Erik Kriššák
Medzi hrobmi
Láska, spomienka na zosnulých, márnosť, ako vraví reklama - tri v jednom. Alebo inak, výsledok prebudenia o pol piatej.
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady

Láska, spomienka na zosnulých, márnosť, ako vraví reklama - tri v jednom. Alebo inak, výsledok prebudenia o pol piatej.

Šťastie je ako motýľ, ťažko ho chytiť a keď ho zdrapíme, spravidla už nevzlietne. Ozaj, ono je to vlastne formálna hádanka. A čítam takú knižku - Ján Botto: Básnické dielo.

Textík pre príležitostné pospevovanie na dlhých nočných cestách z koncertov. Takpovediac zo života.

Alfred Hitchcock je pravdepodobne známy každému obyvateľovi takzvaného civilizovaného sveta. Áno, to je ten, čo na filmové plátna priniesol horor takého formátu, že sa dostal nielen do kín a do učebníc, ale i do kníh o troch pátračoch. Alfred je pravdepodobne aj vášnivým čitateľom brakovej literatúry, čo je sympatické, nakoľko sa k nej radia všetky tie skvelé knihy plné krvi, násilia, strachu, dobrodružstva a explicitnej, hm, romantiky. Preto nečudo, že v roku 1967 uzrelo svetlo sveta dielo Alfred Hitchcock Presents: Stories That Scared Even Me vydané "newyorkským" nakladateľstvom Random House. A, čuduj sa svete, v roku 1970 vyšlo v slovenskom preklade pod hrôzostrašným názvom Strašidlá najstrašnejšie. Že táto antológia hororových príbehov stojí za to, dokazujú napríklad aj nasledujúce riadky:

Atomic Rooster majú svoj opus Death walks behind you, ja mám za sebou zaujímavé stretnutia i literárne zážitky.

Pokus o jambickú tercínu s bonusom - papierový proces tvorby v praxi. Alebo - ako vzniká tretia strofa po štvrtej. Hádam nikoho neurazím, keď prehlásim, že to bola fuška...

Vypisovanie sa zo smútku má dlhú tradíciu, načo to však je? Možno poslúži ako zámienka na ospravedlnenie slovesných rýmov.

Nedá mi, veľmi ma potešila (i pobavila) unikátna séria štúdií o slovenskej literatúre (takzvané Literárnokritické hodnotenia), predovšetkým o poézii, ktorú zverejnilo na svojich stránkach Literárne informačné centrum. Od roku 2002 po rok 2010 by sa podľa týchto textov mohlo zdať, že slovenské básnické črevo je nielen slepé, ale aj zapálené a vlastne ho už aj vyoperovali. Univerzálny vedecký názov tohto nášho úpadku sa nazýva nulová poézia. Básnici sa v našich končinách môžu tešiť hneď z dvoch skutočností, buď sú nuly alebo píšu s nulovou estetickou, literárnou, či nebodaj kultúrnou hodnotou, čo z nich vlastne robí svetový unikát bodu mrazu.

Toto je bezkonkurenčne najpodivuhodnejšia báseň, akú som kedy napísal o svojom vnútre, čím vôbec nemienim naznačiť, že by som bol podivuhodný.

Vždy, keď to vyzerá nádejne, prihlási sa o slovo človečia nátura.

Poslednú dekádu sa Hollywood orientuje prevažne na to, aby sprznil médium zvané komiks. A že sa mu darí, dokazuje napríklad film Constantine. Aby som o tomto zúfalstve nemusel písať, predstavím radšej jeho predlohu. Áno, John Constantine, mág, nihilista, cynik, pijan a fajčiar v jednej osobe, nebýval vždy chudáčikom s tvárou Keanu Reevesa v nejakom akčnom béčku s áčkovým rozpočtom. Kedysi to býval kúzelník, z ktorého by Harrymu Potterovi odumrela jazva na tvári a Gandalfovi by vypadali všetky chlpy z brady.

Keď sa v rýme povie Á a nepovie Bé. Niet nad clivé večery. A že sa jedno dvojveršie vymyká, viem. Túžil som zachytiť ten pocit nepravidelného rozrušenia jednotvárnosti, ktorý pôsobí ubíjajúco ako táto báseň. Tak sa cítim a snáď sa tak cítia aj nasledujúce slová. Pekný večer prajem.

Som späť so svojim edukačným okienkom, ktoré dnes pravdepodobne nikomu nič nepovie. Keď sa povie madrigal, tak sa začnú diať veci.

A možno by som nemal, ale Steppenwolf je príliš dobrá skupina na to, aby ostala známa iba pre Born to be wild. Som sám.

Na webe sú dnes stovky, ba tisíce portálov, ktoré umožňujú každému človeku publikovať čokoľvek. Internet zmenil myslenie i nároky ľudí, čo kedysi podliehalo snahe o rozvíjanie talentu, vedomostí i zručností, dnes zaváňa stratou súdnosti, respektíve si rovnako (ne)obdarení myslia, že množstvo nekvality je vlastne cieľom a vrcholom snaženia. A básne tento jav, logicky, neobchádza. Rád by som predstavil niekoľko nežijúcich básnikov, ktorí nám dokážu, že na vine nemusia byť iba moderné spôsoby komunikácie a šírenia informácií. Nie, otázky kvality umenia sú staré ako ľudstvo samo a aj básnici v časoch vysokej negramotnosti nešetrili kritikou, pri ktorej bledne závisťou nejeden vulgárny diskutér.