Som kvapka vo vesmírnom mori ... pre niektorých aj malým vesmírom ... Zoznam autorových rubrík: Poetry experiment, Príbehy čajovne, Moje pasie, Súkromné, Zamyslenia
Pokora (lat. humilitas) je jednou zo siedmych cností, je to pocit, keď si človek uvedomuje vlastnú nedokonalosť alebo závislosť na niekom. Opakom je pýcha (lat. superbia), ktorá patrí medzi sedem hlavných hriechov (Wikipédia). Priznanie ide ako z chlpatej deky, ale chýba nám pokora, tá voči sebe, aj tá voči iným ľuďom, prírode, planéte ...
Vždy keď pozriem z kuchynského okna, nedá sa prehliadnuť nová monštruózna budova môjho predbývalého zamestnávateľa.Napadne ma, že mestská architektka ma asi nemá v láske, keď súhlasila so zničením môjho romantického výhľadu na hradný kopec. Druhá myšlienka zalieta k môjmu exšéfovi, niekde za múrmi tej budovy pracuje.
"bola som dnes na tom vyšetrení""hm""to je všetko čo mi na to povieš? nezaujíma ťa, ako to dopadlo?""neskôr""čo!? veď je to dôležité pre nás, pre našu budúcnosť" "ok! neskôr!"
Stojím na balkóne fajčím "rannú" ku kávičke. Je zima a mliečno mliečna hmla. Priateľa ráno napadlo, že som si ju mohla nabrať do kávy miesto mlieka. Stačí natiahnuť ruku a dotknúť sa. Nevidím nič, žiadnu realitu tam vonku, vzrušujúco - strašidelno - zvedavý pocit prebúdza moje snílkovské ja. Môžem si predstavovať naozaj čokoľvek, čo by sa tam za hmlou mohlo diať.
Veľká letná kuchyňa u babky (využívaná aj v zime) je už niekoľko dní centrom vianočných príprav. Spleť opojných vôní sladkých koláčikov, od vanilkových rožkov, cez medovníky všetkých druhov, ktoré sme asi týždeň ozdobovali, takže sa na nich odráža fantázia niekoľkých pojašených detí, po vôňu štrúdlí a iných dobrôt prepletané vôňou kapustovej polievky a oparom vyprážaného kapra. Dospelí sa družne bavia, občas si štrngnú pohárikom domáceho ríbezláku. (V lete sme my mladší oberali a šlapali v sude ríbezle.)
Často počúvam, čo ja sám zmôžem, čo dokáže jeden človek zmeniť? Nič, odpovie si väčšina. Občas aj ja tresne obdobnú pesimistickú kopu slov. Je to skutočne tak? Naozaj čo vykonáme navyše alebo lepšie sa nikde neodrazí, nezanechá stopy, nezmení beh vecí? Pravá príčina našej skepsy nie je v odpovediach na tieto otázky, pravda je, že postoj nemohúcnosti je jednoducho pohodlný. Stojí nás pramálo námahy táto výhovorka a navyše je spoločensky veľmi akceptovaná, zvykli sme si na ňu, nezamýšľame sa. Prostredníctvom iných ospravedlňujeme prípadnú budúcu svoju pohodlnosť.
Sedím na káve s kamošom. Pravdu povediac, srdce mi neplesalo od nadšenia, keď mi zavolal, že sa zastaví. Nie, že by som ho nemala v láske, ale som na ceste z finančného biznisu a on je finančný poradca jednej z „tých nenásytných" finančných spoločností. A navyše miluje rozprávať o svojej práci ... Dozvedá sa, že končím, nečítal môj blog :)
Chodby našej biznis budovy majú s ľudským teplom nie veľa spoločné. Mňa postretlo úplne náhodou medzi sivými stenami malých obchodíkov na prízemí, kde mimo obednej špičky väčšina predavačov letargicky a neprítomne hľadí do neznáma.
Za dlhých 21 rokov odchádzam tretí krát zo zamestnania. Nie som verným zamestnancom čias minulých, keď človek doštudoval, nastúpil do práce a z nej s pompou odchádzal do dôchodku. Mám ako dieťa odpozorované z maminej práce, že však v časoch minulých boli ľudia za vernosť odmeňovaní, v časoch minulých boli skúsenosti a vrásky cenené, v časoch minulých boli zamestnanci ľuďmi, ktorých aj vyšší šéf poznal po mene, vedel o ich rodine, trápeniach a radostiach.
Počasie na dušičky ako vystrihnuté z katalógu na domáce krby, keď sa vás predajca snaží očariť krásou, teplom a pohodou domáceho ohňa, ktorý zaručene dokáže odohnať náladu sychravých a chladných dní. Na babičkin hrob chodievame s maminou niekoľkokrát do roka, ale dušičková návšteva je vždy dôstojná, sviatočná, mierne povznášajúca, neumývame kameň, neupratujeme okolo hrobu. V tento deň prídeme pekne oblečené, položíme nádherné chryzantémy, zapálime kahance za seba a za všetkých, ktorí tu s nami nemôžu teraz byť. Tíško a dlho stojíme, len kvapky akoby klopkali do taktu myšlienok. Neviem na čo myslieva mama, ja obyčajne babke porozprávam všetky najdôležitejšie novinky života od mojej poslednej návštevy. Včera som však pri pohľade do žiariaceho plamienka kahanca, ktorý som zapálila miesto syna, zablúdila do mojich detských čias.
Zhliadla som na FB aktuálnu fotku môjho dieťaťa (pre vysvetlenie, študuje v zahraničí), zostala som chvíľu s úžasom pozerať. Pozeral na mňa mladý sympatický muž, s pokojnou tvárou, plnou odhodlania, životnej sily a šťastia. Pocítila som nesmiernu hrdosť a vďaku ... zároveň však tichú nostalgiu v duši za rokmi minulými. Rodič vyrasteného dieťaťa presne vie o čom hovorím.
Naša misia začína ... výstroj a výzbroj je kompletná. Vonku je ešte šero spôsobené skorou rannou hodinou a hustými dažďovými mrakmi, na akciu ako stvorené.
Blog venovaný nášmu psíkovi, budem ho tu volať Náš. Je to úžasné stvorenie, ktorému sme urobili krivdu, aj keď nechcene.
Téma pre ženy, ale mnohí chlapi určite priložia polienko do ohňa ... „Vy hloubáte o tom, jaké mohou býti příčiny psychologické, fyziologické, patologické, degenerační pro tyhle ženy. Avšak oni se nevzdávají nejčastěji proto, že májí krásný pár podvazků, který chtějí nechat obdivovat."
Stredná manažérka v úspešnej medzinárodnej finančnej inštitúcii, fajn plat, vlastná kancelária, auto, notebook, telefón, niekoľko priamo riadených šikovných ľudí, zopár naozaj superských kolegov na obed, pokec, či cigu, 10 minúť do práce bez zápchy a žiadna lepšia ponuka v rezerve ... muselo mi preskočiť! Kríza, dieťa študuje v UK, hypotéky a nájomné mesiac čo mesiac desia, jedlo a iný štandard... určite mi preskočilo!
Môj prvý blog. Prišlo mi úplne najférovejšie voči prípadným budúcim čitateľom, že napíšem najprv niečo o sebe. Tak som začala:
