Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené
Už je to viac než rok, čo som naposledy stál pred deckami v triede, a tak v rámci plánov, ktoré mám na jeseň, javilo sa mi "malé preopakovanie (m)učenia" ako dobrý nápad. Lenže teraz, keď došlo na lámanie chleba...Som trochu v strese, mám sucho v ústach a potia sa mi ruky. Horda malých päťročných šušňov, ktorých som nikdy pred tým nevidel, na mňa v očakávaní vypliešťa oči, takže šanca cúvnuť je vylúčená.
„Myslím, že by ste nemali ísť na tú birmovku,“ deviataci na mňa so záujmom pozreli. „Myslím, že je to veľký hriech,“ teraz sa záujem zmenil na prekvapenie.
Vážený pán minister, prečítal som si Váš včerajší príspevok o tom, ako vnímate svojich prvých sto dní v rezorte a napadlo mi, že napíšem, ako ich vnímam ja.
"Nemáme veľa času," oznámil som nervózne. "Ale aké je to heslo?" spýtal sa ma krpec a zažmurkal. "Do čerta, ja to fakt neviem," temer som kričal. Krpec znervóznel. Po chvíli mlčania na mňa vybehol: "Dávid, učenie sme prešli, teraz mi musíš pomôcť!" ...(Panovačný tón mi pripomenul jednu z prvých hodín, kedy som ho doučoval. Dodnes si pamätám, ako vtedy odmietol čítať nový text z čítanky. Bol som v jeho izbe a zazvonil mi mobil. V telefóne sa ozval jeho otec a vravel, že nemusím byť taký prísny a malý to prečítať nemusí, ak na tom netrvám. Trval som na tom a krpec to napokon prečítal. Viem, že ak by mi otec v tej chvíli prikázal, aby som jeho synovi poľavil a nenútil ho prečítať, viac by som tam neprišiel. ...odvtedy sa čosi zlomilo. Krpec ma rešpektoval. Dobre, aj ja jeho a zrejme sa z nás stali priatelia :)... "Ale ja ho fakt neviem," bránil som sa. "Na bráne je napísané, povedz priateľ a vstúp!" Pozrel som nahodiny. "Už len tri minúty..dve..jedna.." "Ako sa povie priateľ po elfsky?" zvreskol krpec. "Mellon," zašepkal som a brána sa otvorila.
Obyvateľmi Fajdalu otriasla správa o čine, ktorý sa stal len niekoľko sto metrov od ich obydlí v neďalekom lesíku. Podľa výpovedí očitých svedkov otec nazýval vlastné dieťa špinou a bacilom, pričom toto dieťa v zápätí schytil a prilepil k najbližšiemu stromu. Otca i jeho kumpánov sa podarilo zneškodniť.
...Židia sú odvekými nepriateľmi slovenského národa. Žid keťas nás večne vykorisťoval a okrádal. Len a len pre Židov sú naši ľudia chudobní a hladní! Preto, Židia, odteraz budete sedieť v laviciach, ktoré sme ván my, Slováci, vyhradili!... Keď profesor Mendlík vstúpil do kvinty, zarazil sa. V triede bolo ticho. Striedavo hľadel na skupinku Židov a na nápis, „zdobiaci“ tabuľu ako i nákres, umiestnený pod spomínaným nápisom, naznačujúci, kde presne sa nachádzajú tie miesta, špeciálne určené pre „vyvolených“. Pretrel si ustarostené čelo a zažmurkal. Ešte chvíľu mlčky stál a neveriacky krútil hlavou. V zápätí vykročil do riaditeľne, aby oznámil svojmu nadriadenému, že kvinte viac nechce byť triednym...Písal sa rok 1939...
Vážený pán arcibiskup Zvolenský, píšete, že vďaka "Bezákovi došlo k očiste cirkvi" a ja som presvedčený, že máte pravdu.
"vcera som videla iba jeden diel na parket a hned som mala lepci den" dopísal Maťka Šišoláková svoj status. Ešte si rýchlo pridať Mišku Královú alias CeCe (čítaj sísí) za priateľku, zdieľať jednu fotku potenciálnej kamošky, poslať jednu novú žiadosť o priateľstvo a deň sa môže začať.
Mohol som mať vtedy tak devätnásť. Bol som na prázdninách v Poříčí u mojich starých rodičov a raz večer som zahlásil, že idem s kamošmi z dediny na pivo do Strakoníc. Babička s dědou z toho neboli trikrát nadšení, nakoľko som mal pomáhať ďalší deň okolo piatej ráno s niečím na statku, ale napokon privolili. S tým pivom sme to však vtedy prehnali... Zostal som spať u kamaráta v Strakoniciach a vrátil sa až ďalší deň predpoludním. Nepovedali mi ani slovo, ale cítil som, ako boli z môjho zlyhania nešťastní...
"Viki?" "Áno?" "Môžem si požičať od teba pero?" "Jasné, je na stole, vedľa krížoviek." "Dík." "Nie je za čo." ...Vyťahujem servítku, lebo obyčajný papier nikde nevidím a začínam písať. "Čo to píšeš?" spýta sa ma moja žena a ja len mávnem rukou, že také malé postrehy a somariny, ktoré sa mi snáď raz budú hodiť.
Bol posledný školský deň a Viki dostala svoje prvé vysvedčenie na gymnáziu. Všetko by bolo v pohode, keby neprišla zo školy s revom. A podľa toho, čo viem, revalo ich v ten deň v triede omnoho viac!
Nemyslím, že by to bolo pravdepodobné, ba povedal by som, že je to temer vylúčené, ale človek nikdy nevie a tak ti radšej napíšem, aby som si raz nevyčítal, že som ťa nevaroval.
"Dávid?" prekvapene sa otočím a vidím muža s pehavou tvárou a ryšavými vlasmi. Vidí sa mi byť povedomý, ale ...do čerta, odkiaľ ho len poznám. "Dávid, to som ja, David!"
"Najvyšší štít Afganistanu bol už iba kúsok, no Rudo pokračovať nemohol. Hypoxia. Ležal v stane a zúfalo čakal na lekára. Sotva sa vládal pohnúť. Konečne vidno lekára, ako chvatom prichádza od základného tábora. Lenže...namiesto toho, aby vošiel do stanu a pomohol Rudovi, stan minul a pokračoval ďalej smerom na vrchol...
Posledný tréning za nami. Nasadám s Veruškou do auta, aby sme v zápätí uviazli v zápche, spôsobenej haváriou. Terigáme sa temer krokom. Odrazu sa Veve z ničoho nič ozve: "Ocko, prečo to nemôže byť jednoduché?"
Tento blog bude dosť divný (alebo aspoň ja ho tak vnímam). Nepôjde tu totiž o také to štandardné napätia medzi blogerom a čitateľom, keď sa bloger snaží zaujať názvom, zamlžiť perexom, ohromiť obsahom a napokon zanechať stopu vypointovaním. Naopak, narovinu vám vravím, že tento blog je ponukou. V priebehu tohto roku som spolu s kolegami absolvoval niekoľko zaujímavých akcií na pôde stredných a vysokých škôl. Keďže sa akcie stretli s pozitívnym ohlasom a my máme možnosť pokračovať ďalej, zopakujem to, čo odznelo už v nadpise: Zavolajte a ja prídem. (Logicky mi z toho vychádza, že tento blog je určený pre učiteľov, riaditeľov, možno horlivých rodičov a hádam aj pre aktívnych študentov :).
Najskôr mali rešpekt a približovali sa len veľmi pomaly. Bolo to celkom pochopiteľné. Je ich síce sedem, no sú to ešte deti a ja? Riadny, stokilový chlap! Potom sa však ktorýsi z nich osmelil a bodol ma do brucha. V nasledujúcej chvíli sa na mňa vrhli všetci naraz. Bodal som okolo seba hlava-nehlava, kde tu som pocítil, že ktorési z detí utŕžilo odo mňa riadnu ranu, no rán, ktoré som utŕžil ja, bolo nepomerne viac. Boj sa schyľoval ku koncu.
Prečítal som si váš obšírny list na blogu Janka Maceka, v ktorom ste podrobne a bez servítky opísali vaše každodenné starosti. Myslím, že by sa pokojne dalo dopísať ešte niekoľko strán, v ktorých by odznievali ďalšie a ďalšie problémy súčasného učiteľa. Bolo by to však zbytočné a možno kontraproduktívne (vzhľadom na aktuálnu dĺžku listu). Jedno mi však vo vašom liste chýbalo. Odpoveď na najdôležitejšiu otázku, ktorá tam odznela a dala by sa chápať v širšom kontexte, než len v súvislosti s problematikou tried na Východe.
Kráčal po vode pomedzi šantiacich a výskajúcich ľudí. Ticho a pokojne. Bol tak veľmi obyčajný... a predsa sa mi chcelo smiať... a plakať zároveň.
Včera sme si s kolegami urobili kávu. Len čo sme sa napili, prišlo zistenie, že mlieko v káve je skazené. Lenže papiere sa nekazia ako potraviny. Nekysnú, neobsychajú, ba ani nezosmradnú, keď ich necháte dlhšie stáť bez použitia
