Marián Hamada
Ticho a Slovo
Pätnásť mladých ľudí štyri dni na chate. Väčšinou potichu. Blázni?
Na prvom mieste sú najbližší. Zaujíma ma verejné dianie, špeciálne udalosti v cirkvi vo vzťahu k spoločnosti. Okrem slovenského prostredia sa intenzívne zaujímam o Poľsko, najprv len z rodinných dôvodov, dnes už z pasie. Stredoeurópan. Zoznam autorových rubrík: Zo života cirkvi, Moje Poľsko, Na cestách, Boh a ja, Ostatné
Včera večer som sa vrátil z detského tábora. Unavený, no šťastný a spokojný. Tak má vyzerať animátor po každom dobrom tábore.
Práve som sa vrátil zo sobáša osemnásťročnej slovenskej čučoriedky a jej o desať rokov staršieho Moraváka. Obrad bol cirkevný, v slovenčine. No samotné slová manželského sľubu vravel každý zo snúbencov vo svojej rodnej reči.
V izbe tíško znie balada Joe Cockera. V ústach doznieva tokajské. Okno je okom do nočnej letnej oblohy. A vracajú sa spomienky...
„Čo asi tak robili ľudia pred sto rokmi v takomto počasí?“ napadne mi občas a v duchu hľadám odpoveď.
Jeden príbeh nám hovorí o človeku, ktorý si chcel od anjela kúpiť radosť, šťastie, pokoj a podobné hodnoty. Anjel mu však na to povedal, že predáva len semienka...
Nie, nejde o žiadny hlboko duchovný zážitok. To len deti prišli v pondelok po prvom svätom prijímaní do kostola.
Stále mi nie je dostatočne jasné, ako som sa dostal na svoju alma mater. Ako som sa stal „poľnohospodárom“, lebo tak tomu všetci hovoria. No už pomaly začínam cítiť dôsledky.
Záhorie mám ako-tak prechodené, no v Skalici som ešte nebol. Práve tam sa však mal odohrať koncert Čechomoru. Preto som si ako navigátor posádky občas pomohol aj mapou.
Zvoní budík. Otočím sa a naučeným pohybom ho vypnem. A potom kýchnem. A na druhú. A na tretiu. No určite nie na zdravie. Až potom rozlepím oči. A takto je to skoro každé ráno, od apríla do októbra.
Sedím v štvorcovej kancelárii, kde chodím na povinnú prax a nado mnou visí mapa Slovenska. A tak rozmýšľam nad našim letným plánom - road trip po našej krásnej vlasti.
To je teda smiešny kráľ! Nemá hermelínový plášť, žiadne žezlo ani zlatom pretkávané šaty. A čo je najlepšie, jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta!
Asi sme boli jednoducho príliš navyknutí na typickú farskú pastoráciu jedného kňaza. A v tom prišli saleziáni.
Zvláštne...napriek všetkým varovaniam mi nie je nevoľno, cítim sa dobre a nechystám sa odpadnúť...len som trošku unavený...
Zvykneme chodiť na hroby spolu, celá rodina. Najprv na juh, do rodiska starkej, potom po okolí Partizánskeho a niekedy ešte do Trnavy a na Záhorie.
Rumenec je krásne rýdzo slovenské slovo, ktoré zaiste používali už naše staré matere. Niekedy sa používa aj výraz červenanie, ale ten je už menej rýdzi, to je skôr taký novotvar.
Zvelebujem Ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si zjavil maličkým tajomstvá Božieho kráľovstva...
Prišla ku mne láska...Je krásne jednoduchučká. Nepodrobujem ju mnohohodinovým analýzam, nechávam ju voľne plynúť. Nezvieram ju v prstoch...