Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Ahoj synu, máš práve dva roky, jeden mesiac a jeden deň. Píšem Ti, aby si vedel, čo práve prežívame. Asi sa o tom budeš aj učiť, tak nech to máš aj z prvej ruky. Generácie pred nami si museli prežiť vojny.
Tí, čo poznáte Rebelov a Dramaťák, či našu činnosť v Komárne, viete, že opatrenia z marca a aj tie, čo aktuálne platia, či neplatia - podľa statusov nášho premiéra :) , postupne likvidujú to, čo sme tu roky budovali.
Milý Ondro, o pár dní budeš mať dva roky a ja Ti opäť píšem list. Viem, že si ho nebudeš čítať dnes a ani o týždeň, lebo zatiaľ si analfabet. Vieš síce povedať „tyštííji”, keď chceš, aby sme Ťa s mamičkou vytiahli za ruky.
Keď sme plánovali dovolenku v štýle doma turistom, povedali sme si, že vyskúšame všetko, čo by sme vyskúšali v zahraničí. Rôzne dopravné prostriedky a nejaký ten šport. Aspoň trošku neobvyklý. Takže vláčik, loď a antigravity joga.
Dramatický krúžok z Komárna a súbor Slovenskí Rebeli majú existenčný problém. Ide o súhru viacerých dôvodov, pokúsim sa to zjednodušiť.
V rámci nášho malého projektu -Doma turistom - som určite chcel vziať rodinku do pevnosti. Občas tam ale chodím s turistami a sprevádzam ich ja. Čo teda s tým… vravel som si. Vesmír okolo nás veci vždy nejak zariadi.
Skoro v každom filme, kde sa spomína New York, sa minimálne na chvíľku objaví Central park. Akási oáza pokoja pre vystresovaných Ňújorčanov. Niečo podobné máme aj v Komárne - mŕtve rameno Váhu, kde to naozaj dovolenkovo žije.
Dnes podvečer máme predstavenie, v práci mám voľno. Doobedie som tak využil na to, aby som začal s podrobnejším plánovaním. Vybral som sa do TIKu, teda Turistickej informačnej kancelárie. Tu by mal začať aj váš výlet do Komárna.
Rozhodli sme sa s manželkou, že vyskúšame trošku netradičnú vec. Byť doma turistom. Na dovolenku to toho roku moc nevyzerá. Jednak máme novú kúpeľňu, ktorá nám „siahla” do úspor a druhak je okolo nás akosi covidovo.
Vždy, keď odpremiérujeme nejaké dielko, nespím. Pred premiérou to má ozajstný dôvod. V hlave si premietam, čo všetko treba, kde sú slabé stránky a na čo dohliadnuť.
Poďme na to… Kde je poklad? Kam idú naše dane? Načo nám to je? Žije v minulom storočí… Fuj! Nechce sa mi ďalej pokračovať. Ale rozumiem tomu. V médiách je treba naozaj veľmi hľadať, pokiaľ vyňúrate čo to dobré o Matici.
Robíme divadlo, robíme ho s láskou, robíme ho tak, ako najlepšie vieme. A občas nám ľudia aj zatlieskajú. A občas sa nám stane všeličo. Občas padneme my z kulisy alebo padne kulisa na nás.
už onedlho uplynú dva roky, čo si prišiel na tento svet. Keď som Ťa prvýkrát v pôrodnici vzal na ruky a Ty si ako mávnutím čarovného prútika prestal plakať, povedal som si, že Ti budem pravidelne písať listy.
Vypustil som HOAX, prepáčte. Nebolo to naschvál. Na istej stránke, nejdem ju tu propagovať, sa chlapci chválili ako posielajú prášok z áut na testy, lebo podľa nich ide o nanočastice, čo vychŕlili 5G vysielače.
Ako sa máme? Chýbate nám. Chýbajú nám diváci, chýbajú nám deti. Chýbajú nám skúšky, predstavenia, chýbajú nám potlesky a chýba nám dokonca aj tréma a strach ako dopadne predstavenie či klaňačka.
Mojej starej mamy mama umrela na španielsku chrípku. Bola tehotná a bolo to pred sto rokmi. Umrelo vtedy veľmi veľa ľudí. Bolo ich tak veľa, že sa nestíhali vyrábať truhly.
Krátko po tej strašnej udalosti sa nám narodil syn, Ondrej. Chcel som mu napísať list a odoslať tak, aby prišiel až v deň jeho osemnástin. Chcel som mu opísať krajinu, do ktorej sa narodil...
Vážený pán podpredseda, ako malého ma nešikanovali. Čo je vlastne zvláštne, lebo som bol z dediny, do školy som chodil v meste, nikdy som sa nevedel biť a vždy som mal veľkú hubu. A to slovenskú a v Komárne.
Presne pred rokom mi Ťa priniesli v takom lavóriku. Kričal si, ale sestrička sa usmievala, tak som sa tváril, že sa nič nedeje. Ešte čosi robili, potom Ťa zabalili a lekárka povedala: „Tu si sadnite, priložíme vám syna na hruď.
Žijeme takú zvláštnu dobu. Na internetoch nenávidíme, lajkujeme, občas zdieľame, závidíme, aj obdivujeme. Ak hovorím o FB, som už pozadu, lebo dnes letí Instáč. Zbierajú sa srdiečka, páčiky a cez fotky a videá sa aj hejtuje.
