Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík: Mama s.r.o., Postriežky, Kuľtura baľšaja, Bežkyňa so záväzkami, Ambróz horekuje, O miestach a ľuďoch, Ja, moje kuchynské ja a Lenka
My všetci milujeme recepty. Je to tak. Koho aspoň raz neočaril krásne nasvietený, vyfotošopovaný časopisový obrázok niečoho grilovaného, alebo si aspoň raz nevystrihol „recept do zbierky", nie je podľa mňa tak celkom z tejto krajiny. Aj ja som to robila, ale už to nerobím. Vlastne robím, ale veľmi opatrne.
Nie som už najmladší. S mojou starou som si za tie roky čo-to odkrútil, a nebolo toho málo. Nelákajú ma už žiadne siahodlhé trasy ani ťažké terény. Hlavne po tom minuloročnom štvordňovom záťahu v Rakúsku. Ktovieaký náročný síce nebol, ale aj tak som cestou skoro obe duše vypľul. Myslel som si, že teraz mi už dajú svätý pokoj. Že si budem len hovieť vo svojej pivničke, obklopený fľaškami archívneho maziva, až kým nereinkarnujem. Lenže to by nebola moja stará, aby zase niečo nevyhútala.
„Len pomaličky, aby ste sa nepomýlili. Všetko má svoj čas," povedal mi expresný poštový kuriér, pôvodom z Nitry, kým som chvatne vypisovala štítky na svojich tridsiatich štyroch krabiciach na odoslanie. Od expres
Keby som bola slávna herečka, speváčka alebo nejaká iná oná a Erika Judínyová by sa ma spýtala na moje hobby, povedala by som, že: "Spánok, Erika moja." Ja však slávna nie som a ani s Erikou som si ešte nepotykala, takže by som to
Už niekoľko rokov ma trápi môj nedoriešený vzťah, ktorý prechovávam ku káve. Nie, že by mi nedal spávať, a vôbec, nie je to o kofeíne.
Povesť je zvláštna vec. Je to taký človečenský prívesok, ktorý si každý vytvaruje podľa seba a potom nosí celý život na krku. Mohlo by sa zdať, že je to presný odraz toho, kým človek sám je. Lenže to by bolo príliš jednoduché. To by napríklad Dežo Ursíny nemohol mať povesť štvanca. A predsa má, hoci ho nikto nikdy nenaháňal. Jožo Ráž bol zas rebel, ktorý nikdy nerebeloval. No a ja sa o sebe stále dozvedám, ako skvele a rada varím, hoci toto konštatovanie má od pravdy asi tak ďaleko ako má skupina Elán od dobrej hudby. Miles, miles away - a ak, tak tie časy sú už dávno preč.
Narodila som sa na sídlisku, a to nielen obrazne, ale aj skutočne, pretože na tom našom bola aj pôrodnica. Také bolo obrovské. Okrem toho tam bola aj škôlka, bývala tam moja babka s dedkom číslo dva a ešte aj sesternica, takže sa
Rok sa začal viac než dobre. Narodilo sa zdravé bábo a znovu ožil jeden starý dobrý vzťah. Tieto udalosti navzájom nesúviseli a so mnou súviseli len okrajovo, ale aj tak som si povedala: Kurníkšopa, toto bude dobrý rok, to sa dobr
Často počúvam, ako sa u nás ľudia pracujúci v službách málo usmievajú. V potravinách zriedka, na pošte ešte menej a vysmiata úradníčka v sociálnej poisťovni je podobné sci-fi ako výstavba Twin city na Mlynských Nivách. Málokoho však napadne, že to možno vôbec nie je spôsobené nedostatkom úcty voči zákazníkovi, ani nízkym platom, ale že je to len taká naša nátura. Taká slovanská.
V piatok ráno som sa zobudila krajšia, zdravšia, šikovnejšia, usmievavejšia a výnimočnejšia ako kedykoľvek predtým. Bol to skvelý pocit. Stúpila som bosými nohami na podlahu. Príjemne chladila.
Na Podhradí sa otáča autobus. Muchy ani komáre sa tam neotáčajú. Až tak ďaleko nedoletia. Ani len krčma tam nie je, kde by si cucli na cestu späť. Polovica domov je prázdnych, v ostatných žije zopár starcov a nejakí chatári. A ruina. Nie je veľmi koho štípať. No čo by tam tie komáre robili?
Nikdy som nebola strachopud, práve naopak. Vozila som sa vždy na tých najbesnejších kolotočoch, spúšťala po tých najkľukatejších tobogánoch a keď ešte v Považskom Inovci zvykol padať sneh, lyžovala som na tých najstrmších svahoch.
Francúzsko je úžasná krajina. Priam pitoreskná. Jej obyvatelia sú okúzľujúci, výborne varia, spievajú, bozkávajú...vraj... No a najlepší spôsob, ako sa k nim priblížiť, je naučiť sa ich reč. Dá sa nepodľahnúť?
"A ty máš koľko rokov, dievčatko?" Dievčatko najskôr spýtavo pozrelo na otca a potom tete v okienku nesmelo ukázalo tri pršteky. Toto je prvý záblesk, najstaršia momentka, ktorú si dokážem vybaviť. Neviem, prečo práve takáto všedná, z budovy SZM, má tú vzácnu výsadu byť mojou prvou. Niečo na nej asi bude.
Príjemná júlová sobota, tesne pred polnocou. V hlavnej zasadačke krčmy v Klátovej Novej Vsi prebieha neformálne stretnutie miestnych think-tankov z dediny a blízkeho okolia. Vzadu v ľavom kúte sedí diskusný referent číslo 1 a mračí sa. Prevráti do seba pohárik bezfarebnej tekutiny, tresne ním o stôl a takto vraví svojim prisediacim: "Vy všetci ste závislí na internete!"
"Leníí, už som zase zabudla, ako sa to robí s tým internetom." Mama sedí na kúštiku kancelárskej stoličky s dlaňami medzi kolenami a bezradne hľadí do monitora. Pred troma týždňami ma poprosila, aby som ju naučila písať maily. Tak sme si sadli a spoločne objavili nový kontinent: Vytvorili sme virtuálnu poštovú schránku. Meno, heslo, prihlásiť, odhlásiť. Trikrát po sebe, aby si to poriadne zapamätala. Aj so skúškou správnosti.
Za čias, keď sa učili variť naše staré matere, veľké caviky sa okolo jedla nerobili. Na špohreltoch bublali dobroty vyrobené z okliešteného repertoáru surovín a z osvedčeného výberu receptov, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolen
Nosím jeden a trištvrtky, ďiaľkové (príležitostne ich volám hmlovky). Ak časové rozpätie medzi ich zložením z môjho nosa a prejavením vôle opätovne ich nasadiť presiahne 30 sekúnd, vzniká riziko, že zabudnem, kde som ich položila.
Pupkatý budík a Lenny Kravitz, zarytí nepriatelia mojich pondelkových rán, spustili svoju záškodnícku dvojhru: Najskôr zaútočil prvý, a keď som ho v polospánku uzemnila ranou do ciferníka, spustil ten druhý z mobilného telefónu sv
Lepšia práca, viac prachov, skvelé možnosti, frajeri, frajerky - ale predovšetkým tá práca. To je najväčšia hviezda reklamnej kampane s názvom „Join us, baby". Kampane, ktorá nepotrebuje žiadne
