Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Normálne na ne kašlite. Odchádzajú len tie menej dôležité a zo súkromných kliník neodchádzajú vôbec. Keby čosi, tak v Rakúsku sa dá všetko zariadiť. Aj rakúska sestrička vie nabrať krv a za ruku nás podrží na viedenský spôsob.
Boh alebo Vesmír, podľa toho čomu veríte, tak zvláštne vyvažuje. Ak niekde pridá, inde uberie. To preto sú extra nadaní ľudia tak protivní, zvláštni alebo smrdia. To preto, keď sa vám darí v práci, neradi chodíte domov a naopak.
“Pi papi papipapipapá“…spoznali ste v tom úvod malej nočnej hudby? Asi nie, ale to nevadí. Takto na mňa pískal kamarát pod oknom v lete každé ráno. Bol to signál, že je čas vybehnúť von, sadnúť na bicykel a … a žiť, prežívať leto.
Bolo to júnové ráno ako každé iné. Nebolo ešte ani deväť a už bolo horúco. Na schodoch divadla stáli naša kaderníčka s vizážistkou, inak celkom pekné baby, a ako vždy, na čomsi sa chichotali.
Neviem, ako napísať o diele, ktoré práve robíme. Napísať len tak, akoby recenziu, je nezmysel. Až taký narcis nie som. Vymyslel som príbeh ako súčasť dielka. Nefungovalo. Funguje pravda, najmä tá smutná. Ale smútok ako reklama?
Dievčatá! Ja viem, v istom veku každá túžite stať sa modelkou. Veď kto by nechcel? Dokopy vlastne netreba nič, len byť peknou. Je to však ilúzia. Stať sa modelkou až tak jednoduché nie je. Občas vás možno budú aj pekne zavádzať.
Áno, ja viem, Máj je trošku farebnejšia a možno o kúsok lepšie vonia... Ale Jún...och! Ona už vie spraviť nádherné leto. Takéto ozajstné, ale ešte so sviežim ránom. Máj možno má prvé čerešne, ale Jún im už dáva neuveriteľnú iskru.
V komárňanskom cintoríne pobehuje mačka. Strakatá s veselými očkami. Je veľmi prítulná, dá sa pohladiť, ale keď ju chcete odniesť von, za múry cintorína, vzprieči sa. Vytrhne sa aj z rúk, ba dokonca prelezie aj dvojmetrový plot, späť do cintorína. Už pár rokov ju tam ľudia stretávajú a babky sa o ňu aj starajú. Už párkrát ju chcel ktosi odniesť či vyhnať, ale nedá sa. Sedáva pri skromnom hrobe. Na jednoduchom náhrobku je napísané Peter M. “Nech Ti je ľahká zem, čo si mal tak rád…” Peter zažil lodenice v Komárne v čase najväčšej slávy. Vždy, keď púšťali loď, prišla televízia a on potom na druhý deň v správach hrdo sledoval ako krstia “jeho” ďalšiu loď. Raz bol v telke aj on, ako priväzuje fľašu, ktorou sa krstilo. Dokonca aj do kamery rozprával, ako je dôležité, aby sa fľaša rozbila na prvýkrát, inak loď nebude mať šťastie. Ráno si potom z neho chlapi robili srandu. Ale v dobrom. Vždy žartovali, keď bolo chvíľu času. V robote bolo veselo, robilo sa a to nemálo, ale ľudia sa mali radi a keď sa doberali, tak len v dobrom.
Niekedy sa stane, že vás stretne Deň blbec. Niekedy je z dňa aj týždeň a z jedného týždna sú tmavé týždne dva. Zlá správa strieda horšiu a vďaka technickej revolúcii, či vďaka čomu to, existuje už asi 100 spôsobov, ako sa s niekým pohádať. Facebook, sms-ky, imessage, skype… Je zvláštne, akú bolesť dokáže spôsobiť zhluk písmeniek na displeji, že? A viete, čo je najhoršie? Najväčšiu bolesť vám spôsobí displej, čo mlčí. Stokrát beriete do rúk telefón, stokrát skontrolujete pripojenie na net a nič. A napísať už nechcete, lebo by sa to len zhoršilo. Aj napíšete, aj zmažete, aj počkáte, aj čakať nechcete.
V diaľke naskakovala červená, tak som dal nohu z plynu dolu a auto nechal dogúľať. Stál som na semaforoch prvý a pozoroval ľudí. Zbadal som starší manželský pár ako sa blíži k prechodu pre chodcov. Poznám ich, bývajú neďaleko. On je umelec, taký ozajstný, akademik. Ona je hlavne jeho manželka a asi voľakedy aj bola učiteľkou. Hlavne manželkou je však celou svojou bytosťou. Keď sa rozprávate s majstrom, ona sleduje každý jeho pohyb a pozerá sa na neho pohľadom, ktorý majú len dievčatá, čo zbožňujú zem, po ktorej chodí ich vyvolený. Stretávam ich pomerne často. Vždy sa držia za ruky a kráčajú. Vlastne nie, nekráčajú, oni nechávajú krajinu okolo nich plynúť. Pomaly, pretože ich svet sa už neponáhľa nikam. Generácie detí, študentov i dospelých ľudí naučili, čo bolo treba. Odovzdali tajomstvo puberty i dospelosti a teraz si len užívajú zaslúženú jeseň. Na tom prechode však bolo niečo inak. Nedržali sa za ruky. On kráčal pred ňou, prehnutý dopredu a ruky mal v päsť. Ona drobčila pár krokov za ním a pozerala nahnevane kamsi do diaľky.
Konečne sa mi podarilo objednať sa na strihanie. Niežeby to bol nejaký problém, kaderníčku mám v budove, kde sa vyskytujem pomerne často. Len akosi nie je čas. Vždy, keď od nej odchádzam, poviem si, že musím to naplánovať tak, aby som nešiel v hodine dvanástej. Nuž, nedarí sa mi. Už pár týždňov ráno musím chvíľu pred zrkadlom uvažovať, odkiaľ toho človeka poznám... Keď som bol dieťa s účesom, to bolo jednoduchšie. Otec, väčšinou v nedeľu ráno, usúdil, že na mládenca mám vlasy pridlhé, vzal od mamy desaťkorunu za seba a ten istý obnos za mňa. Teatrálne hlásil mame a niektorej z tiet, ktorú sme stretli, že ideme za babami a šli sme. Bicyklom som si odkrútil niečo cez dva kilometre k Holičovi do vedľajšej dediny.
Zatiaľ pri každej dovolenke sa nám oplatilo hneď na začiatku ísť na výlet. Či už na vlastnú päsť alebo s cestovkou. Je dobré aspoň trošku spoznať krajinu a najmä ľudí v nej. Samozrejme, dovolenka sa dá stráviť aj v areáli hotela, oddýchnete si, iste aj zabavíte, ale krajinu nespoznáte. Vlastne spoznáte, ale tú, odkiaľ je manažment hotela, kde ste ubytovaní, pretože hotel je prispôsobený ich predstavám. V Tunisku to platí zvlášť. V celom areáli nášho hotela nenájdete jedinú smietku, všetko je krásne udržiavané, bazény čisté, personál usmievavý. Stačí však na pláži prejsť kúsoček ďalej a zrazu ste... Len nerád používam to slovo, ale asi nie je iný jemnejší ekvivalent, ale proste ste na smetisku. Naozaj. Všade, kde sme sa pohli, sa striedal upravený priestor pre turistov a bordel, smeti, chaos, stavenisko opustené pred x rokmi. Rozmýšľal som, čím to je, či nemajú zorganizovaný odvoz smetí alebo sú proste len pohodlní a jednoducho sa im nechce. Neviem, beriem to ako fakt. Sú proste takí a asi im to vyhovuje.
Rozhodnutie stráviť dovolenku v Tunise nepadlo jednoducho. Mám nie moc dobrú skúsenosť s Egyptom, výbornú skúsenosť s Kosom a pár ostrovmi v Grécku, čudné spomienky na Ibizu, do Andalúzie by som sa vrátil aj zajtra a ak by som mal žiť mimo Slovenska, tak rozhodne v Portugalsku alebo v Barcelone. Nie som nijako vášnivý turista, skôr naopak, žijem pár kilometrov od hraníc, ale krajinu som prvýkrát opustil až keď som mal osemnásť. Myslím, že jedna frajerka ma dokonca nechala aj preto, že som nechcel ísť na dovolenku. Dnes som ale už múdrejší a snažím sa raz ročne dať dokopy peniaze a užiť si dovolenku. Tak normálne, turisticky, komerčne. Využívame služby cestovnej kancelárie. Už raz sme šli aj bez cestovky, bol to fajn zážitok, boli sme s priateľkou Robinou na seba hrdí, ale inak tam rozdiel nebol tak značný. Písať tento denník som sa rozhodol z viacerých dôvodov, po každej dovolenke si sľubujem, že čo to popíšem,aby som mal spomienku a možno pomohol iným turistom a potom... nemám romantické dôvody na lenivosť. Prosto sa mi nechce. Teraz som sa však rozhodol inak. Robina spáva dlhšie ako ja a teda vznikol krásny priestor na zápisky. Nuž, milýdenníček a kolegovia turisti, príbeh o Tunise...
Máme si vraj dať spraviť logo. Robí sa to tak, že na FB urobíte súťaž a vyhrá to logo, ktoré bude mať najviac lajkov. A potom ho buď použijete alebo nie. Nejaké zviera vo mne strašne zahučalo a cítil som ako sa mi valí krv do hlavy a páli mi korienky vlasov. Asi som aj funel ako býk v aréne. Nie úplne normálna reakcia, ja viem. Veď je to myslené dobre a presne takto by som to spravil aj pre firmu. Lenže toto je iné. Úplne iné. Dramaťák, naše malinké divadelné zoskupenie, je krehké ako bábika z porcelánu. Každý deň má rovnako blízko ku krachu ako ku sláve. Každá jedna hádka, roztržka, intriga, nevôľa sponzora kvôli hlúpemu statusu na FB ho môže udupať do prachu zabudnutia a už nikdy nevzkriesiť. Dramaťák sme postavili z ničoho, i keď z polien, čo nám hádzali pod nohy, by sme mohli postaviť aj Theatre Globe... A dnes, tu ho máš, potrebujeme profi logo.
Muselo to byť snáď len pár dní späť, čo bola najmladšia v našom krúžku. Fakt to bolo len pred chvíľkou. Pamätám si to, lebo mám trochu problém s úplne malými deťmi. Keď sa mi čosi nedarí, tak tu a tam zvresknem. Tie menšie sa potom rozplačú. Ona nie, poctivo sa držala, tvárila sa, že sa jej to netýka a len sa jej trošku spotili očká. Od začiatku sa držala pri mne. Dostala úlohu. Neveľkú, ale dôležitú. Texty ovládala hádam skôr ako som ich napísal. Potom zrazu vedela aj tie Rómeove a Júliine. Vlastne, kým sme začali hrať pred divákmi, poznala texty všetkých postáv. Pamätám si ako mi rozprávala, že jej brat frflal, keď si musel odsedieť celé dvojhodinové predstavenie, aby ju videl na konci povedať dve vety.
Ráno som bol v banke, len som mal čosi podpísať - predĺžiť zmluvu na bezpečnostnú schránku. To by však musel byť systém povoľnejší. Zhodou okolností sa mi podarilo zaparkovať na mieste, kde som si pred rokmi, ešte ako študent, kupoval od tety soťolu. Neviem, či je to spisovné slovo, ale myslím tým slnečnicové jadierka. Stáli korunu a predávala ich maďarská teta z nejakej dedinky na okolí v takom zvitku z novín. Bol to taký rituál každé ráno cestou z autobusovej stanice. Už ma teta aj čakala. Keď autobus meškal, tak mi môj balíček podala, ja som utekal do školy. Keď ľudia stáli v rade, tak len zavolala: „Mladý pánko, vy nečakala, tunáka je pripravená". Bol som stály zákazník, hoc len fagan, tak som mal takéto privilégiá. Vážila si ma, ja som teda kupoval soťolu len u nej. A vlastne ani neviem, či sa aj inde dala kúpiť.
Prvý autogram si odo mňa vypýtala sesternica Evina po muzikáli Romeo a Júlia. Síce na vstupenku, kde sa podpísali aj hlavní hrdinovia, ale aj to sa ráta. Potom dlho nič, až sme spravili Sen noci Svätojánskej. To som ich rozdal fúru... Možno aj zo desať. Nos mi to zdvihlo ešte vyššie ako ho nosím zvyčajne. No a to asi bol začiatok môjho príbehu s policajtmi...
Že som sa narodila do tejto väčšej dediny bol vlastne nápad mojich rodičov. Vlastne pôvodne mali iný nápad. Len sa stala nehoda… vlastne, prepáčte, náhoda. Vraj šťastná - hovorieval otec. Vraj milá - hovorievala mama. Ešte predtým ako… Nechajme to. Taký nápad dostali ešte aspoň raz. Teda myslím, lebo mám aj brata. Neviem či on bol náhoda, ale vraj ak ja som bola darom z lásky, tak on bol za trest. Hovorieval to otec. Keď šiel z rodička. Ale nechali sme si ho. Inak sa to vraj ani nedá. Ale mne bol podozrivý hneď od začiatku. Prišiel… vlastne čo prišiel… niesť ho museli… V kočíku, v perinke a nevedel nič. Len mrnčať a plniť plienky. A len tak medzi nami… Moc nevoňal.
Attila je vysoký, štíhly, čiernovlasý chalan niekde okolo tridsiatky. Všetky naše baby z krúžku sú z neho paf. Do nášho muzikálového tímu sa pridal ako posledný. Potrebovali sme totiž profesionálneho zvukára. Deťom nedovolím spievať inak ako naživo a tak nechcem, aby ich stresoval akýkoľvek problém okolo techniky. Vysvetlil som mu, že naša Snehulienka má len trinásť, krásny hlások, úžasný prejav, ale nie je si istá v speve. Toto je jej prvá skúsenosť s javiskom. Potrebuje, ona i ja, mať istotu, že technika ju nenechá v štichu. Pochopil. Pred každým vystúpením alebo väčšou skúškou, vezme do rúk každý jeden z našich portov a prejde s ním všetky trasy, ktoré absolvujú speváci počas predstavenia. S Ivankou, našou Snehulienkou, najťažšiu skladbu absolvuje počas zvukovej skúšky tak, že chodí tesne za ňou, aby počul presne to, čo ona. Osobne dozerá na to, ako si pripevňujú speváčky mikrofóny, nastavuje správnu vzdialenosť od pier.
Veľmi dlho som uvažoval, čo napísať. Vlastne už od premiéry. Len je to zložité. Neviem, čím začať. Dodnes som to nedokázal, lebo som akýsi rozcitlivelý. Ako taká baba. Spravodlivé by bolo začať s Viki, teda so Zrkadlom, lebo prvú skladbu sme spravili už v roku 2012 a vlastne ona trošku dáva tomu muzikálu farbu... Alebo s Ivankou, našou Snehulienkou, jej cesta bola asi najzaujímavejšia. Či Kristínkou, človekom, ktorý poslúcha snáď najviac na svete. Alebo s Andrejom a jeho zmyslom pre humor a Mišom, ktorý presne vie, čo a kedy má povedať. Mohol by som tu napísať 28 mien, 28 príbehov, 28 prekročení vlastného tieňa. Lenže bez ďalšej desiatky ľudí, ktorých diváci nevidia, by sme neexistovali. Bez Janky, ktorá má snaď najväčšiu trpezlivosť na svete, bez Stana, ktorý má všetko, čo si dokážete predstaviť po ruke (a keď nie, tak na isto v aute), by sme nefungovali vôbec. Bez Axela by sme boli nemí, bez Johnyho slepí. Atila vie po slovensky päť slov, ale každé predstavenie prežíva akoby bol brat samotnej Bielej kráľovnej.
