Člověk nemá zestárnout, dokud nezmoudří. (JW) ....... Cesta do pekla je dláždená tými najlepšími úmyslami. (anonym) ...... O mne: Introvert uprostred úžasne zaujímavého a súčasne trochu desivého sveta. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Európska únia, Nezaradené, Fikcie a imaginácie, "Rukoväť modernej ľavice"
V denníku Sme uverejnil spisovateľ M. Hvorecký svoj predvolebný názor na našu súčasnú spoločnosť. S mnohými vetami by sa aj dalo súhlasiť, ale najviac ma zaujal veľký kontrast v porovnaní s názormi toho istého autora spred dvoch týždňov. Ten kontrast považujem za priveľký a vzbudzuje vo mne istú nedôveru k spisovateľovej konzistencii názorov. Aj intelektuál by si mohol dávať pozor na to, čo všetko hovorí.
Denník Sme dáva kandidátom na prezidenta pravidelné otázky, na ktoré majú krátko odpovedať (samozrejme s robert-výnimkou). Niekedy su odpovede jasné a dokonca rozumné, niekedy vyhýbavé a niekedy sa jedná o vyložený záder. Konkrétny príklad - na otázku „súhlasíte s vyplácaním vianočných dôchodkov" odpovedal prezidentský kandidát Procházka týmto kalibrom: „Áno. Sú symbolickým prejavom uznania a pomoci ľuďom... Ľudia si na ne zvykli a ich stratu by brali ťažko". Kúzlom nechceného je skutočnosť, že autorom tejto odpovede je ústavný právnik.
Denník Sme uverejnil v utorok rozsiahly materiál „Máme sa lepšie“ a vymenoval 25 dôvodov prečo. Štrnásť novinárov a niekoľko oslovených hostí zaplnilo viac ako 9 novinových strán argumentmi a zdôvodneniami prečo sa máme za posledné štvrťstoročie lepšie. Avšak jeden z dôvodov, ktorý považujem za dosť dôležitý, nespomenul žiadny z nich, a to - dvadsiaty šiesty (26.) dôvod, ktorý má s veľkou pravdepodobnosťou výrazný podiel na úspechu viacerých z oblastí nášho spoločenského pokroku, ktoré boli v materiáli spomenuté.
Organizácia spojených národov (OSN) sa z času na čas zobudí z hibernácie alebo dlhoročného zimného spánku a „objaví koleso". Pred pár dňami vydala správu o zverstvách severokórejského komunistického režimu a porovnala ich s nacizmom (nacionálnym socializmom). Dobré ráno, OSN. Samozrejme, je určite lepšie odsúdiť totalitné režimy neskôr ako nikdy. Škoda len, že desiatky milónov obetí celosvetového komunizmu sa zmysluplnej reakcie OSN nikdy nedočkalo.
O smrti niekdajšieho komunistického potentáta Vasiľa Biľaka som pôvodne nemienil napísať ani čiarku (skátka, ďalší zosnulý vysokopostavený nácek alebo komouš). Ale nakoniec to predsavzatie poruším, lebo ma zaujala jedna dosť nepochopiteľná vec. Starosta rodnej dediny menovaného súdruha si uctil svojho rodáka týmito slovami: „Urobil veľa pre obec, okres, kraj, celé Československo. Zaslúži si našu úctu" a pokračoval „Vybudoval nám prístupovú cestu do dediny, materskú a základnú školu, kultúrny dom, vodovod". Podobne odporné a slizké lži som už čítal od nejedného „spokojného" prívrženca totalitných režimov nacionálneho socializmu (nacizmu) alebo komunizmu. Nemilo ma však prekvapila politická podpora tohto starostu: SDKÚ, SaS, KDH, Most-Híd.
Tento príbeh je z domáceho prostredia, ale jeho alternatívu možno nájsť kdekoľvek inde. Istému politikovi (a jeho súputnikom) sa znepáčil existujúci nepomer medzi bohatými a chudobnými. Vraj sa nožnice medzi bohatými a chudobnými doširoka roztvorili a preto je tu on, politik-záchranca, ktorý dosiahne, aby sa nožnice začali zatvárať. Písal sa vtedy rok 2006 a blížili sa voľby. Veľké množstvo voličov tomu naozaj uverilo a dá sa povedať, že tomu verí dodnes, o čom svedčia aj volebné preferencie. Dnes už píšeme rok 2014 a politik-záchranca je stále pri moci. S malou (asi dvadsaťmesačnou) prestávkou vládne on a jeho strana už takmer 6 rokov, či už ako dominantná alebo dnes už dokonca jediná vládnuca politická sila.
Ubehlo len pár dní roku 2014 a minister obrany JUDr. Glváč sa vytasil s nasledovným názorom: „Armádu utiahneme aj s rozpočtom na úrovni jedného percenta HDP". Zrejme sa chcel hrdo pochváliť, že pod jeho vedením je armáda pripravená plniť svoje úlohy aj v skromných podmienkach. Skoro by sa zdalo, že také vyjadrenie je hodné chvály, veď takmer každá oblasť rozpočtu narieka nad „šetrením". Problém je však v inom. Pred desiatimi rokmi, keď sme vstupovali do NATO, sa Slovensko zaviazalo, že bude investovať minimálne 2% HDP do obrany štátu. Tento záväzok Slovenská republika nikdy nesplnila. Nezdá sa však, že by to brala ako nejaký závažnejší problém. Však podobne ako my na to kašlú viacerí, tak čo... Záväzok sem, dohoda tam. Alebo iný príklad (a stále sme ešte len v januári).
V ostatnom vydaní prílohy Sme Víkend napísal Tomáš Bella zaujímavý článok o knihe, ktorá pojednáva o problematike jadrového zbrojenia a s ním spojených mimoriadných udalostí (E. Schlosser: Command and Control). Zaujal ma však aj odstavec hovoriaci o dôležitej a súvisiacej veci, konkrétne o fungovaní štátnej správy. Bella napísal:
Poslankyňa Európskeho parlamentu Anna Záborská akoby ešte ostávala v zajatí bujarých silvestrovských osláv. To by snáď mohlo vysvetliť jej ťažko uveriteľné vyjadrenie na margo nenominácie hokejistu Šatana na blížiace sa olympijské hry. Poslankyňa vraj povedala: „Z vyjadrenia trenéra je zrejmé, že prednosť dostali mladší, nie však nevyhnutne lepší hráči. Ak by takto postupoval zamestnávateľ, porušil by č. 21 Charty základných práv EU, ktorý zakazuje diskrimináciu na základe veku". Uff. Nie je zlé byť vášnivým hokejovým fanúšikom, lepšie je však hokeju (a športu) súčasne aj trošku rozumieť.
Zdá sa, že je rozhodnuté a kvóty pre povinné zastúpenie žien vo vedení väčších (zatiaľ) firiem zavedené budú. Nezáleží na tom, či zajtra, za týždeň alebo o mesiac, to nie je až také dôležité. Tých, ktorí so zavedením kvót nesúhlasia je málo. Presadzovateľov kvotačnej politiky taktiež nie je veľa, majú však silného spojenca - mlčiacu väčšinu, ktorej je táto problematika viac-menej ukradnutá. Krátke pripomenutie celého príbehu v citátoch: „V politike musíte vycítiť okamih v histórii, v ktorý treba niečo urobiť. Toto je okamih kvót pre ženy." (V. Redingová, komisárka EU pre spravodlivosť, základné práva a občianstvo)
Upozornenie na úvod - tento príspevok nemá byť hanopisom na uja Štefana a jemu podobných kujónov nášho súčasného súdnictva, aj keď dôvodov by bolo milión. V podstate náhodou som si prečítal dva články (jeden minuloročný a jeden tohtoročný), ktoré informovali o zaujímavej akcii - konferencii českých sudcov o primeranosti právnej regulácie. Pri čítaní som sa musel niekoľkokrát až uštipnúť (v dobrom zmysle slova), či náhodou nesnívam a či tie prečítané slová naozaj vyslovili reálni sudcovia a dokonca sudcovia z relatívne blízkeho okolia
17. november je dňom boja za slobodu, demokraciu a možno ho vnímať aj ako symbol odmietnutia totalitných ideológií. Je rozumné mať neustále na pamäti, že práve Európa dala v 20. storočí svetu dva najobludnejšie a najkrutejšie totalitné režimy: komunizmus a nacionálny socializmus (nacizmus). Spoločenský rozvrat a odpornosti oboch režimov nemajú obdobu v histórii ľudstva.
Pred pár dňami uverejnili Hospodárske noviny článok M. Filka, šéfa Inštitútu finančnej politiky (alebo skôr politických financií, ťažko to pomaly rozpoznať) s veľavýznamným názvom: Hovoriť pravdu. Autor sa zamyslel (pochválil?, posťažoval?) nad tým, že pri tvorbe nového rozpočtu zrozumiteľne a poctivo opísali svoje plány a obmedzenia.
Z priemerného platu sa akoby postupom času stávala návyková droga alebo objekt chorobného fetišu. Ťažko povedať čo je horšie. Zhoršilo sa to zrejme vtedy, keď sa nezorientovaná väčšina lekárov dala zneužiť skupinou odborárskych vydieračov a vynútila si pre seba postupné zvýšenie platov na úroveň 1,25-násobku resp. 2,1-násobku priemernej mzdy (bez atestácie resp. s atestáciou). Je iróniou osudu, že vydieranie bolo úspešné a súhlasila s ním „pravicová" vláda I. Radičovej. Dnes sa už celkom „normálne" hovorí o budúcom zvyšovaní platov učiteľov na 1,2-násobok priemerného slovenského platu.
Asi pred dvoma rokmi (v decembri 2011) bol schválený zákon o tzv. dlhovej brzde. Vraj, ak sa bude celkový slovenský dlh zväčšovať, prídu na rad sankcie - pri úrovni 55% trojpercentné viazanie výdavkov, pri 57% povinnosť vlády predložiť vyrovnaný rozpočet a pri 60% hlasovanie o dôvere vlády v parlamente. Na konci roka 2011 sme mali celkový dlh 43% HDP, dnes už takmer 55% HDP.
Pravdepodobne ste si to už všimli. Medzi pravičiarmi je výrazne viac rozšírená irónia a sarkazmus ako vo väčšine spoločnosti. Prečo? Odpoveď nie je príliš zložitá. Irónia a sarkazmus sú snáď poslednou záchranou, ktorú má k dispozícii pravicovo založený človek, aby neskončil s ťažšou depresiou. Snáď by ani tak nevadila súčasná situácia, keď prakticky vymizli predstavitelia autentickej pravice (nedávno zosnulej M. Thatcherovej nech je zem ľahká), ale čo je oveľa horšie, budúcnosť nesľubuje nič lepšie. Ba naopak.
Keď pred viacerými rokmi napísal Tomáš Bella blog sťažujúci sa na praktiky jednej známej banky, asi sám netušil, čo všetko a na ako dlho ovplyvní. Slovné spojenie, ktoré použil na banku - „nenažraná sviňa" jednak zaujala tvorcov tzv Google bomby ale najmä Martina Filka, v súčasnosti vysokého a vplyvného štátneho úradníka ministerstva financií. Uvedené slovné spojenie ho natoľko opantalo, že ho začal zhusta používať pri popise aktivít svojej inštitúcie, ktoré majú byť namierené najmä na banky, DSS-ky, DDS-ky a časom aj na poisťovne (viac tu a tu).
Týmto by sme vám chceli oznámiť, že štát, ktorý vám v blízkej budúcnosti odovzdáme - naše milované Slovensko - dosiahol zadĺženosť 40 miliárd eur. Je to 40.000.000.000 eur alebo, ak chcete, 1.200 miliárd slovenských korún (1.200.000.000.000 Sk). V žiadnom prípade však z toho nemusíte mať ťažkú hlavu. A to preto, že na druhej strane, zdedíte po nás veľmi dobre fungujúci štát a spoločnosť, v ktorej je radosť žiť. Trúfame si povedať, že vás čaká zaujímavá a príťažlivá budúcnosť, pre ktorú sme toho tak veľa urobili. Povážte sami:
Denník Sme hľadal pred pár dňami odpoveď na anketovú otázku Čo nám dala kríza? Jedným z oslovených bol aj ekonóm a prognostik SAV V. Baláž. Jeho odpoveď bola pre mňa ťažko uveriteľná. Znela:„Potvrdilo sa mi podozrenie, že keď je naozaj zle, tak všetci sa utiekajú k štátu. Rozkvitala neoliberálna ideológia, že trh všetko zariadi. No keď sa začali problémy po páde Lehman Brothers, tak všetci zahodili posvätné knihy Miltona Friedmana a všetci chceli aby štát zachraňoval".
To, že Robert má k táraniu viac než blízko je známe. Pred pár dňami prišiel o život slovenský vojak, účastník misie NATO v Afganistane, a ďalší vojaci sú ťažko zranení. A to všetko napriek „záruke bezpečnosti". Tú sľuboval Robert v apríli 2008, keď vyhlásil, že kedže sme členským štátom NATO, tak teda navŕšime počet našich vojakov v Afganistane, ale - ako Robert dodal s dôležitým výrazom v tvári - „ale bez ohrozenia životov našich vojakov, to je zásadná podmienka".
