Boba Baluchová
Generalizácia Rumunsku nepomôže
Pohostinných Rumunov a Rumunky sa radšej netreba pýtať na pravdivosť príbehu Vlada Draculu. Lebo sa vám pomstia poriadnou dávkou hudby, zvanej „manele“. Výnimky, pravdaže, existujú...
nekončiaca študentka a pedagogička, novinárka aj filmárka, pracujúca v roku 2013 ako terénna rozvojová pracovníčka v Keni - snažiaca sa hovoriť o témach, čo sa dejú, čo nás zaujímajú i trápia... http://twitter.com/bobinkha Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Cestopis, Kinematografia, Reportáže, Lekcie rozvoja, Globálne témy, Súkromné
Pohostinných Rumunov a Rumunky sa radšej netreba pýtať na pravdivosť príbehu Vlada Draculu. Lebo sa vám pomstia poriadnou dávkou hudby, zvanej „manele“. Výnimky, pravdaže, existujú...
O dánskej kultúre a prapodivnej náture tohto škandinávskeho kmeňa možno chŕliť historky ako z dogmáckych filmov na počkanie. A smelo možno generalizovať, väčšina obyvateľov/iek Dánskeho kráľovstva funguje rezignovane, alebo skôr alibisticky podľa šablóny – kto by vytŕčal z davu, tomu/tej by asi odťali hlavu..
Denníky v Dánsku sa okrem svojich predvolebných problémov v politických stranách venujú, samozrejme, aj situácii vo zvyšku Európy. Momentálne je však témou číslo jeden revolučná lavína v severnej Afrike. Tí, ktorí chodia na filmové projekcie festivalu „Jeden svet“ pravidelne, mohli túto časovanú bombu odčítať už omnoho skôr. Lebo dokumentárne filmy na „Jednom svete“ sú o tomto svete.
Snímka Louieho Psihoyosa "The Cove" (Zátoka) z roku 2009 získala desiatky ocenení po celom svete (dokonca aj Oscara za najlepší dokument). Určite aj preto, že nejde o film s rozprávacími hlavami pred kamerou, ale o napínavý príbeh (akčný docu-thriller).
Pondelňajšie popoludnie, lenivý začiatok týždňa. Komerčný priestor nákupného centra v inom centre – slovenskej metropoly. Zo dve desiatky divákov/čok v klimatizovanej kinosále. Festivalové projekcie úplne zdarma (vďaka sponzorskému zastrešeniu). Slovenské filmy: populárno-náučná, príliš angažovaná publicistická tvorba. Zahraničné filmy: dokumenty s alarmujúcou ekologickou témou, no so slušnou umeleckou hodnotou. Ale väčšina s katastrofickými výpoveďami a depresívnymi závermi. Len jeden film sa odlišoval od snímok z dennej ponuky EkoTopFilmu – ten najdlhší, motivujúci divácku obec k činom, ten s pozitívnym koncom – "Home" (Domov) z roku 2009 od režiséra Yanna Arthus-Bertranda.
Napísať rozbor filmu Martina Šulíka o Pavlovi Juráčkovi je veľmi ťažké, až nemožné. Keď súčasný talentovaný režisér natočí film o osobnom až intímnom vnútre a rozorvaných myšlienkových pochodoch talentovaného scenáristu/režiséra predchádzajúcej generácie, filmový kritik/čka by mal vycítiť podstatu výsledku a zvolať len: „bravó!“ No pre tých, ktorí jednu alebo druhú osobnosť, a teda ani ich filmárske zmýšľanie a vplyv na rovesníkov (ako aj vývin česko-slovenského filmu) nepoznajú, treba napísať predsa len viac. Dokument „Kľúč k určovaniu trpaslíkov“ si to zaslúži.
Počas jarného FEBIOfestu v Bratislave si mohli fanúšikovia/čky dokumentárneho filmu zaobstarať za výbornú cenu kolekciu štyroch DVD so snímkami Jana Špátu – azda najznámejšieho českého dokumentaristu. Nakrútil dohromady viac ako sto filmov, získal desiatky festivalových cien. Výber toho najlepšieho z jeho tvorby zostavila Špátova manželka, dlhoročná spolupracovníčka a tiež dokumentaristka – Olga Sommerová. Na známej porevolučnej snímke „Máňa“ pracovala dvojica spoločne.
Koncom minulého roka mali slovenskí diváci/čky možnosť vidieť (v komerčnom kine) novinku od najdiskutovanejšieho dokumentaristu súčasnosti – Michaela Moorea. Začínal ako novinár, dnes tvorí dokumenty, ktoré hýbu spoločnosťou – spokojní sú s jeho prácou filmoví kritici/čky aj laická verejnosť. Už v predchádzajúcich filmoch Moore pátral po príčine, prečo americké banky a korporácie typu General Motors natoľko ovplyvňujú až ničia každodenný život Američanov/iek. Akú daň platia radoví občania/ky za svoj kapitalizmus. Inak tomu nebude ani v snímke z roku 2009 – "Kapitalizmus: Príbeh lásky".
Presne pred rokom boli verejnosti predstavené dve dokumentárne snímky na tú istú tému (kauzu). V oboch šlo o stav lesov a rozdielny pohľad na lykožrúta po katastrofe vo Vysokých Tatrách z novembra 2004. Aj laik zaregistruje vo filmoch „Znovuzrodenie lesa“ (z dielne Klubu stráže prírody) a „Keď umiera les“ (na objednávku štátnych Lesov SR) priepastný kvalitatívny rozdiel vo formálnej, ale aj v obsahovej stránke – v „objektivite“ komentárov a slovných výpovedí jednotlivých táborov. Je zaujímavé na týchto dvoch dokumentoch pozorovať, ako prostriedky masovej aj umeleckej komunikácie dokážu ovplyvňovať (až manipulovať) verejnú mienku.
Blázinec je u dokumentaristov/iek i ďaľších umelcov/kýň veľmi obľúbeným, resp. zaujímavým miestom pre štúdiu prostredia, skupinový portrét atď.. Lenže čím viac snímkov z takéhoto prostredia vychádza, tým lepšie vieme rozoznať pózu a skutočný záujem človeka na hranici života a smrti o ľudí (v niečom mu podobných) na podobnej hranici. Ak by sme aj nepoznali zdravotný stav režiséra Deža Ursinyho v čase vzniku filmu “Obrázky z výletu za plot blázinca“, tak by sme tam ten pohyb na hrane, resp. za plotom a pred plotom vycítili.
Po dokumentárnom filme „Iné svety“ sa režisér Marko Škop opäť vracia do svojho rodného a obľúbeného regiónu Šariš. Teda, ak vôbec niekedy v myšlienkach opustil východné Slovensko. Kým sme ale dopad konzumného životného štýlu, globalizácie a interkulturálneho stretu pozorovali v Iných svetoch na krátkych príbehoch šiestich individualít, v dokumente z roku 2009 „Osadné“ môžeme rovnaké dosahy a zmeny pozorovať v ucelenom príbehu “kolektívneho hrdinu”, resp. troch rôznorodých mužov v dedine na konci Slovenska, na konci Európy, a vlastne aj na konci sveta.
Slovenská filmárka Diana Fabiánová, fungujúca v Španielsku, v roku 2009 dokončila celovečerný (70-minútový) dokumentárny film „Mesiac v nás“ o ženskom tabu, presnejšie o menštruácii. Ktorá, žiaľ, netrápi mužov. Keby áno, tento svet by bol úplne iný, možno ešte horší, ako je.
Málokedy sa mi stáva, že mám film rada už predtým, než si ho naozaj pozriem. Potom sa mi naň aj objektívne/kriticky ťažšie nazerá, keď si tému aj autora/ku obľúbim. Našťastie čiernobielej dokumentárnej snímke „Staroverci“ českej dokumentaristky Jany Ševčíkovej z roku 2001, ktorá vznikala poctivou zbernou metódou niekoľko rokov na odľahlom mieste mimo modernej európskej civilizácie, niet čo vyčítať.
Dokumentárny film „Krátka dlhá cesta“ šiel do kín na Slovensku aj v Česku na jar minulého roka, do DVD distribúcie sa dostal už v lete toho istého roku. Snímka mapuje putovanie sociológa Fedora Gála po stopách poslednej cesty svojho otca Vojtecha Gála (takisto židovského pôvodu, čo už samo o sebe veľa napovedá), pričom v niektorých pasážach sa objavuje aj starší Fedorov brat Egon, plus ich priatelia a bratislavskí intelektuáli, ale aj pamätníci, ktorí si spomínali na Fedorových a Egonových rodičov.
Ak na neznámych občas vypustím slovné spojenia, ako: rodové stereotypy v učebniciach, rodová rovnosť v zamestnaní, tréning rodovo-citlivé písania na školách, diskriminácia žien v médiách, či sexizmus v reklame – zľaknú sa. Aj vy ste sa? Hlavu hore, oči v strehu: feminizmus nie je synonymom pre fanatické názorové hnutie, feministka nie je nadávka a rodová rovnosť nie je výmysel Európskej únie.
V obyčajnú marcovú nedeľu vyjde do uzimených ulíc málokto dobrovoľne. Väčšina ľudí sedí doma pred televízorom a vychutnáva si deň ničnerobenia predtým, ako v pondelok opäť nastúpi do povinnej 5-dennej „šichty“ v zamestnaní. Ale 14. marec bol tento rok výnimkou. Do ulíc vyšli stovky rôznorodých občanov/ok Bratislavy, aby demonštrovali svoje presvedčenie, alebo aby demonštrovali proti niečomu. Na 14. marec totiž pripadá temné „výročie“ vzniku prvého Slovenského štátu na čele s Dr. Jozefom Tisom, ktorého fungovanie dnes väčšina z nás označuje za najsmutnejšie obdobie našich dejím. Väčšina. Ale žiaľ, nie všetci.