Elena Antalová
Žuť neznamená žiť
Choď tam, nevedno kam, a prines to, nevedno čo... je spola rozprávková a spola historická veta našich predkov, ktorí, rovnako ako my, sa nádejali plnohodnotne žiť. Bezvýsledne.
Autorka mnohých, aj ocenených, rozhlas. hier a dramatizácií, poviedok a pásiem, tiež TV a film. projektov. Kedysi redaktorka kultúry. Bývalá členka Rozhlasovej rady. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné

Choď tam, nevedno kam, a prines to, nevedno čo... je spola rozprávková a spola historická veta našich predkov, ktorí, rovnako ako my, sa nádejali plnohodnotne žiť. Bezvýsledne.

Prepáčte, serie ma, ako o tomto štáte píšete, to je nemožné, až neprijateľné, povedal Fico na HNClube. To nebolo o štáte, pán premiér, ale o Vás, ste totiž najvyššie postavený štátny služobník, teda, mali by ste byť.

Kto myslí, cíti a márne túži po lepšom svete, toho sa film nielen o dôsledkoch rodových súvislostí, uložených v komplikovanej osobnosti Jana Masaryka, bytostne dotkne.

Spomínate si? Po premiére prvého dielu seriálu 1890 som nepravdivo informovala čitateľov tvrdením, že detektív Marton z Budapešti mal na krku verbálnou komunikáciou nepotvrdený cucflek. Mýlila som sa, preto sa ospravedlňujem.

Obdivovateľov vtipného, láskavého, takmer rozprávkového detektíva, aj všetkých detektívov amatérov, radi upozorňujeme, že dnes večer sa s touto filmovou legendou stretnú v jeho prvej úlohe hľadača pravdy vo filme Vražda na predpis

Bolo to nečakané a milé aj preto, že sledovanie prvej časti seriálu 1890, okrem neobyčajne krásnych záberov kamennej krajiny, fádneho akože humoru, pomalého tempa a nudy rozbiehajúceho sa príbehu, veľa radosti neprinieslo.

Chcel by som poďakovať prezidentovi. Spomínate si, ako sa minulý rok zdalo, že Oscary sú rasistické? Vďaka Trumpovi je to preč. (Moderátor tohtoročných Oscarov Jimmy Kimmel).

Banálny príbeh rakoviny. Pribúda jej stále obrovským tempom, za rok zistia v Európe rakovinu prostaty 350 tisícom mužov, z ktorých vyše 80-tisíc zomrie. U nás sa jej obeťou stane za rok asi 500 mužov

Zdalo sa mi, že snívam, keď som prečítala to množstvo reakcií na blog o znovu nasadenej, zdraženej a takmer zabudnutej kultovej morca-delle v konzerve.

Onedlho by mal 75 a až do smutného augusta 2008 mal dar svojou prítomnosťou prinášať do životov ľudí radosť. Jeho legendárna empatia mala zázračný vplyv odklínať zlo. Dnes by sme takého charizmatického človeka veľmi potrebovali.

Je potreba pocitu jedinej pravdy nášho JA taká silná, že bez nej nedokážeme žiť? Preto sa osobne aj celospoločensky často sporíme a vyvolávame súkromné aj verejné víchrice? Nie je to náhradný program za vlastné zlyhania?

Vidím dôstojníka. Má krásnu brigadírku... Veštievala z kávy moja krstná mama. Káva bývala vždy rovnaká, mletá, zalievaná. Vypili ste, prevrátili šálku, trikrát ste ju poklepali a nechali ste šálku šálkou, nech sa ženích usadí.

Odpovedať, či je šťastná, je pre túto kňažku lásky, takmer dieťa, priťažké. Je to ako spýtať sa jej, čo znamená veľká štipka soli. Šťastie, ako tá veľká štipka soli znamená pre každého niečo iné. Paradoxne, aj pre dospelého.

Po skvelom hudobnom dokumente AMY (Winehouse) o hudobníčkinom raketovom vzostupe a strmom páde, režiséra Kapadiu z roku 2015, odvysielanom včera večer na Dvojke, čaká na náročného diváka ďalší filmový skvost: Stratené v preklade.

môže byť pravica ľavicou a oboje môže byť ničím, ale najmä je to takmer všetkým jedno. V podstate je to práve naopak.

traja muži s takmer identickými osudmi, ktorí sa nikdy nestretli. Každý žil v inom režime, všetci mimoriadne nadaní tvorcovia umeleckých diel, všetci traja nepriatelia ľudu a nedobrovoľné obete zvrátených systémov.

DVD Zlatá lýra krstili v Panta Rhei v Bratislave tvorcovia 10 dielneho rovnomenného seriálu, producent Patrik Pašš, scenárista Róbert Valovič, hlavný kameraman Richard Krivda a režisér Peter Hledík.

O dva dni, 27. novembra, uplynie 65 rokov od smrti spisovateľky Boženy Slančíkovej, známej ako Timrava.

Konečne, môže napadnúť človeku pri pohľade na pána silnejšej konštrukcie, ako pod lavičkami a okolo nich a na trávnatých plochách napichuje na bodec lyžiarskej palice cigaretové ohorky a drobný odpad.

Nemožno všetko vidieť v čiernych farbách, ani keď odchádzajú vzácni. Niesli so sebou svetlo a náš smútok by im možno pripadal nepochopiteľný.