Kontakt: +421911182711 Zoznam autorových rubrík: Nevážne, Politika, Súkromné, O kríze a nešťastí, Odborná problematika, Zamyslenia písané pre RTVS
Toto je môj druhý a posledný blog o prezidentských voľbách, lebo som ho sľúbil. Na rozdiel od toho prvého, ktorý bol skutočným testom čitateľov, či dokážu okrem nadpisu čítať aj niečo iné a mnohí v tom teste neuspeli, nebude tento obsahovať žiaden chyták. Na úvod však musím priniesť jednu neuveriteľnú informáciu, ktorá zásadne ovplyvní druhé kolo volieb..
Asi ešte nikdy mi netrvalo tak dlho rozhodnúť sa pre napísanie blogu. Väčšinou iba tak vypadnú samé od seba a žijú si vlastným životom. Tomuto sa na svet vôbec nechcelo a keď ho začínam písať, ešte si nie som istý, či ho dokončím. Nechuťou číslo jeden je písať opäť o Ukrajine, lebo o nej už píšu všetci a to ja robím len veľmi nerád. Nechuťou číslo dva je vyliezť zo zákopov, v ktorých sme sa nepozorovane ocitli a nechať si v diskusiách odstreliť hlavu, lebo opäť raz niekomu nevyhoviem. Zvyčajne mi je to jedno, alebo ma to dokonca baví. Tentoraz nie. Aj keď.. vlastne to nie je tak celkom o Ukrajine. Je to o niečom, čo veľmi radi voláme „Západ" a k čomu tak radi patríme. Západ sa dnes ocitol v možno najťažšej skúške legitimity od konca druhej svetovej vojny. Patríme k nemu oveľa kratšie, no predsa už dosť dlho, aby sme sa mohli tváriť, že sa nás jeho rozhodnutia netýkajú. Lebo to, čo sme celý ten čas robili sami, alebo v tom podporovali spojencov si prvýkrát dovolil nepriateľ. Viac ako Krymom a Ukrajinou otriasol tento incident Západom a ten prechádza nechtiac úplne generálnym testom vlastnej legitimity. Hoci rád patrím k Západu, nemám z hroziacich výsledkov testu dobrý pocit.
Toto sú zvláštne časy. S nástupom moderných technológií stratili velenia bojujúcich strán možnosť úplnej kontroly nad mediálnym obrazom konfliktu. Leni Riefenstahlová by už dnes na youtube.com nemala takmer žiadnu sledovanosť a tých pár zúfalcov, čo by si na jej dielko klikli by sa jej museli smiať, ako predstaviteľke filmovej hviezdnej roty. Odkedy vládu nad svetom prebral mobilný telefón s možnosťou okamžitého zdieľania fotografií na facebook, mali sme teoreticky mať k dispozícii úplne neskreslený a cenzúrou neovplyvnený skutočný obraz konfliktu. Stalo sa ale niečo úplne iné: obrovské mediálne skreslenia a posun významov dosiahli doteraz netušené rozmery. Ako je to vôbec možné? Na titulke sme.sk aktuálne tróni článok nazvaný „Volajú ho hrdina z Beľbeku. Neozbrojený napochodoval pred Rusov" a je plný ód na statočného veliteľa leteckej základne. Skúsme sa však na tento príbeh pozrieť zblízka: ako to teda bolo naozaj?
Opäť raz došlo k priam biblickému zmäteniu pojmov. Z večera do rána vyrástol uprostred slovenských hraníc obrovský Babylon a ešte aj tí, ktorí si kedysi rozumeli dnes hovoria úplne inými jazykmi, navzájom úplne nezrozumiteľnými. Stačilo zopár výstrelov na majdane a už sme zas každý bezpečne opevnený vo svojom vlastnom košiari. Vojna dvoch znepriatelených gangov na ukrajinskej politickej scéne, omylom označovaná za občiansku vojnu sa zrazu vydáva za boj obyčajných ukrajincov o slobodu a územnú celistvosť. Politici, ktorí celé to peklo vyvolali sa pri streľbe do postrádateľných pešiakov ani nezačervenali. Smrť bezmenných berú len ako nevyhnutnú kulisu k obrovským presunom majetku.
V reakcii na článok „Temné tajomstvá neonacistov“ sa v diskusii a v mailoch objavilo niekoľko názorov, ktoré spochybňovali mnou uvedené zdroje, či dokonca bol vraj môj článok plný myšlienkových zovšeobecnení a účelových konštruktov, ktorými som sa snažil poškodiť predstaviteľov extrémistických hnutí a zosmiešniť ich. Na časť z nich som už reagoval v diskusii, no domnievam sa, že si téma vyžaduje ešte niekoľko upresnení a zdrojov – hoci hovoriť o serióznosti v prípade správ z prostredia neonacizmu je často prakticky nemožné. Predsa sa však pokúsim priniesť širší pohľad na túto samotnými nacistami často tabuizovanú problematiku. Tak ako to teda je naozaj?
Vonkajškové prejavy ľudí inklinujúcich k neonacizmu, či podobným úchylkám sú zreteľné a jasne ohraničené: dalo by sa povedať, že niet inej podobne homogénnej skupiny, ktorú by bolo také ľahké vizuálne identifikovať. Tiež správanie sa jednotlivcov v týchto skupinách je predvídateľné a okamžite upúta pozornosť. A tak to navonok vyzerá, že nie je čo skúmať, vsjo jásno, začem bukvy? Náckovia nenávidia homosexuálov, židov a tiež čokoľvek, čo sa len trochu odlišuje od ich predstavy o čistom svete. Bojujú proti svetu, v ktorom chýba poriadok a systém a v ktorom je násilie nelegitímnym prejavom deviácie: bojujú teda aj proti deviáciám. Robia to hlučne, radi a nedočkavo sa snažia získať pozornosť. Kardinálna otázka ale ostáva nezodpovedaná: prečo je to tak?
V poslednom čase sa roztrhlo vrece s konšpiráciami. Hnili tam jedna na druhej už dlho a polozabudnuté, stačilo ale málo a sú ich vonku stovky. Pre niektorých ľudí sa dokonca stali prostriedkom obživy a mnohí moji priatelia sa pustili s vervou do boja: pokúšajú sa vyvrátiť aspoň tie najzvrhlejšie z nich. Don Quijote by závidel, lebo s toľkými veternými mlynmi sa za svoj celý život nestihol stretnúť. Ale konšpirácie nič, nezľakli sa, či dokonca naopak narástli, lebo veď keď sa ich niekto pokúša vyvrátiť, v skutočnosti to znamená, že na nich niečo je.. Veď to poznáte, bez vetra sa nepohne ani lístok. Neprestrelný a nevyvrátiteľný argument. Tak to teda skúsim z úplne opačnej strany: vytvorím svoju vlastnú konšpiračnú teóriu. Som však len amatér a začiatočník, nesiaham profesionálom z FSB ani po okraj poltopánok z krokodílej kože.
Keby to nebolo také smutné, možno by som sme sa mohli smiať. Ibaže nie je čomu. Médiá opäť raz zaplavili výroky samozvolených súdnych tribunálov a hlavným odsúdeným je iba nedávno zosnulý Ariel Šaron. Veľký muž izraelských dejín, ktorý po ôsmich rokoch v kóme odišiel na pravdu božiu. Za života si pravdy veľa neužil a staré lži sa jeho smrťou opäť raz rozšírili do sveta. Peter Weisenbacher, Kamil Kandalaft a im podobní si dali poriadne záležať a na Šaronov hrob sa znieslo množstvo obvinení, z nich slovo “zločinec” je jedným z tých miernejších. Zo záplavy viet a veľkých odhalení vyplýva nasledovné: bejrútsky mäsiar Šaron z Izraela nechal vyvraždiť tisíce nevinných obyvateľov utečeneckých táborov Sabra a Šatíla. Hotovo.
Ak sú pridlhé texty nad vaše sily, nečítajte ďalej. Ak čítať neprestanete, nesťažujte sa. Fair trade. Pre ostatných niečo o názoroch skutočných extrémistov na pôsobenie Mariána Kotlebu: občania s dušami zafarbenými dohneda konečne našli svojho reprezentanta. Jeho zvolením sa zrušilo obrovské tabu a oni získali vytúženú legitimitu. Prakticky všetky odmietavé reakcie spája pocit, že mu krivdím a že ho kritizujem z pozície kaviarenského povaľača, alebo sluhu židovských vlastníkov médií, či som na strane nejakej politickej strany. Teda že som na strane goríl, aby som im pomohol zotrvať pri korytách, ktoré vraj zvolenie Kotlebu ohrozuje. A samozrejme ma za to dobre platia. Nuž teda dobre: pozrime sa na Kotlebu z úplne opačnej strany. Ponúkam pohľad skutočných extrémistov, teda ľudí, pre ktorých je aj Kotleba príliš mäkký, málo ideologický, málo idealistický. Ak tvrdím, že je Kotleba nebezpečne blízky nacizmu a extrémizmu, je to vraj zlomyseľná lož: bude to lož aj potom, ako to potvrdia samotní nacisti a extrémisti?
Neviem, či ešte bude mať táto krajina podobnú šancu. Dnes ju má. Môže sa konečne zbaviť falošných mýtov, alebo s nimi aspoň chvíľu poriadne bojovať. Je ich plná, navykli sme si s nimi žiť a nebolo nám treba pravdy. Moji priatelia o fašizme takmer nič nevedia a aj keď áno, tak málo a väčšinou majú len veľmi skreslené informácie. Uvedomil som si to v posledných dňoch a tesne po voľbách ma intenzita tej nevedomosti doslova šokovala. Roky sa pohybujem v teréne a prešiel som množstvo skutočne chudobných dolín, v ktorých niet ani líšok, ktoré by dávali dobrú noc. Pri svojej práci som opakovane stretával aj ľudí, ktorí sa vyznačujú príslušnosťou k niektorej z foriem fašizmu, nacizmu, či iného podobného -izmu, hoci oni sami len veľmi neradi prijímajú tieto nálepky. Mám s nimi dodnes kontakty a neraz sme mali príležitosť komunikovať o názoroch, ktoré ich formujú a tiež o predstavách o fungovaní spoločnosti. Boli desivé a mňa ani nenapadlo, že sa o tom takmer nič nevie. Až pred pár dňami sa mi rozsvietilo. A zjavne nie som sám. A v tom je šanca.
Nechcel by som byť v koži oprávneného pravicového voliča v banskobystrickom kraji. Má iba tri možnosti a ani jedna z nich nie je tým vysnívaným dobrom, po ktorom sa človeku uľaví. Smie ostať doma, ísť voliť Maňku, alebo Kotlebu. Toto je ukážkový príklad situácie, keď si má pravoverný heterosexuál vo väzení (hoci len vo väzení vlastného strachu) vybrať, ktorý z dvoch fešných chalanov ho prehne ako prvý. Pretože nejde o to, či sa mu bude venovať jeden krajší, alebo druhý škaredší, ako sa mnohí naivne domnievajú. Ak si vyberie jedného, ten druhý už bude čakať za dverami na svoju veľkú chvíľu. Prečo je to tak?
Megaúspešný bloger Marek Albrecht je už niekoľko dní nezvestný. Aktuálne je na štvrtom mieste v rebríčku obľúbenosti blogerov na blog.sme.sk: zjavne objavil doteraz nepoznanú metódu, ako získať pre článok podporujúci vládnucu stranu 33 stupeň karmy. Možno aj tento závratný úspech viedol k jeho nečakanému zmiznutiu. Prosím preto kohokoľvek, kto ho niekedy videl živého, alebo sa s ním rozprával z očí do očí, aby sa s verejnosťou podelil o informácie vedúce k jeho nájdeniu.
Som šťastný, že Mončiči konečne vypočula spoločenskú objednávku a začal blogovať. Na rozdiel od politicky ladených a serióznych článkov, ktorých je tu viac, než dosť sa vrhla po hlave do dosiaľ neprebádanej oblasti humoristicky ladených príspevkov. A hneď tým prvým nastavila latku poriadne vysoko: aj keď v jej priam mystické schopnosti verím stále viac, prekoná ho v budúcnosti iba veľmi ťažko. Prečo?
Intro pre diskutérov: než sa zúrivo rozpíšete, pokúste sa nadýchnuť a začať rozlišovať medzi voľbou kandidáta a podporou kandidatúry. Som presvedčený, že účasť Jána Čarnogurského prezidentským voľbám prospeje, bez ohľadu na to, ako sa nakoniec skončia a dokonca bez ohľadu na to, či sa ho rozhodnete voliť, alebo nenávidieť. Prečo si to myslím?
Na prvý pohľad je to jasné: Zlí, zlí, zlí Američania odpočúvajú tých dobrých. Za dobrých si potom môžete dosadiť úplne celý zvyšok sveta. Takto to vyzerá na prvý pohľad. Ešteže život nie je taký jednoduchý a iba s prvým pohľadom dnes vystačí málokto. Základná otázka totiž znie, či je svet po Snowdenovi naozaj bezpečnejší. Odpoveď znie: nie. Nie je. Naopak, Snowden pomohol zlu viac, než ktorýkoľvek vonkajší nepriateľ USA. Prečo?
Nadkritické množstvo inak vcelku inteligentne pôsobiacich ľudí razí teóriu, ktorú možno v skratke popísať takto: pravica je zdecimovaná, lebo jej Fico ublížil. Pravica je neschopná akejkoľvek dohody, pretože ju rozhádal Fico. Pravicu neslobodno kritizovať, lebo ju Fico aj tak kritizuje viac, než dosť. A keď si predsa dovolíte ju kritizovať, stávate sa jej hrobárom – a automaticky aj podlým spojencom Fica. Naozajstným arcilotrom sa však stanete až v prípade, keď si dovolíte spochybniť svätý grál pseudopravice, ktorý znie: v Smere sú všetci do jedného zlodeji a tí, ktorí ich volia, sú hlúpi. Tá predstava je skutočne lákavá, má ale jednu zásadnú chybu: ako je potom možné, že banda údajných neschopákov na celej čiare vyhrala nad rodinkou Úžasných?
Do týchto bojov sa nezvyknem zapájať. Jednak som sa párkrát v živote sám mýlil, tiež som sa trocha zaplietol so špinou, ktorá sa tvárila čisto. A môj život nebol a nie je politika. Ale som občan a niektorí nenažranci mi už vážne pijú krv. A tak musím. Adresujem tieto riadky ľuďom, ktorí zrejme dlhodobo frčia na pervitíne, pretože inak by im zdravý rozum a pud sebazáchovy nedovolil vydávať sa za predstaviteľov pravice.
Slovenská republika zhnila zvnútra. Zápach bol cítiť už dávno, no rana sa otvorila iba pred pár dňami. Nastala silná autoimunitná reakcia a zvonku zatiaľ presne nevidno, kto útočí na koho a prečo, čo je skutočným, a čo len kolaterálnym cieľom. Žijeme nenormálne časy, v nich pred kamerami rozprávajú muži, ktorých sme nikdy nemali vidieť a počuť už vôbec nie. A iní sa ich snažia umlčať. Začiatok, ktorému ťažko možno odolať, veď tajné služby boli vždy atraktantom, na ktorý si brúsil zuby nejeden novinár. Dnes už tajné prakticky nie sú. Otázka ale znie, či sme naozaj niečo vyhrali. Odpoveď nepoznám, mám ale nepríjemné otázky. Aj na Toma Nicholsona.
Česi a Slováci, ktorí odišli začiatkom druhej svetovej vojny do zahraničia sa stávali príslušníkmi spojeneckých armád. Do bojov sa zapojili po boku Britov, ktorí pre nich vytvorili samostatnú vojenskú skupinu. Okrem už vyššie spomenutých v nej pôsobili aj československí židia žijúci v Palestíne a tiež vojaci Československého legionu. Tí boli na nátlak československej exilovej diplomacie krátko predtým vyslobodení z ruského zajatia. Mlčali o nich komunistickí historici, a ak náhodou nemlčali, tak o nich často hovorili v kriminálnych súvislostiach. Bojovať proti Nemecku na strane spojencov bol takmer smrteľný hriech. Odvtedy prešlo 70 rokov a mohlo by sa zdať, že smrťou pri obrane Tobruku to pre nich končí: ibaže neskončilo. Do statočného boja s mŕtvymi príslušníkmi práporu podplukovníka Klapálka sa pred pár mesiacmi na miestnom cintoríne pustili lýbijskí bojovníci za slobodu. Nekrofilná zábavka s obligátnym "Allahu Akbar" na perách mala svoju tisícu reprízu.
“Sme stále tu. Proti nám ste bezmocní. Váš svet už nie je bezpečné miesto.” Tieto tri reklamné slogany sa včera s nesmiernou silou vrátili na miesta našich duší, odkiaľ sa pod záplavou nových zážitkov začali po 11 septembri 2001 vytrácať. Pád dvojičiek bol iba úvodným eventom kampane, ktorá je z hľadiska masmediálnej komunikácie geniálna. Odhliadnuc od odpornej mravnej podstaty je táto kampaň ukážkou lacnej a údernej PR stratégie, o ktorej sa raz bude učiť v učebniciach.
