Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
Volal sa Janko. Viac si nepamätám. Snáď len - miloval Madonu. Ocitli sme sa spolu v nemocničnej izbe vo Výskumnom ústave reumatických chorôb v Piešťanoch. Ja, ako reumatik, po jednej z operácii a on? Myslím, že bol vo VÚRCHu po prvýkrát, kvôli stanoveniu diagnózy. Veľa sme sa spolu rozprávali: ja, ako múdry a rozvážny pán farár a on - chlapča, ktoré hľadalo samo seba.
Že prídem, som im sľuboval už roky, ale akosi som si nevedel zorganizovať čas. Ale včera (6. januára 2012) mi to konečne vyšlo. O 19:00 som sedel v natrieskanej sále kina Panorex v Novej Dubnici (toho kina, v ktorom sme pred rokmi ako tínedžeri organizovali napr. Pioniersku lýru) a sledoval úvod v poradí siedmeho Trojkráľového koncertu pripraveného kapelou Boží šramot. A môžem potvrdiť, že stál za to!
Poznáte ten pocit, také to tápanie pri hľadaní myšlienok a identifikovaní vlastných pocitov. Už už to máte, ale stále vám niečo uniká. A potom, ako ako blesk z jasného neba, to príde; z rádia zaznie melódia, otvoríte dávno odloženú knižku, alebo prejdete okolo známeho miesta, a odrazu všetko do seba zapadá. Vzápätí sa objaví eufória, či pocit tichého šťastia a chuť podeliť sa hoci aj s celým svetom. A celý svet? Často len nechápavo pozerá...
Ja len, že teraz sedím a čítam si. Trochu z Biblie a trochu tu na blogu. Niektorým textom kliknem na tlačidlo "páči sa mi to". Tie sa potom objavia v mojom fb profile. Teda odkazy na ne. Ale to vy predsa viete, že keď kliknete na ono tlačidlo, tak sa objavia. A ešte dopíjam kávu. Teraz v noci. Lebo som si pred pár hodinami kúpil "koťogo" a hneď som ho otestoval. Hliníkové. A trochu premýšľam.
Predvianočný zhon a stres sú - ako sa zdá - neodmysliteľnou súčasťou našej prípravy na Vianoce. Pokiaľ si pamätám, u nás bývalo najhoršie 24. decembra dopoludnia. Plietli sme sa jeden druhému pod nohy, zvyšovali hlas, trieskali dverami, po vianočnej pohode ani stopy.
Na obývačkových dverách sme mali také to hrboľaté sklo, cez ktoré síce presvitalo svetlo, ale nič konkrétne sa vidieť nedalo. Pamätám sa, 24. decembra popoludní sme ako deti chodil ku tým dverám každú chvíľu a - a nič. Až v istom momente niekto z nás uvidel farebné vianočné svetielka. Síce akoby rozpité (to robilo to sklo), ale o to krajšie. "Prišiel Ježiško a priniesol stromček," zaznel víťazoslávny pokrik. A mne vždy v tom okamihu začali Vianoce. Dodnes netuším, ako to naši robili. Pozn. teda tuším, po obede nás asi dali spať a kým sme drichmali, všetko pripravili.
Mali sme v rozpätí od trinásť do devätnásť. Bola nedeľa a v novodubnickom kine Panorex práve končilo posledné večerné premietanie. Mohlo byť okolo 23:00. Len čo ľudia začali vychádzať zo sály, nahrnuli sme sa dnu; Peťo, Čimo, Uto, ja a ešte pár našich vrstovníkov. Každý presne vedel, čo má robiť. Peťo staval svetlá, Čimo kapelu a ja - zvuk. Písal sa rok 1982. Alebo možno 1983? To už si presne nepamätám.
Niečo po 18:00 som prišiel domov zo spovedania a začal som rozmýšľať, ako do seba napchám ďalšiu dávku cesnaku (čoby liečiva) a zároveň ako zahnať hlad. Čo sa hladu týka, riešenie bolo jednoduché, cestoviny. Ale čo s cesnakom?
Pred nedávnom som objavil Terrence Malicka. Teda skôr jeho filmy. Teda film Tenká červená línia som videl už dávnejšie, ale až keď som si pozrel film Strom života, akosi mi všetko docvaklo. "Kde sa berie v človeku to zlo?" pýta sa.
Včera večer sme len tak sedeli a kecali. Ja, zopár lekárov (pediater a anestéziológ), nejaké to dieťa a manželský partner jedného z lekárov. Keď sa nám minuli takmer všetky obľúbené témy, prišlo i na štrajk. "Napísal som článok," začal som svoju obhajobu lekárskeho stavu, "o tom, že za 30 rokov, čo som zdravotne ťažko postihnutý a bez lekára sa nezaobídem. Za ten čas som sa nestretol s nikým, kto by chcel úplatok a vždy sa o mňa starali dobre." "Mal si šťastie," povedala jedna z nich.
Že mám v piatok kostolníčiť, i slúžiť rannú (7:00) televíznu svätú omšu, to som sa dozvedel dva dni vopred. V inkriminovaný deň som prišiel v predstihu. Zapálil som sviečky, pripravil obetné dary, nalistoval knižky a po prečítaní evanjelia dňa sa mi v mysli začala rysovať kázeň.
V istej diskusii sa (parafrázujem) objavilo: "Lekári sú vydierači a nenažranci, ani jeden z nich nebýva v bytovke, majú luxusné autá a decká na drahých školách! Vyštudovali aj za moje dane! Každý berie úplatky. A teraz si z nás robia rukojemníkov!" Od 1981 som ako diagnostikovaný bechterevik (dnes 5. stupňa) na lekárov odkázaný. Za tých 30 rokov mám s nimi svoje skúsenosti a musím povedať, že sú radikálne odlišné od tu parafrázovaného diskusného príspevku. Budem konkrétny.
stretávali sa blogeri virtuálne na interných blogerských diskusiách a naživo na rôznych chatách a splavoch ... a tak. Informovať sa navzájom o pripravovaných aktivitách nebol problém. Potom ale prišiel FB a interné blogerské diskusie akosi osireli. Túžba po živých stretnutiach však žije i naďalej. Takže - blogeri, diskutéri, priaznivci blogu tu na SME - ak chcete, vidíme sa 2. decembra od 16:00 na Vianočných trhoch v Bratislave. Miesto stretnutia - červený koberec pred starým SND.
Marek Orko Vácha je skaut, vyštudovaný biológ a genetik a zároveň rímsko-katolícky kňaz. Pôsobí ako administrátor farnosti Lechovice, je prednostom Ústavu etiky na 3. lekárskej fakulte Karlovej univerzity, farským vikárom študentskej farnosti u Nejsvětejšího Salvátora v Prahe. A píše knihy. Dnes by som chcel predstaviť zatiaľ poslednú, knižku Modlitba argentinských nocí.
Už ani neviem, kedy som s tým začal. Pozval ma môj najmladší bratranec Mišo a ja som jeho pozvanie prijal. Od onoho "osudového" pozvania sa vždy teším na tie dva novembrové dni, počas ktorých sa budeme spolu túlať, stretávať ľudí s plátennými kapsičkami na krku a ochutnávať dobré vína.
Som šiel do Auparku na kávu. Prišiel som o niečo skôr. Aby som využil čas, chcel som si pozrieť navigácie. Šiel som na istotu, od nepamäti ich tu predávajú v takom malom obchodíku pod schodmi. Čím bližšie som k onomu obchodíku bol, tým viac sa moja istota rozplývala.
Naša púť za svätými nás priviedla do "kaše", teda do Cascie. Je to také malé prívetivé mestečko v Taliansku, v regióne Umbria, spojené s menom svätej Rity. Bol nádherný slnečný deň. Vystupovali sme z autobusu na miestnom záchytnom parkovisku, keď sa ma ktosi spýtal: "Neviete, či sa tu budú dať kúpiť čili papričky? Potrebujem ich pre starkú."
Ja viem, dnes by som mal o inom. A obzvlášť teda ja. Ale čo narobíte, keď príde človek domov z roboty (okolo 8:30) a má hlad? Ja som zašiel do kuchyne.
Už si nepamätám, kedy som si ju všimol po prvýkrát. Určite to ale bolo tu na blogu. Text úplne iný, než na aké som bol zvyknutý. Vtedy som ešte netušil, že čítam článok poetky, ktorá o nejaký ten mesiac vydá zbierku básní a o nejaký ten rok bude mojou sprievodkyňou po Prahe.
Stretnutie pápeža Jána Pavla II. (dnes už blahoslaveného) s predstaviteľmi svetových náboženstiev dňa 27. októbra 1986 v Assisi vyvolalo u rôznych ľudí rôzne reakcie, čo je pochopiteľné. Časť reagujúcich však pravdepodobne ani len netušila (a možno dodnes netuší), o čom to stretnutie bolo ... 27. októbra 2011 sa na obdobné stretnutie (s heslom "Pútnici pravdy, pútnici pokoja") chystá do Assisi pápež Benedikt XVI. Pozn. text príhovoru Jána Pavla II. spred 25 rokov tu, žiaľ iba v angličtine. PS hlavnú časť udalosti s doplňujúcim komentárom Mariána Gavendu odvysiela TV LUX. Doplnené 27.10.2011 o 9:30 - včerajší príhovor Benedikta XVI., ako priprava na dnešné stretnutie v Assisi.
