Erik Kriššák
Dar
Miniatúra, v ktorej si azda niečo nájde každý. Či už vieru, život, prácu, sny, fantáziu, predstavivosť, obmedzovanie Vám nehrozí.
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady

Miniatúra, v ktorej si azda niečo nájde každý. Či už vieru, život, prácu, sny, fantáziu, predstavivosť, obmedzovanie Vám nehrozí.

Každý deň si píšem jedno štvorveršie. Je to taký denník, mám k nemu aj poznámky, aby som po rokoch tušil, čo to vlastne znamenalo. Výber z dvoch mesiacov azda aspoň sem-tam osloví aj bez vysvetliviek.

Rozhodol som sa pravidelnejšie predstavovať zabudnuté rockové kapely zo 70. rokov, aby sme na ne aspoň občas zaspomínali. V záplave britskej i americkej rockovej vlny, ktorá spláchla šesťdesiate roky do odtokov siedmej dekády, sa dnešnému našincovi, priemernému poslucháčovi, pravdepodobne stratil taký maličký detail, že rocková hudba zažila svoj zlatý vek aj v mnohých ďalších krajinách sveta spoza železnej opony. Keď by som zostal v Európe, určite nemožno nespomenúť košatú holandskú scénu, taliansku artrockovú obrodu a najmä neskutočne objemnú nemeckú databázu. Tej sa síce občas pejoratívne nadáva, že krautrock, avšak núka takmer všetko, čo si zmyslíte, či už hard, art, džez, folk alebo progresívny a ďalšie „rocky“. Jasné, dnes sa spomínajú hlavne psychedelické nepočúvateľnosti typu Can, Faust, či Guru Guru, prípadne techno predchodcovia á la Kraftwerk, nič to však nemení na tom, že sa tu v tých časoch našlo aj dosť „znesiteľných“ rockových telies. Jednou zo skupín, ktorá sa vyžívala v poslucháčsky prívetivom meditovaní, bola Jane.

Pravdepodobne neexistuje jedinečnejšie poetické dielo, ako Spevy Maldororove. I keď ho dnes, okrem literárnych teoretikov, pozná málokto a číta prakticky nikto. Paradoxne, o jeho existencii som sa dozvedel vďaka strednej škole. Na knihovníckej sme svojho času mali taký predmet – Svetová literatúra. Učili sme sa z nejakých rovnomenných starých českých učebníc a v rámci romantizmu 19. storočia tam bezostyšne trónila kapitola „Satanizmus“. Hoci to na tínedžera pôsobilo šokujúco (i príťažlivo), asi by mi z toho moc v pamäti neostalo, nebyť povinnosti spracovať referát o akomsi Lautréamontovi. Všetky knižnice v Bratislave sa pýšili starým vydaním kdesi po prvej svetovej vojne, prípadne tým zo 60. rokov, ale reálne dielo žilo iba v katalógoch, nikde ho nevedeli dostať zo skladov, predpokladám, že si ho pobúrení alebo nadšení knihovníci dávno privlastnili do domácich zbierok.

Niekdy nezaškodí opustiť snivú lyriku a bilancovať aj niečo z reality.

Rok končí a na prekvapenie ešte stále čosi píšem na blog, nuž núkam selektívny prehľad takmer uplynulého roku. Je určený všetkým lenivcom, ktorým je zaťažko preklikávať jednotlivé básne, a tiež dvom či trom trvalým fanúšikom, ktorých si za ich nehynúcu vernosť nesmierne vážim a verím, že im to Ježiško patrične poráta.

Puberta býva zložitá. Rodičia pôsobia ako emzáci z hlbín tých častí vesmíru, ktoré obvykle inšpirujú Hollywood v rámci invazívnych filmov. Škola vymýva mozog, všetci dospelí chcú deckám iba zle, strácanie ilúzií je na dennom poriadku... A presne o tom je kratučký komiks Darebák slávnych tvorcov Franka Millera a Simona Bisleyho.

Ak niečo na miestnom komiksovom trhu chýba, tak je to poriadna historická fikcia. Borgia dvojice autorov Jodorowsky-Manara preto pôsobí ako klimatizácia v tropickom dni uprostred stredoeurópskych miest. A práve vyšla v češtine. Ak sa v kníhkupectvách dostane do sekcie detskej literatúry, ako je u nás zvykom, tak budú rodičia pravdepodobne znechutení, detvákom ju zhrabnú a kúpia si ju pre seba. Je plná sexu, násilia a ľudskej úbohosti. Slovom, je to majstrovské dielo európskeho komiksu, i keď mládeži neprístupné.

Keďže to vyzerá tak, že sa budúci rok na poetickom blogu veľmi neohrejem, nezaškodí malé lúčenie s mojimi skalnými čitateľmi a nemenej oddanými čitateľkami...

Štvrtého októbra 1970 ukončila svoju svetskú púť americká speváčka Janis Joplin, ktorá sa do histórie populárnej hudby zapísala tak, že ju ešte aj v dobe Superstar a hľadania rôznorodých "talentov" dostáva do úst detí, ktoré inak o blues, či Hippies ani nezavadia. Nemyslite si, bulvár fičal aj pred päťdesiatimi rokmi, nuž sa okamžite začalo špekulovať, kto bude tá vyvolená osoba, ktorá sa stane jej nástupkyňou. A voľba padla na Maggie Bell, škótsku speváčku skupiny Stone The Crows.

Kedysi, keď som chodil do základnej školy, bola takzvaná teória literatúry súca akurát na to, aby ju človek odrapkal a dostal dobrú známku (alebo neodrapkal a bolo). Na strednej škole slúžila ako časť otravných faktov, ktoré treba k maturite (aj to si nie som istý, či na všetkých učilištiach). V dnešnej dobe sa radšej ani nesnažím zisťovať, či sa vôbec ešte vyučuje („učí“ som nepoužil schválne). Keď tak čítavam poetické blogy, mám o tom svoje pochyby. Ale aj v poézii takpovediac serióznej, sa niektoré javy postupne vytrácajú (ukazujem prstom na rýmy) a jedným z cudzích slov, na ktoré si dnes málokto spomenie a ešte menej ľudí z hlavy vyfabuluje jeho správny význam, je anticky znejúce čudo epifora.

Tak mi napadlo, že s úderom polnoci sa začína šichta pre duchov i strašidlá a posuny času im musia dosť liezť na nervy. Tak ako mne, najmä letný čas.

Napadlo mi, že ak by som chcel vytvoriť tie najhoršie muky, dal by som ľuďom vieru v Boha, ktorá by sa nikdy nenaplnila. Pozor, celé dielko má presne sto veršov a hoci využíva tuzemskú biblickú symboliku, nemá za úlohu znevažovať náboženstvo, veriacich, neveriacich a ani nikoho iného. Zároveň je negatívne ako sa len dá, pretože ma po čase prestalo baviť pozerať sa na svet cez ružové okuliare. A vlastne som už veľmi dlho nestriedmo nerýmoval, nuž som tomu pár dní obetoval.

Umelci by sa nemali báť vydať sa na prechádzku aj do miest, kam nesiaha umelecký biznis.