Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík: Mama s.r.o., Postriežky, Kuľtura baľšaja, Bežkyňa so záväzkami, Ambróz horekuje, O miestach a ľuďoch, Ja, moje kuchynské ja a Lenka
Práve som kŕmila syna teplou večerou, keď som v rádiu začula spravodajskú novinku. Akýsi mexický narkobarón sa sťažuje na neľudské podmienky vo väzbe. Vraj mu v base nedovolia spať a súkromie nemá ani len na toalete.
Mám v úcte všetky ženy, ktorým sa nedarí počať bábätko. Držím im palce. Mne sa minule podarilo otehotnieť z balíka kešu orieškov.
Výživa detí je dnes veľká veda. Toto je alergén, hento až od troch rokov a z tamtoho ostane hyperaktívny.
Vianoce s deťmi majú minimálne jednu nespornú výhodu. Konečne sú pod stromčekom poriadne darčeky - hračky!
Minimálne dve, ale ideálne tri plus. Čím viac naraz, tým lepšie. Stíhať budete figu borovú, ale bude vám to jedno.
Rodič vo svojom prirodzenom prostredí čelí mnohým nástrahám. Že stúpi na duplovú kocku, alebo horšie, na panáčika, že pôjde do práce v oblinkanej košeli, alebo že mu jedného dňa preskočí z Podhradskej a Čanakyho.
Občas vedia firmy na webe stvoriť užitočné veci. Vyskúšala som aplikáciu od kníhkupectva. Ponúklo sa, že za mňa tuho porozmýšľa a vyberie darček pre rodinných príslušníkov.
Volala mi pani z prieskumnej agentúry a pýtala sa, či sledujem relácie o varení. Akoby nie, teta. Veď televízor máme. Vždy, keď ho pustím, vyrúti sa na mňa kuchár a už aj tasí recept na dnešný deň.
Ľudia sa mi bežne prihovárajú na ulici. Niečo také sa nevidí každý deň. Nafulovaný kočík pre dvojičky a na ňom zavesené ďalšie dvojročné dieťa. V úložnej časti menší nákup a lopatka do piesku.
Budova vydavateľstva, kabína výťahu s dvoma zamestnancami vracajúcimi sa z obedovej prestávky, poživšími gordon bleu s americkými zemiakmi a oblohou, máj 2015. Počuj Rado, došli už tie korektúry Pútnika?
S mojimi dvojičkami sa nepoznám dlho, zato sme v intenzívnom kontakte. Úprimne povedané, za vyše štyri mesiace našej známosti sme sa od seba takmer nepohli.
S mojou starou to už ťahám dlhé roky. Niekedy nám to šlo z kopca, inokedy do kopca, vždy sme však mali jeden druhého. Ale v poslednom čase ma začala príšerne zanedbávať. Dotklo sa ma to, i keď som len starý ojazdený bicykel.
Ako by som ti to, synček. Zvrchovanosť sme si deklarovali, keď vznikala naša krajina. Nebolo ju síce až tak treba deklarovať, lebo to isté sme mali pripravené v Ústave.
Schudla som dvanásť kíl za týždeň. Bez srandy. Objavila som totiž novú diétu - pardon, životný štýl - ktorý mi tento zázrak umožnil. Vyskúšať ho môže každý. Stačí stráviť pár dní v nemocnici.
Tvoj magazín mi domov priniesla mama. Titulka hrdo oznamovala, že držím v ruke svetovú premiéru pre ozajstné ženy. Mama má cez päťdesiat, reumatické kolená, na kabelke nosí omotanú reflexnú pásku. Podľa mňa ozajstná žena ako hrom.
Lebo čokoľvek poviete, môže byť použité proti vám. Asi v tomto duchu vyznievajú všetky osvedčené rady, tipy a návody, ako šetrne komunikovať s osobou toho času samodruhou.
Kto by bol ešte pred pár rokmi povedal, ako fajne sa nám bude žiť bez tri a pol palcovej diskety? Aj CRT televízory sme už pochovali. Chvalabohu. Nové telky sú tenšie, majú lepší obraz a vďaka nim sa mohli konečne začať vyrábať krajšie obývačky, bez ohyzdnej skrinky na televízor. Za klasickými žiarovkami mi o pár rokov bude hádam aj trochu ľúto. A keď bude celý svet na youtube pozorovať, ako sa pretŕha wolfrámový prúžok poslednej existujúcej stovky-žiarovky, možno sa mi aj brada roztrasie. Ale ako bude svet vyzerať bez sivobielych, šuštiacich a voňavých papierových novín, to si naozaj neviem predstaviť.
Darmo, kedysi bolo všetko lepšie. Cukor bol sladší, tráva zelenšia a víno vinovatejšie. Babičky viac háčkovali, deti menej pľuvali a muzika lepšie hrala. Aj dni boli, zdá sa, o kúsok dlhšie a hviezdy o lúmen ži
V roku 1995 bol môj život pomerne jednoduchý. Nosila som účes na hríbika a s mamou sme každý štvrtok na Rock FM Rádiu počúvali hitparádu Twenty five, ktorá sa neskôr volala Dvadsaťpäť a neskôr ešte všelijako inak, ale to ju už vysielali na celkom inom rádiu. Tam sme ju už nepočúvali, pretože to jednoducho nebolo ono. Zo zahraničných krajín som dovtedy absolvovala výlet do mesta Nowy Targ, z ktorého si nepamätám nič, a potom ešte dovolenku v Juhoške, z ktorej si teda pamätám všeličo. Napríklad more a loď. Spôsob, akým sa tam ku mne správali v obchode, v hoteli alebo v reštaurácii, si nepamätám vôbec, pretože mi to bolo šumafuk. Ako vravím, život bol pomerne jednoduchý.
„Dávam mu ešte rok života. Ak vôbec." Dobre som hol počul, keď to o mne povedal. Nebyť toho, že mi pár hodín predtým vymenil brzdné čeľuste, bol by som mu rozrazil tie jeho. Ja a do šrotu? Pche! Keby ma len videl, ako to aj na staré kolesá dokážem roztočiť, bárs aj hore kopcom a naložený.
