šiel. (Vysoká)
Ráno nad Chopkom je úplne iné ako to predošlé. Silný vietor zdvíha do vzduchu pozostatky prašného snehu naviateho z hrebeňa. Elegantne naukladané kamene červeného chodníka sa pod náporom rannej námrazy kĺžu. Stačí jeden nesprávny krok a hop! Koleno razom mení farbu načerveno a displej fotoaparátu je v momente dielom Picassa. Keď sa deň pomaly mení v obed, stojím už, aj s náhradným fotoaparátom v ruke, na žltozelenej jesenne sfarbenej lúčine povyše Heľpy a hľadím do diaľky na mohutný masív Kráľovej hole. Tam, hore, v tých výšavách, kde stojí vysielač červený, je cieľ ;-) (Andrejcová a Kráľova hoľa)
V jednu noc som sám sebe položil takú netradičnú otázku, vraj či je naozaj možné, aby neživé veci dokázali v ľudskej duši vyvolať toľké emócie. Sviatok všetkých zosnulých je už minulosťou. Minulosťou je i túra hlavným hrebeňom Nízkych Tatier, ktorú keď som ešte pred mesiacom naplánoval, dokonca tak, že aj počasie vyšlo v ústrety, netušil som aké obrovské množstvo pocitov a krásy vo mne vyvolá a mi ponúkne prechod hrebeňa druhého najvyššieho pohoria Slovenska. Desať a pol hodiny. Odchod pred svitaním, príchod po západe. Inverzia, slnko, mráz, sneh, príroda. To je iba zlomok charakteristiky prvého novembrového dňa. (Latiborská hoľa, Ďurková, Chabenec, Dereše, Chopok)
Jeseň na horách je slasť. Je omnoho krajšia než jar alebo leto. Pri stúpaní do svahu nesteká z tela pot, muchy strácajú vábničku a miesto horúčavy hladí tvár svieži chladný vietor. Októbrové dni sú síce kratšie, no o to svetlejšie, pestrejšie a krajšie. Je to jediné obdobie, kedy mám listnaté lesy radšej než ihličnaté, preto som tentoraz vymenil Tatry-Fatry za najzápadnejší cíp Karpát - Malé Karpaty. (Báborská a Čierna skala)
Počítač zažil veľké upratovanie. Medzi mnohými fotografiami som objavil aj tie takmer zabudnuté. Spomente si so mnou. Tentoraz sú krajšie, lepšie, väčšie a doposiaľ ešte (na dve výnimky) nezverejnené ;-)
Pohľad z Veľkého Rozsutca na protiľahlý, ďaleko za horizont zachádzajúci veľkofatranský masív nenechal dlho moje oko chladným. Nuž a ako inak, ešte v ten deň sme skončili v jednej doline, kde sa malebne, domček po domčeku, rozkladá dedina, ktorej mierne vlnitá čiara zaberá takmer deväť kilometrov z doliny. (Rakytov, Ploská a Borišov)
Pätnásť rokov jazdievam tadiaľ liptovským rýchlikom a cez jeho okná sledujem s obdivom bizarné kontúry jej hlavného hrebeňa. Navštívil som jej menej vysoký lúčanský juh i malebný oravský sever. Rajecký západ aj liptovský východ. Iba ona bola dosiaľ pre mňa horstvo nepoznané. Teraz svoj dlh splácam. Kriváňska Malá Fatra. (Kľačianska Magura, Malý a Veľký Kriváň, Stoh, Veľký Rozsutec)
Ten nápad vznikol takmer pred rokom. Síce obaja milujeme spontánne akcie typu "poďme..." a my ideme, ale plánovanie nášho Kľakovania stálo za to. Nápad sme nechali dobre uležať, ako náš obľúbený syr, medzi tým vypili litre nášho rovnako obľúbeného čaju, trénovali na iných končiaroch a v iných horstvách.
Hovorí sa, že všetkého veľa škodí. Aj pekných fotografií. Nemožno totiž vnímať hrasť skál a ďalších dvadsaťdeväť obdobných snímok. Menej fotografií znamená hlbšie ich vnímať. Zapnúť fantáziu. Vniknúť do nich celý. Tak, ako si Tatry zaslúžia. Otvoriť im každú bunku a nechať plynúť pocity. Ucítiť ich. A tu sa dá už pochybovať, čo je vlastne objektom môjho rozjímania.
Môžu za to dvaja ľudia, o ktorých by to vzhľadom na miesto narodenia nik nepovedal. Ona pôvodom z roviny Podunajskej nížiny, on kedysi Bratislavčan ako repa. Obaja teraz žijú v najznámejšom vinohradníckom meste, kde jemné pahorky Podunajskej pahorkatiny zväčšujú svoje kontúry a vytvárajú horstvo Malých Karpát. Zelenosť stromov, tvrdosť skál, štebot vtákov, piskot vetra, rozľahlá krajina ticha; aspekty, ktoré predurčili ich srdcia horám. Spolu s rodičmi a tetou som prechodil Vysoké i Belianske Tatry. Vďaka dvom ženám; starkej a mame viem čo sú (Ďumbierske) Nízke Tatry a kde sa nachádza Slovenské Rudohorie, či Poľana. Až pred troma rokmi, vďaka oným dvom ľudom som spoznal krásu nevídanú. Západné Tatry sú horstvo, ktoré ma dostalo absolútne všetkým. Už akousi tradíciou sa stali neustále návraty do západotatranskej prírody. Túto tradíciu som posunul ďalšiemu, pre mňa veľmi dôležitému človeku, ktorý mal, podobne ako ja vtedy, tú česť ju poznať.
Nemám ho rád. Na pokožke vytvára rieku potu. Neteším sa na neho. Spánok mi je vtedy nedobrovoľne cudzí. Neľúbim ho. Neľúbi mňa. Núti vzlykať a kvapky do očí si kvapkať. I do nosa vatu dávať. Leto. Prečo? Lebo medveď. Ak hodinová ručička ukáže správnu to hodinu, hajde dvoma kolesami svetom prírodným. Kedy? To súdiac podľa vyváženia tepla a zimy. Oceňujem rovnováhu. Pre dnešný deň letného slnovratu priam príznačnú. Stále však teplo, preto tentoraz vyberám na potulky mne neďalekú krajinu, na ktorú sa i teraz dívam z okna domu; a síce krajinu za vodnou oponou Dunaja.
Veľa skutočných miest, ktoré majú ďaleko nad stotisíc obyvateľov som nevidel ani nenavštívil. Iba ak trocha jedným bokom ošuchol. Možno to bude tým, že hory sú mojou láskou. Možno tým, že mi prekáža ten ich obrovský ruch a priveľká anonymita. Tri z nich ma však očarili natoľko, že by som v nich dokázal byť viac než jeden deň. Jedným z nich je práve to, v ktorom žijem a na ktoré, napriek tomu cirkusu čo v ňom občas vládne, nedám dopustiť. Mesto, v ktorom keď neprší a mraky sa nad ním neplávajú, srší pozitívnou energiou, napriek umiestneniu na chladnom severe Európy, som navštívil minulé leto. Asi to bude znieť čudne a bude to istým paradoxom, ale bol som v ňom po prvý raz, ak teda nerátam dvojnásobné ošuchnutie oň. Pred pár dňami mi totiž do zbierky pribudlo ďalšie - maximálne opozerané a každým Japoncom stokrát fotoaparátom zvečnené.
Prvým májovým dňom som lyže definitívne zamenil za dve kolesá. Po viacerých cyklotúrach karpatským horstvom a lesmi, za asistencie pomerne teplých slnečných lúčov a nadmieru suchého počasia, kedy by som každú jednu sériu fotografii mohol pomenovať Slnce, seno a Karpaty, doteraz posledná z nich sa líšila nielen prostredím a južnou orientáciou, ale i niečím čo tohoročnej jari veľmi chýba.
Mám taký obrátený životný proces. V januári, kedy by som ako väčšina lyžiarov mal vychutnávať zimné radovánky, adrenalín, mráz a slnko, vytiahol som bicykel a v krátkych nohaviciach šľapal chodníky karpatských lesov belejúcich sa nie od snehu, ale snežienok. Prišla jar, s ňou bláznivý apríl a u mňa paradoxne najvyššia koncentrácia lyžiarskych výletov. Presne v čase, keď už drvivá vačšina odkladala zimnú výstroj na letný spánok a spolu s ňou aj oblečenie; v konečnom stave v počte jeden kus látky na svojom tele. Tento stav trvá naďalej, teda nepochybujem o tom, že naslednujúci komplet fragmentov, o niekoľko dní už definitívne ušlej zimnej lyžiarskej sezóny bude maximálne nezaujímavý, nudný a halucinogénny. A predsa sa možno nájde jedinec, ktorému príde vhod schladenie na prelome apríla a mája :-)
Bratislava, 13. apríl 2007 Kvetinové záhony i odevy ľudí sú zaplnené žltými narcismi. Podaktorí vyťahujú bicykle, iní zas plavky a dodávajú svojím telám vitamín D pri jazerách či lúčinach plných jarných kvetov. Všetci sú naľahko. Nečudo, veď teplomer v tieni ukazuje +23 stupňov. Chopok (Nízke Tatry), 13. apríl 2007 Slnečné lúče pália sťa piesok na Sahare. Pocit je však mylný; pália iba cez okná Kamennej chaty v takmer dvetisícmetrovej nadmorskej výške. Vôkol sa tiahnu iba veľké snehové pláne, ktorými fujazdia poslední z posledných. Nájdu sa i takí čo na chvíľu odložili vetrovky a užívajú jasné, modré, slnkom zaliate nebo. Teplota vzduchu sa pohybuje okolo +3 stupňov Celzia.
Vtedy je to dosť naprd. (viem, väčšina ľudí už zbiera narcisy v záhrade, no mne nedá) Niekoľko dní som sledoval predpovede počasia a pretože slnečné víkendy bývajú v lyžiarskych strediskách dosť plné, podmienkou bolo ísť cez týždeň. Keď rosničky i seriózne predpovede zahlásili na piatok polooblačno, vytiahol som lyže a švihom na sneh.
Pravidelne som sledoval prvú slovenskú reality show Živú panorámu :-) Tešil, keď sa na obrazovke objavil zimný záber zo Skalnatého plesa s niekoľkými metrami snehu a poriadnou zimou. Najmä ak tu v Bratislave boli Vianoce na blate.
Pamätám, ako som sa s hviezdami stretol na prelome novembra a decembra minulého roku na šírych lazoch, lemovaných majestátnou Poľanou. Nezabudol som i na zmarenú snahu stretnúť sa s nimi pred takmer rokom. Na sklonku dňa, za ktorým nasleduje tmavá zimná noc, kedy mesíc svíci více a zimy je polovice, ako vraví jedna z mnohých pranostík, skrsla mi v hlave myšlienka, znova sa s hviezdami, ba až s lunou sa stretnúť a na vlastné oči sa presvedčiť, že zimy skutočne koniec nie je.
Jeseň sa dostáva do svojej druhej polovice, kedy už žezlo pevne stítska v pomyselnej hrsti a ukladá do zimného spánku všetko čo sa doposiaľ ako-tak vzmáhalo. Niekoľko poľahkých mávnutí konárikom, či stebielkom suchej trávy a krajina sa mení na jeden veľký sen, ktorého koniec je v nedohľadne.
