Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zaujímam sa o zdravú stravu a píšem články o správnom stravovaní. Recepty často zdieľam na https://adroma.sk Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Je skoré ráno. Nad východným obzorom, ktorý vidím z okna, prvý jemný pásik denného svetla. Nemôžem spať. Sedím za počítačom a pokúšam sa dostať zo seba pocity, myšlienky, dojmy z toho, čo sa deje okolo nás. Som zrejme jedným z mála ľudí tejto spoločnosti, ktorých to trápi, ktorí na to myslia. Je nás dvesto? Tristo? Päťsto? Čo je to v porovnaní s piatimi miliónmi?
Keď v tieto dni vyjdeme z lesného porastu na lúku, prekvapí nás nepomer medzi druhovou skladbou týchto dvoch biotopov. Kým v lesnom poraste pomerne vyrovnané klimatické podmienky už umožňujú kvitnúť kobercom rôznofarebných kvetín, lúkam stále dominuje vlaňajšia suchá tráva. Spomedzi jej stebiel nesmelo vykúkajú prvé jarné kvety. Trocha lepšie sú na tom strmé skalnaté stráne, kam sa slnko opiera o čosi intenzívnejšie.
Príroda sa mení každým dňom. Každým dňom pribúdajú nové kvety, príroda je zo dňa na deň pestrejšia, farebnejšia. Jar pokročila natoľko, že niektoré druhy, ako snežienka či podbeľ, už odkvitli. No najväčší rozmach prírodných krás je ešte stále pred nami.
Všetko začalo pred desiatkami miliónov rokov. Krajinu zalievalo more, ktoré zanechalo po sebe hrubé vrstvy vápencov. Keď sa vápencová kryha zdvihla a nahla smerom k juhu, zalialo krajinu druhýkrát more Tethys. Jeho vody omývali vápencovú pevninu, dnes nazývanú Galmus, drobili ju, gúľali po plytkom dne. Po jeho ústupe ostali v krajine vrstvy usadenín, ktorým dnes vravíme flyš. No a keď sa vody kotliny, ktorú dnes nazývame Hornádskou, spojili do rieky, táto vyhĺbila na rozhraní triasových vápencov a flyšových zlepencov, pieskovcov a bridlíc svoje koryto. Na styku s okrajom Galmusu na viacerých miestach vyhĺbila miniatúrne prielomy, ktoré si síce nezadajú so známym Prielomom v Slovenskom raji, no rovnako ponúkajú často netušenú krásu a prekvapenia.
Jar je síce v plnom rozbehu, ale jasný Mesiac v ubúdajúcom splne zrazil v noci teplotu hlboko pod bod mrazu. Ráno bolo mínus osem, hladinu rybníka pokryla tenká škrupina ľadu, zurčiace vody okoval mráz a osrienená vegetácia len pomaly zelenala pod postupujúcimi lúčmi Slnka.
Jar pomaly začína napĺňať svoje poslanie zrodu nového života. Každým dňom pribúdajú nové kvety, nové farby. Sú síce o viac ako mesiac pozadu za južným okrajom Slovenska, ale i tak o týždeň – dva v predstihu oproti iným rokom...
Tento drobný chrobáčik sa stal nočnou morou lesníkov – poväčšine to mocných chlapov, ktorí sa dobreže neroztrasú pri pomyslení naň. Najnovšie sa stal predmetom sváru v známom boji o Tichú a Kôprovú dolinu, kde chcú lesníci silou-mocou zasiahnuť proti tejto pliage slovenských lesov. Je to pliaga – kto už by to mohol vedieť lepšie ako lesníci, čo sa celý život pohybujú v lone prírody?
prišla tohtoročná jar. Prejavuje sa to predčasnými príletmi vtákov, rekordmi pri niektorých druhoch vtákov zvlášť. Vo vegetácii sa tiež dejú divy. Krásne teplé dni tohto týždňa vyhnali spod zeme niektoré druhy, ktoré takto pred rokom ešte hlboko spali zalezené pod vrstvou snehu.
Tohtoročná zima sa od minuloročnej líši úplne očividne. Kým minulého roku o takomto čase bola krajina zasypaná vrstvou snehu, tohtoročný vývoj zimy umožnil masové rozkvitnutie prvých jarných kvetov.
Podľa povesti na tom mieste kedysi stála krčma a ako to už býva, krčmár sa nepohodol s čertom, lebo chcel viac než mohol mať. A tak sa rohatý nazlostil, dupol kopytom a krčma sa aj s krčmárom prepadla pod zem. Na jej mieste ostala diera v zemi.
Nikto, kto to videl, nemohol ostať chladný, ľahostajný. Nikto normálny, žiaden aspoň priemerne citovo angažovaný divák. Napriek tomu tvrdím, že ten prvý nápor nestačil – len to prebehlo pred očami a zmizlo, ostal len dojem, povrchný, aj keď hrozný. Pozrel som si to na nete ešte raz a len potom ma začalo triasť.
Na druhý deň bolo všetko ináč. Cez noc sa vyjasnilo, ráno bolo modré, iskrivé. Úplne iný svet. Za Oľšavicou som už zdiaľky videl, že moje tajné dúfanie prejsť autom až pod Spišskú bolo márne. Krajina bola zasypaná snehom a po poľnej ceste už týždne žiadne auto nešlo, od hlavnej bola oddelená nepriechodnou bariérou. Neostalo iné, len sa pobrať pešo.
Dva dni, dva rôzne svety. Jeden hmlistý, zastretý, plný dažďa, snehu. Druhý jasný, iskrivý, pravý zimný. Oba mali jedného spoločného menovateľa – väčšiu časť z nich som prežil mimo dosahu počasia, v podzemných priestoroch dvoch úplne odlišných jaskýň. Keď má našinec, ktorý nie je jaskyniarom, možnosť dostať sa do podzemia, prečo by to nevyužil?
Každú chvíľu uvažujem, kde to vlastne žijem. Len nedávno minister životného prostredia prostredníctvom ministerstva spravodlivosti dal na súd Európsku komisiu za to, že nám nechce dovoliť, aby sme si zasviňovali ovzdušie až v takej miere, ako by sme chceli sami. A dnes zas minister hospodárstva spochybnil náš vlastný záväzok voči Európskej únii vyrábať 30 percent energie z obnoviteľných zdrojov. Vraj to nie je v našich silách. Pritom je všade okolo nás zdrojov energie na rozdávanie. Máme v štáte silné organizácie, ktoré svojim príkladom ukazujú, že sa to dá. Práve včera som sedel na stretnutí, kde sa takáto možnosť prezentovala starostom obcí mikroregiónu Podbranisko.
Mal som ťažšie obdobie, záver semestra a hŕba iných vecí sa mi nakopila, a popri tom mnoho vecí v spoločnosti, na ktoré by sa oplatilo reagovať, ktorými som žil, premýšľal nad nimi, len som nemal čas a sily dať ich na papier. Teraz to urobil za mňa niekto iný lepšie, než by som bol schopný urobiť to kedykoľvek sám.
Je to úžasný pocit stáť nad krajinou uprostred slnečného dňa a vnímať jej netradičné podoby.
Sedím doma, pred chvíľou som prišiel rýchlikom z Tatranskej Štrby. Vlaky išli presne, no miestni v Štrbe ma upozorňovali, že keď chcem ísť autom, že ďaleko nedôjdem, lebo cesta na Levoču je nepriepustná. Nič nové pod slnkom.
Mal by byť jasný, iskrivý, žiarivý, biely. Neviem ako kde, ale u nás je skôr apríl, ako január.
Nedávno som strávil večer v meste pri fotení osvetleného námestia. Bol som stuhnutý, čakal som v chlade pri mnohosekundových časoch za jednotlivými expozíciami a keď ma to už prestalo baviť a došla inšpirácia, vracal som sa pomaly späť. Držal som aparát v ruke a na displeji som pozoroval farebný svet okolo seba. Niečo z neho prinášam na nasledujúcich obrázkoch všetkým, ktorí ešte nezabudli na pohľad detských očí cez dúhovú guličku. Zároveň by som rád poprial všetkým veselé a príjemné prekročenie pomyselnej hranice medzi dvoma rokmi a úspešné vykročenie do toho nového.
a mráz začal aspoň trocha ukazovať svoju moc. Odrazilo sa to v priebehu jedinej noci najmä na vodnom prostredí. Potoky zmenili z večera do rána svoju tvár.
