Erik Kriššák
Už si tečú do topánok
Naozaj za všetko môžu oni? Vonkajší démoni?
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady

Nemôžem si pomôcť, encyklopedista vo mne sa búri, keď tak sledujem webové sídla domácich i zahraničných skupín a interpretov. Dajme bokom tradičné ignorovanie informačnej architektúry, nekonečné odporúčania W3C, výskumy očných reflexov a podobné márnomyseľné pokusy, ktoré sa snažia o to, aby sa z internetu stal distribútor hodnotných informačných balíčkov, z ktorého by sa na Vianoce tešilo pár zamestnancov zmieneného konzorcia, prípadne niekoľko vysokoškolských pedagógov, a tým to hasne. V akože vedomostnej, poznatkovej či akej spoločnosti by som očakával, že kapely budú mať snahu prezentovať o sebe čo najviac pravdivých informácií, keďže net je plný chýb.

Voľakedy som sľúbil, že v krátkosti pripomeniem nejakú tú ženskú poéziu, ale aby to nebolo predvídavo gýčové, romantické a precukrované, povyberal som hrozienka, keď už nie hnevu, tak aspoň expresívneho a clivého razenia. O poézii sa píše tak málo, ako málo jej v dnešných časoch vzniká a počet jej čitateľov dávno podliezol (pod)priemerné IQ prezidentskej rezidencie, čo, uznáte, si nezaslúži žiadna umelecká forma. A preto hor' sa do pripomínania toho, čo mi je milé - žien, ehm, ich básnenia.

Niečo o tom našom spolunažívaní. Včera som zazrel, že dávali nejaký diel Twilight ságy a okamžite som napísal nepublikovateľnú posmešnú básničku Teplý upír a tento protikladný stav ma doviedol k nasledujúcej znôške myšlienok:

Po prekvapivo úspešnom sumáre mojej blogovej tvorby Vám všetkým dávam do pľacu svoj ďalší pokus o jednoduchý prístup k mojej sebarealizácii bez zložitého klikania na články.

Unavená večerná jednohubka bez Múzy, ktorá by dodala, keď už nie ideu, tak aspoň súdnosť.

Pokiaľ v tom niekto bude hľadať Shakespearea, či sonet, asi neuspeje. Téma rizikovosti novoty sa krásne demonštruje na žralokoch, za posledné storočie stúpol počet ich útokov pri pobrežiach hrozivým spôsobom, pravda, kým si neuvedomíme, že toľko sa vyvíja aj plavková plážová kultúra.

Láska, spomienka na zosnulých, márnosť, ako vraví reklama - tri v jednom. Alebo inak, výsledok prebudenia o pol piatej.

Šťastie je ako motýľ, ťažko ho chytiť a keď ho zdrapíme, spravidla už nevzlietne. Ozaj, ono je to vlastne formálna hádanka. A čítam takú knižku - Ján Botto: Básnické dielo.

Textík pre príležitostné pospevovanie na dlhých nočných cestách z koncertov. Takpovediac zo života.

Alfred Hitchcock je pravdepodobne známy každému obyvateľovi takzvaného civilizovaného sveta. Áno, to je ten, čo na filmové plátna priniesol horor takého formátu, že sa dostal nielen do kín a do učebníc, ale i do kníh o troch pátračoch. Alfred je pravdepodobne aj vášnivým čitateľom brakovej literatúry, čo je sympatické, nakoľko sa k nej radia všetky tie skvelé knihy plné krvi, násilia, strachu, dobrodružstva a explicitnej, hm, romantiky. Preto nečudo, že v roku 1967 uzrelo svetlo sveta dielo Alfred Hitchcock Presents: Stories That Scared Even Me vydané "newyorkským" nakladateľstvom Random House. A, čuduj sa svete, v roku 1970 vyšlo v slovenskom preklade pod hrôzostrašným názvom Strašidlá najstrašnejšie. Že táto antológia hororových príbehov stojí za to, dokazujú napríklad aj nasledujúce riadky:

Atomic Rooster majú svoj opus Death walks behind you, ja mám za sebou zaujímavé stretnutia i literárne zážitky.

Pokus o jambickú tercínu s bonusom - papierový proces tvorby v praxi. Alebo - ako vzniká tretia strofa po štvrtej. Hádam nikoho neurazím, keď prehlásim, že to bola fuška...

Vypisovanie sa zo smútku má dlhú tradíciu, načo to však je? Možno poslúži ako zámienka na ospravedlnenie slovesných rýmov.