Jozef Červeň
Vojna v Iraku opäť dočiahla až k nám...
Je to už naša štvrtá obeť. Aký postoj k tomu máme zaujať? Budeme sa iba nečinne prizerať, alebo sa zastanenme utláčaných? Mnohí z nás takéto rozhodnutie musia robiť každý deň. Uvažujeme nad tým, či máme ukázať trpezlivosť, alebo silu. Môžeme sa ako cestujúci v autobuse prizerať ako silní týrajú bezbranných a neurobiť nič. Môžeme zdvihnúť varovný hlas a môžeme sa postaviť medzi útočníka a obeť, ak sme telesne zdatnejší. Situácie sú rôzne, a nikto nám neporadí, čo by bolo najlepšie. Rozhodnutie zostáva na nás. Zlí sú ale veľakrát takí silní práve preto, že dobrí sú takí slabí. Riešenie nie je jednoduché. Uvedomil som si to, keď sme sa spolu s deťmi modlili pri pomníku v Myslave za padlých v prvej aj v druhej svetovej vojne. Neboli to posledné vojny. U nás áno. Má nám byť jedno, že niekde inde sa ešte stále bojuje?