kristína brnčová
....a predsa chcel jesť....
Keby som napísala, že to bol úplne normálny deň ako každý, ... že verne kopíroval včerajšok, presne tak ako zajtrajšok bude kopírovať jeho, ... nebola by to vôbec pravda. Prešiel už asi polrok a ja mám ešte stále veľmi živo pred očami ten deň a toho muža z vtedy tak slnečného letného námestia SNP v Banskej Bystrici. Leto ešte nezačínalo, no ja som už mala taký pocit, že slnečné lúče dostatočne povyhrievali chladné lavičky na takú teplotu, ktorá dokáže zohriať uzimených ľudí, ktorí si vyšli na obedňajšiu prestávku z chladných kancelárskych priestorov pozbierať zopár slnečných lúčov, ... a možno zohriať aj ich mysle, aby si aspoň na chvíľu uvedomili, že stále majú nejaký čas na to, aby pokojne zlízali svoju, trebárs čokoládovú či vanilkovú zmrzlinu. Krásne slnečné popoludnie.Hoci mi už o chvíľu začínal kurz posunkového jazyka, nechcelo sa mi veľmi ponáhľať. Možno práve preto, že bol taký krásny deň, ... možno, že som bola trošku lenivá, ... a možno preto, že som na schodoch zazrela Peťa (nášho lektora), ktorý mal pred sebou ešte dvojitý kopec zmrzliny :) . „ Mám predsa ešte len čas “, pomyslela som si.
