Vyrastal som vo viacčlennej rodine v malej dedinke neďaleko Mladej Boleslavy. Vyučil som sa najskôr za baníka, neskôr za automechanika. Vojenskú základnú službu som vykonával neďaleko Bratislavy. Tu som sa aj oženil a založil svoju rodinu. Pracoval som na viacerých postoch vrátane verejnej funkcie. Najdlhšie, takmer tridsať rokov, som pracoval v Československom neskôr v Slovenskom rozhlase, ako vedúci dopravný referent. Zoznam autorových rubrík: súkromná, nezaradené
Švagor mal registrovanú chovnú stanicu poľovne upotrebiteľných psíkov. Išlo o chov menej známeho plemena „nemecký prepeličiar." Keďže aj ja som mal záujem o šteniatko sliediča, ktoré by sa hodilo do nášho revíru, dohodli sme sa, že mi jedno zo šteniat daruje. Čakala ma teda cesta do Rejšíc v okrese Mladá Boleslav, kde som si šteniatko mal vyzdvihnúť.
Každoročne som na vianočné sviatky vozieval svojho šéfa s manželkou k jeho švagrinej Alenke do Starého Smokovca. Alenka tam mala peknú vilku a aj tentoraz chceli spoločne so svojím kamarátom a jeho manželkou stráviť v tejto vilke vianočné sviatky. Moja rodina nebola veľmi nadšená z toho, že mám ísť v takomto zimnom čase na služobnú cestu do Vysokých Tatier. Cesty bývali ťažko zjazdné a zľadovatené, čo so sebou prinášalo vždy väčšie riziko. Ja som však jazdil rád a služobnú cestu som vnímal ako isté dobrodružstvo. Naviac som sa mal ešte v ten deň vrátiť nazad do Bratislavy, aby som bol doma na Štedrý večer, čo mi maximálne vyhovovalo.
Už ako malého chlapca ma zaujímali autá, motorky, traktory a rôzne stroje. Bol som všade, kde bolo počuť hluk motorov, pískanie pneumatík a cítiť charakteristický zápach ricínového oleja a spáleného benzínu. Prvý vodičský preukaz som mal v 16-tich rokoch, ale súťažne som jazdil na motocykli ako 14-ročný. V roku 1960, iba rok po skončení základnej vojenskej služby, som začal pracovať v bývalom Československom rozhlase v Bratislave. Bolo nás v tom čase v auto parku asi 28 a našou hlavnou úlohou bolo robiť dopravný servis redaktorom a pracovníkom rozhlasu pri zbieraní materiálov pre tvorbu rozhlasového vysielania.
Čunovo leží na pravom brehu Dunaja, tesne pri hraniciach s Maďarskom a Rakúskom. Územne v tom čase patrilo do okresu Bratislava vidiek. Dnes je súčasťou hlavného mesta Slovenskej republiky. Našou úlohou bolo strážiť rovinatý úsek hranice v dĺžke takmer 9 km, až po styk so susednou pohraničnou rotou. Po celej dĺžke hranice bola vybudovaná drôtená zátarasa. Na poliach chotára sa v tom čase pestovala najmä kukurica, cukrová repa a niektoré druhy obilnín.
Po ukončení jazdeckého výcviku v Šamoríne, ktorý trval štyri mesiace, nás odvelili na jednotlivé pohraničné roty. Bol som pridelený na sedemnástu rotu do Čunova. Ocitol som sa ako jediný nováčik medzi samými vojakmi druhého ročníka (mazákmi.) Nemal som to ľahké, lebo aj v tých časoch existovalo v armáde šikanovanie. Musel som vykonávať všetky podradnejšie práce pri koňoch, ale aj na izbe. Na rote bolo v tom čase osem koní a sedem jazdcov. Tvorili sme osobitný kolektív s istými výhodami vo vzťahu k ostatnej službe na hranici. Ale aj tak sme chodili podľa potreby slúžiť, najmä v čase, keď neboli plánované jazdy na koňoch.
Cvičili sme v jazdeckom výcvikovom stredisku bratislavskej brigády Pohraničnej stráže. Bol ním žrebčinec v Šamoríne. V jeho blízkosti boli ďalšie budovy prispôsobené vojenským potrebám. Veliteľom výcvikového strediska bol istý major Horák. V areáli žrebčinca bola aj veľká krytá jazdiareň s dobrým povrchom a možnosťou skákania cez rôzne druhy prekážok. Najskôr sme ale museli absolvovať mesačnú teoretickú prípravu. Počas nej sme mali preukázať svoj vzťah ku koňom, a to pri čistení stajní, konských postrojov, pri kŕmení a napájaní koní. Až potom sme pokračovali základným výcvikom, ktorý obsahoval pristupovanie ku koňom, sedlanie, nasadanie, zosadanie. Až na konci sme začali cvičiť krok, klus a mierny cval.
1. Nesľubný začiatok: Môžeme byť presvedčení o nezmyselnosti stráženia Štátnych hraníc v bývalom režime, najmä ak sa používali také drastické technické zabezpečenia, akým bola drôtená zatarasa.(železná opona). Mali by sme však citlivo vnímať skutočnosť, že na príkaz štátu hranicu strážili desaťtisíce mladých chlapcov v zelených uniformách. Boli to synovia českých a slovenských matiek, vytrhnutí z pracovného zaradenia, ktorí veľakrát v službe nasadzovali svoje zdravie aj životy.
Ešte za socializmu, v časoch, keď sa budovali takzvané Štátne pracovné zálohy, učil som sa za baníka v malom severočeskom mestečku Meziboří neďaleko Litvínova. Ako žiaci druhého ročníka trojročného štúdia sme zvyčajne tri dni v týždni fárali pod zem, kde sme pod dohľadom skúsených baníkov vykonávali práce, ktorými sme sa pripravovali na svoju budúcu profesiu. Ja som sa učil za raziča banských chodieb, čo bola dosť ťažká práca, na ktorú som v tom čase nemal fyzické predpoklady.
Vždy na jeseň, keď začínala jelenia ruja, chodievali sme ako poľovníci do poľovníckej chaty, ktorá sa nachádzala na Gútorskom ostrove v lužných lesoch Dunaja. V tomto prostredí neďaleko Bratislavy sme zvyčajne strávili týždeň za účelom lovu a dobrej nálady. Chata bola vzdialená od dediny asi 6 km a v podstate nebola počas roka inak využívaná.
Bolo krásne jesenné počasie, môj priateľ Janko pripravoval oslavu svojich šesťdesiatin. Obaja sme boli poľovníci a dohodli sme sa, že pôjdeme niečo uloviť k jeho známemu, ktorý robil poľovného hospodára v istom poľovníckom združení na Honte. V dopoludňajších hodinách sme museli ešte vybaviť dôležité služobné záležitosti v Lučenci, potom sme sa v reštaurácii vo Zvolene naobedovali a pokračovali sme v ceste.
