Dávid Králik
Môj domov
Na letisko ma vezie Duma. Vlastne sa volá Dumitrov Veselko, ale všetci ho voláme Duma. Je to priateľ z Belehradu, ktorý sa za stolom zakaždým naláduje a keď sa ho náhodou opýtate, prečo, odpovie vám, čo sa počas vojny naučil: Najesť sa treba riadne zakaždým, keď je príležitosť. Človek totiž nikdy nevie, kedy bude ďalšia. Vystúpil som z auta. Objali sme sa a potľapkali po pleciach. Periférne som zaregistroval policajta, ako k nám kráča s blokom na pokuty. Ešte raz som Dumovi poďakoval za pomoc počas rozhodovania aj za odvoz na letisko Bergamo a rozlúčil sa.

