Marek Janičík
Najlepšia antikoncepcia???
Nasledujúci fejtón myslím naozaj nepotrebuje žiaden komentár. Tak už len preto si ho treba prečítať.
Narodil som sa pomerne mladý a za svoj najväčší životný úspech pokladám to, že som vôbec na tomto svete. Žijem v Považskej Bystrici, nehanbím sa za to, ale ani sa s tým nechválim. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nasledujúci fejtón myslím naozaj nepotrebuje žiaden komentár. Tak už len preto si ho treba prečítať.
Pozrime sa konečne pravde do očí a porušme to zabehnuté vianočné klišé. Ale musím povedať, že tento fejtón som na blog dal najmä preto, aby som zistil či aj vo vašej rodine to tak je. Teda, chcem vedieť, že či sme normálny :)
Vážené dámy, vážení páni...stávate sa svedkami nevídanej udalosti. Po druhýkrát v mojom živote som napísal niečo vážnejšie...a tak som to sem dal:) PS: Opäť je tento krátky príbeh vypracovaná domáca práca na jednu z hodín s mojim obľúbeným pánom profesorom. Preto ma nesúďte, že to je len opis....ono to pôvodne mal byť opis, no trocha som ho prifarbil malým príbehom...a tak iba dúfam, že sa vám zapáči a vychutnávajte atmosféru :)
Tento krátky príbeh by si mali prečítať snáď všetci muži. Jednoduchá pointa im totiž zachráni ich vzťah alebo dokonca aj manželstvo. PS: po zlých skúsenostiach dávam na známosť, že toto nie je poviedka ako taká...skrátka som tento príbeh vypracoval na hodinu autorskej tvorby na základe zadania, aby som zdramatizoval vtip. Preto sa nedurdite, ak som niekoho sklamal...Skrátka, iba sa mi páčila tá krásna pointa a budem veľmi rád, ak sa nad tým aspoň niekto trocha pousmeje a bude mať niekoľko minút krajších :)
Je mi naozaj ľúto, že ani v tomto príbehu nikto nepríde o život. Ale už sa lepším, lebo som nechal hlavného hrdinu aspoň zmrzačiť...
Keď ste večer zabanbúšený do perín a pomaly zaspávate, určite si aj vy spomeniete na miesto, ktoré je vám srdcu blízke. Že sa v tých spomienkach vždy zjaví aj niekto, kto je pre to prostredie tak typický? Snáď o tomto je táto veľmi krátka poviedka...PS: Prosím, nezazlievajte mi happyend..nemal som srdce, aby sa to skončilo tragicky :)
Vyhlasujem súťaž!!!!: Podmienky: Prihlásiť sa môžu iba baby... O čo ide? : Hľadá sa tá, ktorá dokáže objímať krajšie ako moja perina Ceny : Víťazka dostane prestížny titul PERINBABA
Keď som sa tú správu dozvedel, bol som naozaj zhrozený. Dúfam, že budete aj vy!....Mimochodom, ak sa tento článok zdá niekomu trochu antifemenistický, tak...má pravdu! JE!!!...a ak ma niektorá z feministiek bude chcieť kvôli mojim názorom zbiť, tak vedzte, že mám naozaj veľkého brata, ktorý ma ochráni...teda, dúfam.
Niečo krátke pre tých, ktorí nemajú čas čítať, lebo veľa pracujú...mimochodom: viete, ako zistíte, že sa z vás stal workoholik?? Vtedy, keď máte v diári zaznačené aj to, kedy sa budete nudiť.... ..........tak si teda dávajte pozor, aby nebolo pod tou pracovnou zaťaženosťou skryté aj niečo iné.....
POZOR!!!! ten kto má menej ako 10 rokov alebo ten, kto sa považuje za tzv. malé veľké dieťa a neprestáva veriť v nádherné ilúzie, nech radšej nečíta nasledujúci fejtón...v prípade, že to niektorí z vás nedočkavcov predsa len prečíta, nezodpovedám za následné sklamanie..... autor
Sú všade okolo nás. Niektoré potešia, iné poburujú. Ale už sa stali bežnou súčasťou nás a našich miest. Stačí len otvoriť oči a obzerať sa okolo seba viac ako inokedy (ale nie vtedy, keď šoférujete!!). Mňa osobne niektoré veľmi potešili a zaujali...asi neviete o čom hovorím, že? Pardon. Hovorím predsa o všadeprítomných...ale čo vám to budem písať. Prečítajte si to. Veď aj tak tento ľud ževraj málo číta...
občas sa naozaj správam ako malé dieťa. Ak mi neveríte, tak sa kľudne opýtajte mojich známych...nemajú to so mnou občas ľahké. Ale priznajme si, v kom z nás nie je aspoň trochu z malého chlapčeka či dievčatka. Veď stále plačeme, keď nás niečo zabolí, tiež sa dokážeme smiať tak krásne ako batoľatá a keď prepíname v televízii programy, necháme bežať radšej rozprávku ako nejaký lacný film či reláciu... ...a tom je aj táto krátka esej. PS: pri čítaní odporúčam mať pri sebe vašu obľúbenú hračku.
Začiatky sú vždy najhoršie...toto je moja úplne prvá poviedka. Už dlho som ju nečítal, ale keď som ju sem dával, tak som na ňu jedným očkom kukol...zasmial som sa nad tým ako okato som chcel ľuďom vštiepiť do hláv jej hlavnú myšlienku. Ale myslím, že na to koľko som mal rokov to nie je až také zlé...ale mohlo to byť aj lepšie.
Prvý školský deň na novej škole má byť predsa niečo, čo si každý z nás zapamätá do konca života. Pozoruhodné však je, že väčšina mojich spolužiakov naň už zabudli. Veď sa ani nečudujem, bolo to už dávno. No mne sa môj veľký deň z pamäti asi nikdy nevymaže. Nič viac k tomu asi netreba na úvod hovoriť...stačí si to len prečítať. PS: Naozaj nemám rád matematiku.
Škoda, že už zrušili odtučňovacie tábory. Určite by ma tam doktorka aspoň raz poslala. Ale čo už...niet ich. Ale môjmu najstaršiemu bratovi sa podarilo navštíviť toto zariadenie. A aj keď tam pribral asi 5 kg a nič mu to poriadne nedalo, mne vnukol svojim rozprávaním zážitkov odtiaľ námet na poviedku. Tému som spojil s mojou jedinou príhodou z Vysokých Tatier a vznikol tento krátky príbeh...
skúšal som napísať niečo, čo dokáže, že mám aj vážnu polohu....vznikla táto krátka poviedka. Keď som ju písal, vypísalo sa mi šesť pier. Neviem či to je nejaká predzvesť, teda, že tá poviedka nemala uzrieť svetlo sveta. No nakoniec som ju konečne dopísal, ale musel som na to zobrať ceruzku. A tak si teraz môžete prečítať niečo, čo som vytvoril pre druhých. Aj keď pri tom možno nebudete mať smev na tvári ako pri mojich iných dielach, ale dúfam, že sa vám zapáči.