Oraváčka, mama, manželka a predsedníčka Výboru NRSR pre ľudské práva a národnostné menšiny (Poslankyňa NR SR za hnutie OĽaNO) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Okolo skládky v Istebnom sa čosi deje. Firma OFZ, a.s., vydala tlačové stanovisko, ktoré ma pobúrilo. Tu si ho prečítajte:stanovisko OFZ. Moja reakcia je jasná - projekt nepodporím, pokiaľ odborná verejnosť a obyvatelia tohto regiónu nedostanú uspokojivú odpoveď na viaceré výhrady.
Od narodenia žijem na Orave a nechcem to meniť. My domáci, ale aj návštevníci oceňujeme na našom regióne najmä charakter ľudí, krásnu prírodu a čistý vzduch.
Spomíname si na nedávne obdobie, keď sa chodilo k voľbám, ale nikto nebol na náš názor zvedavý. Mohli sme do urny hodiť prázdny lístok, hovoriť áno, alebo kričať nie, avšak náš názor bol nepotrebný, zbytočný. Aj tak vždy vyhrávala jediná strana. Boli sme občanmi bez práva na názor, nemými občanmi bez hlasu.
Jedným z hlavných proti-referendových argumentov, ktorý sa v diskusii neustále opakuje, je to, že deťom by bolo lepšie u homosexuálneho páru ako v detskom domove. Táto otázka je už od začiatku zle postavená a zavádzajúca.
V médiách, na internete a na blogosfére sa spustila veľká kampaň proti účasti na referende. Vznikajú anonymné stránky, ktoré nabádajú ľudí, aby na referendum nešli. Myslím, že takáto deštruktívna kampaň ide proti samotnej forme demokracie, v ktorej je referendum privilegovaným nástrojom. Áno, aj nevoliť je postoj, avšak je to postoj nezodpovedný a neobčiansky.
Dva roky na Slovensku rezonuje debata, pre mnohých, o úplne nepodstatnej až zbytočnej téme, ktorá nedá nikomu viac chleba. Takto to mnohokrát počúvam... Dianie v posledných mesiacoch ukazuje, že časť slovenskej spoločnosti chce žiť podľa tradičných, konzervatívnych vzorov, „moderné“ závany zo západu si osvojila určitá časť ľudí, ale trendom sa to nazvať nedá.
V nedeľu 11.1. sa končí vianočné obdobie sviatkom „krstu Pána“ alebo po starom „zjavením Pána“. Končí sa možno najkratšia, ale iste i najkrajšia časť liturgického roku. Pomaly odkladáme výzdobu pripomínajúcu nám Vianoce. Mám rada tento čas i preto, že môžem tráviť dlhší čas so svojimi. Kiežby tak mohli všetci...
Asi málokto bude so mnou polemizovať, ak poviem, že hanbou a brzdou Slovenska je korupcia. Dlhodobo sa v rôznych prieskumoch objavujeme na najhorších miestach, v poslednom prieskume Transparency International Slovensko sme skončili v rámci Európskej únie na piatom mieste od konca. Korupcia, úplatkárstvo či klientelizumus sú problémy, o ktorých všetci vieme, ale nevieme s nimi reálne pohnúť, tobôž skoncovať. Je alarmujúce, že 25 rokov od Novembra ´89 je naša spoločnosť prepletená sieťou a spojnicami, ktoré priviedli korupčný systém, bohužiaľ, k väčšej dokonalosti ako za socializmu, zrejme z dôvodu vyšších zdrojov, ktoré k nám pritekajú. Navyše, veľkou demotiváciou je, že za korupciu bývajú u nás vinníci potrestaní len výnimočne a aj jasné prípady sa rozpúšťajú v procesoch a reakciách a čudných praktikách účastníkov konania. A to nehovorím o množstve prípadov, ktoré ani len nevyplávajú na povrch, na ktoré nikto nepríde. Jednoducho, korupčníci sa nám smejú do očí a my sme bezmocní. Skutočne sme bezmocní?
Stále žijem na Orave a už veľakrát som musela využiť služby našej trstenskej nemocnice. Od mojich detských čias sa v nej veľa zmenilo, ale patrilo by sa, aby sa zmenilo oveľa, oveľa viac.
Ku koncu augusta som posielala našim slovenským europoslancom list. Minulý týždeň sa ukončilo vypočúvanie navrhovaných členov Európskej komisie. Vzhľadom na vyjadrenia niektorých európskych politikov som sa podobne ako viacerí z nich obávala toho, ako bude EÚ ďalej smerovať, ako to EÚ myslí s občianskymi iniciatívami a či skutočne chceme vidieť Európsku komisiu „odbremenenú“ od členských štátov.
„Podniká sa nám stále ťažšie. Opäť budeme musieť prepúšťať. Neviem, ako dlho to ešte vydržíme“, povzdychla si nedávno moja známa, ktorá nie je žiadnou veľkopodnikateľkou. Tak ako mnoho iných schopných ľudí sa aj ona snažila poradiť si v živote sama, nečaká na to, že za ňu všetko vyrieši štát a navyše – dáva prácu iným. Naša vláda si však takýchto ľudí neváži. Nemá ich rada. Aspoň to tak vyzerá podľa toho, ako sa k nim správa. Malí a strední podnikatelia sú tí, na ktorých sa najviac podpisujú všetky balíčky opatrení Ficovej vlády. Sú to predovšetkým oni, ktorí musia znášať náklady Ficových populistických balíčkov, ktoré na chvíľu zaplátajú pár dier, ale skutočné problémy neriešia. A ani tie diery nezaplátajú riadne.
A máme novú skúsenosť! Prvá schôdza Národnej rady po prázdninách sa začala veľmi neslávne a mnohí si ju zapíšeme ako výhru arogancie premiešanej so svojvôľou. Možno by stačilo napísať, že priniesla viaceré prekvapenia, ale kto už len stál o takéto „prekvapenia“...
V týchto dňoch si pripomíname 70. výročie SNP. Chystajú sa celonárodné oslavy. V jednotlivých dejiskách SNP si postupne pripomíname tieto udalosti a sama sa ich zúčastňujem.
21.augusta 1968 som ešte nebola na svete, napriek tomu je tento deň v mojej hlave zapísaný ako deň, na ktorý nemáme právo zabudnúť, pretože jeho následky sme pociťovali ďalších 20 rokov. Následky 21. augusta 1968, som totiž už zažila na vlastnej koži.
Deti, ktoré sa dostali do reedukačných zariadení, nie sú anjelici. Dôvody, pre ktoré ich tam posielajú, sú vážne, ale nie k tomu by som sa chcela vyjadriť. Zaslúžia si prevýchovu, nie trest. Pri uvažovaní o nich sa mi vždy žiada dodať, že deti sú odrazom rodiny a sociálneho prostredia, ktoré ich vychováva.
Už nejaký ten mesiac s obavami, ale aj so súcitom, sledujeme, čo sa deje u našich východných susedov. Asi aj preto, že sme si takí kultúrne blízki a máme spoločnú históriu, nie je nám jedno, čo sa na Ukrajine deje.
Minulý týždeň nás v Národnej rade navštívila skupina kubánskych aktivistov a novinárov, spolupracovníkov jednej z najznámejších kubánskych osobností, medzinárodne uznávanej blogerky Yoani Sánchez.
Zákon o vode z dielne Ministerstva životného prostredia vyvolal obrovské pochybnosti medzi odbornou aj laickou verejnosťou. Touto témou „žije“ facebook, maily sú zahltené správami od rôznych ľudí, žiadajúcich aby sme prispeli k zastaveniu tohto zákona a už od začiatku tejto schôdze sa pred Národnou radou koná tichý protest, pri ktorom aktivisti stoja s transparentmi a upozorňujú na nebezpečenstvá zákona.
Tak by sme mohli do jednej vety zhrnúť to, akú podobu má v súčasnosti celoštátna stratégia ochrany ľudských práv. A žiaľ, zdá sa, že takto nejako bude vyzerať aj jej definitívna podoba.
Minulý týždeň som bola účastná dvoch udalostí, ktoré ma napĺňajú optimizmom. Najskôr oslava narodenín výnimočného človeka Antona Srholca a včera inaugurácia nového prezidenta. Prečo ich však spájam?
