lesník, filmár a fotograf prírody (viac na www.arollafilm.com a www.WILDlife.sk) Zoznam autorových rubrík: PRÍRODA, FOTOGRAFIE, NEZARADENÉ
Strakoš červenochrbtý je dravec, podobne ako vlk alebo orol skalný. Rozdiel je v tom, že je menší a tomu prispôsobuje aj veľkosť svojej koristi. Loví všetko možné, od hmyzu až po drobné cicavce. Strakoš nie je nikým označovaný za "škodnú", pretože jeho potrava, na rozdiel od potravy líšky alebo vlka, by aj tak neskončila v klobáskach alebo guláši z diviny. To znamená, že si môže loviť čo chce, ako chce a kde chce, a nikto ho za to neprenasleduje.
V posledných dňoch sa v médiách prevalili viaceré informácie o krádežiach, drancovaní a chemických postrekoch nášho prírodného dedičstva, našich lesov v našich národných parkoch. A tak získal na aktuálnosti článok, ktorý som písal (pozor!) ešte minulý rok v októbri. Keďže som vtedy na SME ešte neblogoval, zverejňujem ho až teraz. Článok je síce o nás všetkých, ale venoval som ho práve pánovi predsedovi vlády, ktorý má predsa len najväčšie zásluhy na ochrane nášho prírodného bohatstva. Tu je:
Nedozvedel som sa to z televízie, ani z rádia, či miestneho rozhlasu, hoci žijem v regióne, kde to svinstvo aplikujú. Nedozvedel som sa to ani od ľudí z ochrany prírody, hoci sa s nimi dobre poznám. Prišiel som na to sám dnes ráno. Cestou z Čertovice, turisticky známeho sedla na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.
K tomuto prekvapivému záveru som dospel už pred niekoľkými rokmi. Bolo to s pričinením literatúry, ktorú som práve vtedy čítal (Chris Maser – Premenený les), ale predovšetkým to bolo po udalostiach, ktoré nasledovali po vetrovej kalamite v novembri 2004.
Ako deti sme zvykli na 1. mája oslavovať sviatok práce. Nevyberali sme si, chodili sme s červenými pionierskymi šatkami v dlhočizných sprievodoch, mávali zástavkami a kričali rôzne duchaplné heslá.Neskôr, teda presne pred piatimi rokmi, sa pridružil aj ďalší dôvod na oslavu. Slovenská republika vstúpila 1. mája 2004 do Európskej únie. Po vstupe do EÚ sme sa zaviazali ochraňovať a zabezpečiť priaznivý stav európsky významných území ...
Poslov jari je v živočíšnej aj rastlinnej ríši obrovské množstvo. U nás na Slovensku ich vítame každý po svojom. Jedni si vyjdú na nich zo zábavy zastrieľať, napríklad aby sa mohli popýšiť slučím pierkom za klobúkom, potom sú tu takí, ktorí si ich natrhajú do vázičky, aby sa aj doma potešili ich krásou a vôňou skôr ako uvädnú, iným zase ostávajú poslovia jari naveky ukrytí, alebo skôr ukradnutí.
Chcel by som už začať písať „teplé“ jarné články, plné kvietkov, vtáčikov, chrobáčikov a žabiek. Ale urobím ešte posledný malý exkurz tohtoročnou, nesporne výnimočnou zimou. Dúfam, že nebude celkom od veci. Veď vo vyšších polohách Vysokých aj Nízkych Tatier je ešte stále súvislá snehová pokrývka a na niektorých miestach je viac ako tri metre snehu.
Som naozaj veľmi bohatý. Nechutne bohatý. Nebudem sa s tým vôbec tajiť. Naopak, prezradím vám, ako som k tomu rozprávkovému bohatstvu prišiel. Lebo chcem, aby ste to vedeli a aby ste mi závideli.
Záchrana divočiny určite nie je ľahká záležitosť. Erik tejto myšlienke venoval posledných pätnásť rokov života, a vôbec to nevyzerá, žeby s tým chcel prestať. Okrem širokého spektra aktivít, ktoré robí u nás na Slovensku, sa rozhodol (on je už raz taký, čo si zoberie do hlavy, to aj dosiahne) urobiť v blízkej budúcnosti film o európskej divočine. Teda o tom, ako to asi mohlo niekedy v minulosti a snáď aj bude môcť v budúcnosti vyzerať.
S bratrancom sme sa vybrali na Hybské Sihly. Je to lokalita na hornom Liptove, medzi riekou Belá a potôčkom Hybica. Porozprávam vám jeden príbeh z tohto dňa, ktorý som síce na vlastné oči nevidel, no predsa som ho sám zažil.
