Lenka Hruščáková
Strach z toho, že ma nepochopia
Je to ťažké priznať si to. Najmä sama pred sebou. Ale všetko, čo vyslovím alebo zazdieľam nahlas, prechádza prísnym filtrom „a pochopia ma?“
Zámerom týchto článkov je ✨ trochu vás inšpirovať ✨ trochu vás pobaviť ✨ v ideálnom prípade skĺbiť oboje :)
Je to ťažké priznať si to. Najmä sama pred sebou. Ale všetko, čo vyslovím alebo zazdieľam nahlas, prechádza prísnym filtrom „a pochopia ma?“
Ak by som mala povedať jednu vlastnosť, za ktorú by som ľudí najradšej ukameňovala (samozrejme s maximálnou nadsádzkou), tak by to bola ich arogancia keď si dovolia meškať...
Je prirodzené, že keď strácame kontrolu nad tým ako sa veci vyvinú, začneme pociťovať úzkosť a strach. V tejto neistej dobe, ktorú momentálne máme, to je vidieť veľmi zreteľne.
Nastane niekedy okamih, kedy si budem môcť skutočne oddýchnuť? Kedy už nebudem musieť byť toľko v strehu a byť vždy pripravená vziať nohy na plecia, ak by to bolo potreba?
Túto myšlienku musím dostať z hlavy na papier a podpísať sa pod ňu. Jednoducho musím, je to srdcovka. Celý život som si myslela, že je dôležité stať sa populárnym človekom.
„Mala by som.“ keď to počujem, zvyšuje sa mi krvný tlak a môj vnútorný rebel sa hlási o slovo. Chce vykričať do celého sveta, že to bude podľa neho a na žiadne „mala by som“ nebude reagovať.
Keď som premýšľala, ako lepšie opísať túto každodennú návštevu, napadlo mi podať to skrze tento jednoduchý príbeh.
Zistila som jednu vec, keď svojim negatívnym myšlienkam verím, trpím a keď ich spochybňujem, netrpím. Znie to zvláštne, kontroverzne, paradoxne.
Milujem stretávať zaujímavých ľudí a zbierať ich životné príbehy. Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí majú niečo odžité a hovoria z vlastných skúseností.
Pravda je taká, že mi tento rok ubehol neskutočne rýchlo. A som za to aj veľmi rada. Neviem sa dočkať konca roka a chcem, aby bol ten nový stokrát lepší.
Bolo mi povedané, že moje poviedky z lesa sú strašidelné. Preto ak sa bojíš, tak so mnou radšej nechoď do lesa.
Ide zima, dni sa skracujú. Poznám to sama na sebe, že práve v tomto období sa potrebujem o svoju psychickú a duševnú pohodu starať ešte viac.
Odmalička som zbožňovala všetky magické a transformačné príbehy, filmy a knihy, vždy keď som videla nejaký takýto film...
A tak pokračujem ďalej. Píšem, tvorím si a zdieľam, aj keď to ešte nie je dokonalé a podľa mojich predstáv. Je to nepríjemne a cítim sa zraniteľne, keď tvorím a zdieľam niečo so svetom.
Keď som si vypočula podcast od Brene Brown a Harriet Lerner, tak som začala byť nervózna, že sa mi tieto poznatky dostávajú pod ruky až teraz. Chcem sa s vami podeliť o to, čo som všetko sa za tie 3 hodiny počúvania dozvedela.
Príde mi, že viesť obyčajný život je niečo, čo vyšlo z módy. Sama som sa pristihla pri tom, ako neustále premýšľam o svojich veľkých cieľoch a ako a kedy ich dosiahnem. Som hladná po nových zážitkoch a dobrodružstvách.
Dnes píšem z pohodlia svojho domova. Nemusím sa báť o svoj život. Mám všetko, čo k životu potrebujem. Strechu nad hlavou, pitnú vodu a jedlo v chladničke. Keď som vonku, nestretávam sa s rasistickými poznámkami.
Brene Brown je moja najobľúbenejšia autorka a výskumníčka na tému zraniteľnosť a hanba. A ach, panebože ako sa len chcem vyhnúť obom týmto pocitom, ale pravda je taká, že je to nemožné.
Pokračovanie môjho predošlého článku Začni ešte pred tým, než si ready, kde som písala o tom, prečo je dôležité zdieľať proces a nie iba výsledky... a nečakať.
Chcem byť trpezlivá, ale až tak mi to nejde. Najradšej by som už o všetkom vedela, kde čo ako kedy s kým a prečo. Neistota a otázniky ma oberajú o vnútorný pokoj.