Erik Kriššák
Hľadá sa talent
Eurovízia v priamom prenose.
Fanúšik komiksov, literatúry a hudby. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Texty, Básnické grify v praxi, Próza, Pre deti, Súkromné, O hudbe, Iné, Komiks, Jazerní básnici a iné preklady

Keď sa povie zlo, každému napadne niečo iné. Keď si odmyslím otázky morálky, je pre mňa anglický ekvivalent tohto slova spätý so skladbou Evil, ktorú, ako každý poriadny bluesový štandard, zložil Willie Dixon. A prvý raz ju v roku 1954 naspieval Howlin' Wolf. Nezaškodí si ju pripomenúť.

Často sa môžete stretnúť s názorom, že komiksy so Supermanom nie sú veľmi dobré. A to dokonca aj v USA, kde patrí k ikonám. U nás sa komunistami poctivo vytrénované generácie osypú už pri slove superhrdina - ako politik, ktorý má zrazu vykonať dobrý skutok. Ale v Čechách sa na komiks dívajú predsa len ako na médium, ktorým je, nuž sa na pulty našich trhov dostalo niekoľko kníh, ktoré ho približujú. A tie pre zmenu priblížim ja.

Tento mesiac bol náročný, nuž nečudo, že na konci by sa patrilo venovať pár slov viere i láske.

Pre tých, čo nehodlajú preklikávať stohy mojich zabudnuteľných blogových príspevkov, som prichystal prierez svojou tvorbou (áno, je to samoľúbe, ale nie natoľko, aby som blúznil o knižnej zbierke).

Ako by mohol vyzerať horor, v ktorom by namiesto ľudí vystupovali zvieratá, pričom by ľudia z príbehov nevypadli? Nuž, odpoveď sa skrýva v jednej z najlepších komiksových sérií (to je pomerne silné slovo, keďže za deväť rokov vyšlo presne dvanásť krátkych príbehov) súčasnosti – Beasts of Burden. Tlupa psov a jedna mačka verzus duchovia, čarodejnice, obrí žabí démoni, psie zombie, to je len náznak problémov, na ktoré obyčajné brechanie nezaberá. A že ide o čistokrvný horor, ktorý nie je určený pre deti, možno vydesí našinca, ktorý na komiks hľadí cez prsty a aj tie si radšej neumyje, aby ho načisto (a nie našpinavo) neporazilo. Nuž, zvykajte si, médium, ktoré je tu dlhšie ako by si nejeden ignorant myslel, kazí vkus aj dospelým.

Keď na Slovensko zavíta legendárny bubeník, člen hádam všetkých rockových i širšie koncipovaných siení slávy prestížnych hudobných časopisov a spolkov, ktorý je navyše mojim najväčším vzorom a idolom v jednom, nie je prekvapením, že sa o tom človek z celoštátnych médií nedozvie ani slovo. Preto to naprávam a zaspomínam si na včerajší koncert Bandu fenomenálneho rockového bubeníka Carla Palmera v Múzeu obchodu.

Od konca 60. rokov do polovice 70. rokov minulého storočia sa rockovej hudbe podarilo nemožné, bola populárna. A to tak, že prenikla, hoci v obmedzenej miere, aj za železnú oponu. V neobmedzenej miere sa šírila vtedajším západným svetom na všetky svetové strany a zavítala aj do Dánska. Malá spomienka na Hurdy Gurdy, Beefeaters, Burnin’ Red Ivanhoe, Thors Hammer, Secret Oyster a ďalšie kapely azda nezaškodí. Dánsko je malá krajina, má približne rovnakú rozlohu ako Slovensko a prakticky zhodný počet obyvateľov. Aj preto je zaujímavé sledovať, koľko rockových skupín sa v tomto kráľovstve urodilo. Jednou z prvých nahrávok reagujúcich na šesťdesiatkovú vlnu popularizácie britskej hudobnej invázie bola platňa HiP od Steppeulvene (áno, znamená to Steppenwolf, ale ani náhodou sa nejedná o kanadských, k divokosti zrodených, hard rockerov). Svoju púť však začnem u Burnin’ Red Ivanhoe.

Fakt mám niekedy pocit, že absolútne neviem, ako ďalej a už vôbec netuším, ako z toho von.

Nech Vás ani nenapadne, že je to haiku, nie je. Počet slabík som si uvedomil, až som to vyjadril v slovách. Životné etapy, smrť, viera? Interpretáciu ponechám na Vás.

Minule mi napadlo, že niekedy ani mráz nie je studenší, ako keď ochladne blízkosť dvoch ľudí. A práve teraz, pri počúvaní famózneho albumu Kuře v hodinkách od českej skupiny Flamengo (album je z roku 1972 a spája skvelú dychovú rockovú hudbu s básňami Josefa Kainara), som si do jednej melódie začal pospevovať vlastný text, z ktorého sa vyliahla táto krátka básnička.

Život čoby plavba bez jasného cieľa, to je také klišé, až sa mi zachcelo ho spracovať po svojom. S tým, že život je aj boj...

Po dlhšom čase ponúkam opäť malý pohľad do mojej tvorivej kuchyne, ale pozor, nejde o gurmánsky zážitok! Našťastie nie som hypermarket a neviem polotovary a myšlienky po záručnej dobe predávať vo veľkom.

Touto prvočíslovo narátanou dumkou pravdepodobne nenadchnem nikoho, ale niečo ma prinútilo ju napísať, nuž jej to vrátim aspoň tým, že ju zverejním. Tak jej treba!

Vydavateľstvo Skalná ruža nám minulý rok pripravilo jednu básnickú chuťovku. Nesie názov Mávnutie krídel - 42 slovenských haiku (ISBN 978-80-970014-2-1) a z každej jej stránky na čitateľa dýcha skutočnosť, že bola vydaná sama sebe pre radosť. Na tejto knižke je netypické všetko. Formát je neuchopiteľný, nepestré farby podtŕhajú machule, ktoré majú honosné pomenovanie - výtvarný sprievod. Na svedomí ho má Ján Kudlička a paradoxne sa k textom hodí. Ale aby bolo jasné, toto nie je recenzia, skôr sa snažím prezentovať pocity, ktoré na mňa z tejto publikácie dýchajú.

Len tak som dumal, od Európy na západ sa jednoducho inak myslí, aj keď by sme veľmi chceli byť východniarmi.

Málokto z nehudobníkov i hudobníkov, ktorí sa nezúčastnili nahrávania, tuší, že na Slovensku sa už pred šestnástimi rokmi začala tvoriť hodnotná antológia slovenského blues pod záštitou Slovenskej bluesovej spoločnosti. V súčasnosti je na svete už šesť samplerov kapiel, ktoré v dobe vydania nemali komerčne vydaný album. Keďže dnes sa už prvé štyri diely zohnať nedajú, rád by som tento luxus doprial aj ostatným dvom, a teda celú sériu v krátkosti predstavil.