Mýtus prvý: sme národ holubičí. V rozličných obmenách tento kult pretrváva s neuveriteľnou silou a doslova ničí dušu tejto krajiny. Naši dedovia a a ich otcovia patrili ku generácii, ktorá sa neštítila voliť poriadnu zberbu, často sa vôbec nebúrili, keď susedom kradli majetky a domy, lebo patrili k nevhodnej rase. Boli z generácie, v ktorej tolerancia voči nespravodlivosti dosahovala rekordných čísel. Je ilúziou myslieť si, že sme lepší, či zázrakom iní. Nie sme. Len žijeme v krajine a dobe, v ktorej sa zatiaľ podobne zvrhlé konanie nevypláca. Sme pohostinní? Nie, turizmus na Slovensku je iba okrajovou záležitosťou a ak aj niekto príde, nevracia sa sem rád a má poriadne negatívne adrenalínové zážitky. A naši súkmeňovci kradnú ako straky: niekedy sami kradneme. Mlátiť sa iba preto, lebo je chalan z inej dediny a tĺcť ho naraz desiati? To berieme s úsmevom, ako roztomilý folklór. A aspoň raz do roka aj tým najslušnejším z nás pripadá vtipné korbáčmi vyťať zopár po zadku babám. Prečo to robíme? Nevieme. Ale veď sa to vždy tak robilo.. Tak čo, dokáže toto vaša holubica?
Mýtus druhý: Kotleba a fašizmus sú okrajové javy, ktoré nepatria do slušnej spoločnosti. Nuž, tento postoj má v sebe niekoľko úskalí. Jedným z nich je nafúkanosť, s akou sami seba poverujeme právom rozhodnúť, čo je a čo už určite nie je slušná spoločnosť. Neznamená to, že by to svinstvo patrilo do slušnej spoločnosti, jasné, že nepatrí - znamená to však, že opačnou stranou primitivizmu je elitárstvo, ktoré považujeme za spôsob, ako sa chrániť. A to nám dovoľuje dokonca pochybovať o tom, či je správne, aby mali všetci rovnaké volebné právo. Až príliš často veríme, že náš hlas má väčšiu váhu a že by ju mal mať, že máme akési vyššie právo rozhodnúť o osude spoločnosti, než tí zlí, hlúpi a nehodní. Minimálne v tomto sme spoluvinní za dnešok. Prestávame veriť na demokraciu a pravidlá až príliš rýchlo a nedostatkom viery v demokraciu sa nebezpečne približujeme práve extrémistom. A v sekunde, keď sa objaví záblesk niečoho, čo sa nám nepáči, všetci hneď balíme kufre a už by sme išli hocikam, len nebyť tu, lebo toto je najhoršia krajina na svete. Pečených holubov je predsa všade nadostač a všade len čakajú, kedy už konečne prídeme práve k nim. Najviac sa na nás tešia miestni extrémisti, ktorým tým dáme do rúk ďalší z argumentov proti cudzincom.
Mýtus tretí: stačilo poraziť Kotlebu vo voľbách a žiaden problém by nebol. Alebo inak, mali sme vraj všetci podporiť Maňku a dnes by sa nebolo čoho báť. Nuž, opäť hlboký omyl, alebo obrovské nedorozumenie, ako chcete: Kotleba vychádza z prostredia, ktoré sa na Slovensku formovalo desiatky rokov. Z prostredia, v ktorom je dogmou úcta k vláde silnej ruky, v ktorom je násilie úplne normálnym javom a všeobecne prijímaným spôsobom riešenia situácie. Demokracia je v tomto prostredí neslušné slovo a oni ju rešpektujú iba ako nástroj, ako sa legálne dostať k moci. Tento segment spoločnosti dnes tvorí takzvané tvrdé jadro, pričom ide o niekoľko tisíc prevažne mladých mužov, ktorí sa síce často navzájom nenávidia a súperia, no majú spoločného nepriateľa. Je strašným paradoxom, že je pre väčšinu z nich Kotleba neprijateľne umiernený, nazývajú ho dokonca zradcom ideálov a mnohí ho nemôžu ani cítiť pre jeho (sic!) umiernenú povahu. Po horách Slovenska sa dávno preháňajú partie stoviek v maskáčoch nahodených chlapcov, ktorí stále viac milujú ten pocit, že patria k niečomu výlučnému a zakazovanému. Trénujú boj zblízka, taktiku prepadov konvojov a veci, ktoré radšej ani nechcete vedieť. Opakujem, reč je o tisícoch na všetko pripravených sociopatov, ktorí s nami vôbec nezdieľajú rovnaké civilizačné rámce. Sme pre nich zbabelí slabosi. Toto by však pre krajinu s normálnou vládou, s funkčnými tajnými službami, bez rómskeho problému a bez historického sentimentu k vojnovému štátu nebol problém - ibaže my sme nemali šťastie ani v jednom z týchto prípadov. Následkom toho je rastúci problém z úplne najväčších, a síce podpora tzv. dobrých a obyčajných ľudí pre niektorú z foriem tejto rakoviny, či už v jej extrémnej podobe, alebo soft verzii, pričom upozorňujem na to, že hlavným predstaviteľom tej soft verzie je - Marián Kotleba. Jeho nezvolenie by nič nevyriešilo, len by nám umožnilo sa ešte nejaký čas tváriť, že sa vlastne nič nedeje. Za jeho chrbtom čakajú ľudia, ktorým on razí cestu. Inteligenčne, osobnostne a neprítomnosťou akýchkoľvek zábran predstavujú skutočné riziko, že nám jedného dňa začne byť ľúto za dobrákom Kotlebom.
Mýtus štvrtý: o zodpovednosti médií. Médiá majú v podobnej situácii obrovský problém. Stoja pred rizikom, že ak si budú poctivo plniť svoju spravodajskú funkciu, nechtiac tým prispejú k propagácii podobných hnutí, a tak ju radšej neplnia mysliac si, že ide o menšie zlo. Ak potom o tých ľuďoch predsa napíšu, tak výhradne stručne, alebo v negatívnych súvislostiach. Následok? Ľudia sa z médií dozvedia veci, po ktorých sa príchodu Kotlebu do obce doslova panicky boja a najradšej by svoje deti pred tým krvilačníkom ukryli do pivnice. Keď ale príde povodeň, sú jeho chlapci na mieste ako prví, makajú ako diví a často si pýtajú novú robotu. Na tretí deň, keď už všetky hipsterské deti kvetov odkväcli, natrénovaní svalovci zbierajú dobré body. A pán domáci premýšľa nad tým, ako ten svet vlastne funguje a vo svojom zjednodušenom videní sveta si nutne musí pripustiť, že médiá ho klamú. Lebo veď Kotleba je vlastne celkom fasa, a tomu potom stačí jediné: smutne prikývnuť. V novinách občania videli Belzebuba, zatiaľ čo milý chlapík s rukami od blata vyneseného z ich pivníc by predsa neublížil ani muche. A áno, možno má aj nejaké čudné názory, ale zasa tí Cigáni sú hrozná banda a bolo by dobré s nimi narobiť poriadky. A pivnica bola plná blata a teraz už nie je. Výsledok? Kotleba získava kľúče od dediny. Nech už si o Kotlebovi myslíte hocičo, tú roky trvajúcu volebnú kampaň si poriadne odmakal. A nenájdete stranu, ktorej členovia by boli takí ochotní pracovať bez ohľadu na prítomnosť televíznych kamier. Nie, to nie je o obdive. Toto je čistý popis faktov.
Mýtus piaty: Kotleba je hlúpy a nevie komunikovať. Nie, nie je vôbec hlúpy a komunikovať vie presne tak, ako potrebuje. Iste, so Stevenom Hawkingom by si nepokecal, ale on žiadneho Hawkinga nepotrebuje. Oslovuje voliča obývajúceho krčmy, do ktorých sa bál vstúpiť aj Ján Slota. Kotlebov základný voličský elektorát sa grupuje z ľudí, pre ktorý bežné politické plusy nie sú vôbec zaujímavé, on sa však z dnešných politikov dokáže úplne najlepšie mlátiť. Cielene vyhľadáva obrazy, v ktorých na jednej strane stoja po zuby ozbrojení a tváre zbavení zlí policajti a na strane druhej stojí on, osamotený bojovník proti zlu. Kašlite na testy z gramatiky, aj slovo "rétorika" nie je zaujímavé, Kotleba oslovuje voliča na úrovni prvej signálnej sústavy. Cielene sa stal symbolom, ktorý by mohol na tlačovke celý čas mlčať s páskou na ústach, a jeho voličom to nepohne. Lebo Majo Kotleba, ten chalan od vedľajšieho stola z krčmy, to všetkým tým nafúkaným zlodejom ešte ukáže. Neveríte? Skúste si spomenúť na fotku vysmiateho a úprimného Matoviča obmotaného hadičkami detektora lži: kto si už dnes spomenie, že bol ten prístroj vypnutý?
Neverili sme, že to môže fungovať. Nevedeli sme, že existuje volič, ktorému čosi také stačí. Stojíme proti problému, ktorý sme nechceli poznať, o ktorom sme nechceli vedieť a keď sme sa už predsa dozvedeli, tak sme nesmierne silno túžili veriť, že nie je taký vážny. Hľadáme podvedome všetky možné argumenty, aby sme si ešte aspoň dnes nemuseli pripustiť, že v tejto krajine závratným tempom rastie podpora pre svet, ktorému je ešte aj Slota príliš mäkký, ktorému je už aj Mečiar vzdialený na svetelné roky, lebo je zapredaný intelektuál a pre ktorý je všetko za týmto obzorom úplne nepochopiteľné. Nechceli sme to hľadať, a tak si nás to našlo samé. Stojíme na križovatke.. a ani sme netušili, že sa k nej blížime. Je čas sledovať semafory a nie veriť, že ich niekto vypne. Problémom nie sú tie svetlá. Problém je, že sme si všetci tak trochu zvykli jazdiť na oranžovú. Teraz sa čudujeme, že niekomu vôbec nevadí červená.
