Dominika Dongova
..budete platiť kartou, alebo...?
Dnes som čítala taký pekný príbeh, ktorý mi pomohol uvedomiť si hneď z rána, že za všetko sa v dnešnej dobe platí, a nie že nie – jednoducho áno. Tento článok však bude trošku o inom.
Darujem ti krídla, a jediné čo si želám, vidieť ťa lietať. #domideeblog Zoznam autorových rubrík: pre teba, lebo láska, english poems

Dnes som čítala taký pekný príbeh, ktorý mi pomohol uvedomiť si hneď z rána, že za všetko sa v dnešnej dobe platí, a nie že nie – jednoducho áno. Tento článok však bude trošku o inom.

Otázka, ktorú nedostanete každý deň, a hlavne nie v každú hodinu. Nepovie ti ju učiteľ, ani pani z vedľajšieho obchodu.

Ráno som sa zobudila, s rozlepenými očami zišla dole schodmi, a uvidela v čižme pod oknom červený balíček od Mikuláša Mickeyho.

Toho čo ma hnevá by tu bolo veľa. Hovorím si však prečo sa hnevať na svet keď to tu napriek tomu všetkému musím, a chcem mať rád?

Nezvyknem sa vyjadrovať ku veciam týkajúcim sa politického systému, pretože som stále toho názoru, že nestačí o niektorých veciach iba hovoriť, ale treba konať. Avšak táto vec sa ma týka natoľko, že musím aj ja na obranu učiteľov povedať čo mám na srdci, a aspoň prostredníctvom mojich vlastných slov si spolu s nimi symbolicky „zastonať“.

Biela miestnosť plná holých stien. Bolo tam ticho, iba v pozadí sa ozýval zvuk nástrojov. Vzala som si lístok, a posadila sa medzi ostatných. Pohľady. Tichý úškrn v rohu miestnosti. 24. Ešte minimálne 24 hodín, 24 minút, 24 sekúnd. Možno 24 rokov, 24 mesiacov..

Prvýkrát ju niekto požiadal či si ju môže nafotiť nenamaľovanú. Bola prekvapená, a zarazená. Nevedela, a pritom bola presvedčená.

Ono to ani nebol moment. Bol to život. Od malička zvykla sedávať v zadnej lavici. Oči mala vzpriamené, a niekto si vždy aj keď bez dôvodu prisadol po jej pravici.

Určite aj vy máte niekoho vo svojom okolí - kto vám v priebehu pár sekúnd dokáže zdvihnúť náladu na maximum, a dodať pocit dôležitého človeka. V mojom prípade sú to oni. Päť malých špuntov.

Začiatok týždňa je pre každého z nás hekticko-únavný. Máme pred sebou 5 dní, a v diaľke vidíme siluetu víkendu. Preto sa pondelky nenesú často v duchu úsmevov. Tento bol však nabitý takou "pozitívnosťou", akú hoc kde na rohu nenájdeš.

Už nás je tu príliš veľa. Tiež mám pocit čakateľa. Kamkoľvek upriamim zrak - vidím malé blikajúce veci, a za nimi nenápadný prízrak.

pár mesiacov dozadu. Vypadal ako každý iný, neprišiel jej mimoriadny. Bola som tam, rozumiem jej. Tanec, množstvo ľudí. Zrazu prišiel s ponukou na tanec. Hovorí si, "prečo nie".

Hovorí sa, že každý koniec má svoj začiatok. A čo tak každý začiatok má svoj koniec? To už znie depresívnejšie. Veď kto by chcel začínať niečo, ak by vedel, že aj tak jeho slávny začiatok je predurčený na koniec. Nie je to však úplne tak.

Ubiehal týždeň po týždni, deň za dňom, a to všetko do roka za 31 536 000 sekúnd. Stereotyp, výkyvy nálad, radosť, smrť, narodenie, bolesť, radosť – šťastie - smrť. Nie, nebola to smutná udalosť, prial si, aby sme si ho úctili ako každého kto odíde, ale neupadali na duchu. Ľahké povedať, ťažšie uskutočniť.

Stála na opačnom rohu ulice, s výrazom trpiacej mulice. Mala som chuť rozbehnúť sa oproti nej, a rozprávať sa dokým nás slnko nevyruší svojou žiarou. Pod všetkým tým make-upom skrývala krásnu tvár nevinného dievčaťa. Nemala som v úmysle súdiť ju, veď v mojich očiach napriek svojej práci mala dušu dieťaťa.

Stretávam ho na každom kroku, nikdy na mňa nepozeral priamo, a už vôbec nie zboku. Občas sa zastavil, a zas pridal do kroku. Veci videl inak, rozumiem mu. V noci hľadel k nebu, kvôli odpusteniu.

Dni občas idú jeden po druhom tak monotónne, že neregistrujeme drobné radosti, a nezvyčajnosti okolo seba. Sú príliš roztrúsené, a hlavne nenápadne malé.

"Tranquillité" alebo pokoj je univerzálne známe slovo. Kdekoľvek kde toto slovo použijete vás pochopia, a vo veľa prípadoch aj nejakým spôsobom zareagujú (väčšinou pokojným:).

fľaša škótskej Whiskey na stole, práve v tom čase keď smrteľníci kľačali v polorozpadnutom kostole