Katka Želinská
Vo veľkej mláke
Keď sme od ľudí, ktorých milujeme, vzdialení 7340 kilometrov, strácame komplexy, zábrany aj súdnosť.
Hľadám a objavujem svoje podoby. Najviac v divadle, lebo tam to ide tak najľahšie a to som študovala. Rada sa prekvapujem, rozprávam s herečkami, počúvam Zagorku a mám psa, ktorý vlastne nie je môj. A vždy mi hovorili, že "dzecko, ti maš vecej ščesca jak rozumu!" Zoznam autorových rubrík: prúd vedomia
Zoznam článkov blogera
Katka Želinská
Ročné obdobia
„Není šedivých dnů. To jsou jen unavené oči, které nechtějí vidět jejich svátečnost. (Jan Werich)
Katka Želinská
Pri opone
V poslednej dobe som si prešla sériou niekoľkých maniodepresívnych existencialistických období, asi ako každý, kto bol aspoň raz na úrade práce. Má to zmysel? Budem niekedy robiť to, pre čo som sa tak do krvi bila - nie, nie, ja nechcem ísť nikdy študovať nič iné, len umenie? Baví ma to ešte vôbec, strácať vízie a ospravedlňovať si to slovom „raz“? (Nemala som ísť fakt radšej na to tlmočníctvo/prekladateľstvo?) A potom som si kúpila na Veľkonočnú nedeľu lístky na Kabaret (skrytá reklama).
Katka Želinská
O citoch
O citoch sa vraj najlepšie hovorí potichu a potme. Preto sú filmoví hrdinovia takí frajeri, keď je v kine vždy tma. Vo filme je vôbec všetko jednoduchšie - ľudia nechodia na záchod, zobúdzajú sa učesaní a keď sú smutní, tak im do toho aspoň hrá pekná hudba od Glassa alebo Rachel Portman. Keď si pozriete poslednú časť svojho obľúbeného seriálu, chceli by ste byť niekým, kto ju ešte nevidel, lebo vo filme je katarzia. Aj opakovaná. Preto sa na city tak dobre pozerá, lebo sú cudzie a pritom sa môžete tváriť, že vaše. Umelo žiť. Preto sa chodí do kina a do divadla. Lebo tam sú city – falošné, ako každá druhá vuittonka na ulici.
Katka Želinská
Revolúcia kolibríka
Samota je zvláštny stav. Neodvíja sa od toho, koľko ľudí poznáte, s koľkými dobre vychádzate alebo práve ste. Samotu môžete prežiť aj uprostred davu. Niekedy, keď sama fajčím v pyžamových nohaviciach na balkóne a vôbec pritom nevyzerám sexi ako Jessica Lange, si myslím, že celý môj život je film. Niečo ako Truman show. Že všetci ľudia existujú len v súvislosti so mnou a ja mám moc ich nejak ovplyvňovať. Trochu egocentrické, viem. Ale rada by som tomu verila a som tiež len človek. Niekedy ma to baví a niekedy skôr bolí. Vtedy sa radšej hanbím sama.
Katka Želinská
Rany do živého
Najhoršie veci a údery pod pás sa robia nechtiac. Ako keď ublížite niekomu veľmi veľmi blízkemu, a pritom sa celý život dušujete, že keby sa o to hoci len pokúsil niekto iný, dolámete mu ruky a nohy. (Jasné, že sami dobrovoľne o barlách chodiť nebudete). Najhoršie veci a údery pod pás sa robia len veľmi veľmi blízkym ľuďom. Lebo sú najmenej očakávané a najviac nepochopené. Berieme si z nich ponaučenia, ospravedlnenia a ubezpečenia, ale nikdy sa tak celkom nezacelia. Ako rany do živého. Zarastú síce burinou, no v skutočnosti sú to mäsožraví fénixovia a kostlivci zo skrine. Len tak tíško nenápadne visia vo vzduchu, ako staré mucholapky, ktoré už slabo lepia. Občas o nich zavadíme a dúfame, že si nikto nevšimol, ako sme sa na chvíľočku nanovo prilepili. Najhoršie veci a údery pod pás sa nedajú vrátiť, opraviť, zmeniť ani vymazať – sú ako poviedka. Raz a navždy napísaná. Najhoršie veci a údery pod pás sú stále obojstranné.
Katka Želinská
Očistec
„Šťastie nesie otravu v sebe samom. Alebo ho nakazí niečo zvonka. A preto sa šťastiu treba tešiť. Ale veľmi potichu!“ (A. P. Čechov)
Katka Želinská
Obrana národa konzervatoristického
„Skúšky zo spevu? A to ako sa chceš na to pripravovať? Zalalákaš jednu pesničku, čo je na tom ťažké?“ „Čo vy tam na tej smiešnej škole viete o vážnych veciach, ako matematika, chémia a fyzika? Veď ste všetci vypatlaní.“ „Konzervatóriá nemajú perspektívu. Len produkujú nezamestnaných, ktorí nemajú ani šancu dostať sa na vysokú školu.“ A podobne. Posledné štyri roky som na poznámky tohto typu alergická. Dôvod? Pred pár mesiacmi som zmaturovala. Na konzervatóriu.
Katka Želinská
Klaňačky
V divadle som mala odjakživa najradšej klaňačky. (Nehovorte to, prosím, mojim profesorom, zoberú mi titul). Keď na konci už nikto nič nepredstiera, lebo je unavený a spokojný. Taký, aký je – sám za seba a predsa šťastný, lebo dobro v podstate zvíťazilo, aj keď zlo nemuselo byť potrestané. V divadle môže byť aj derniéra a slzy majú len nostalgický nádych, slovo poslednýkrát neznie beznádejne a koniec je povýšený na niečo krásne a jedinečné.
Katka Želinská
Baby doom
Minule som niekde v rádiu, aj keď ho nepočúvam (a viem prečo), okrem desaťkrát zahranej jednej a tej istej pesničky zachytila, že za aktívnu ženu sa považuje tá, ktorá pracuje a má aspoň jedno dieťa. Takže žena, ktorá pracuje, lenže nemá deti, nie je aktívna, ale asi len poloaktívna. Nemám deti, môže sa proti mne pokojne spojiť celá asociácia mamičiek sveta (ani nepracujem, takže už som úplne out), ale nie je to trochu nespravodlivé?
Katka Želinská
Keď plačú klauni
Nemocnice sú zvláštne miesta. Plné bezpohlavného zápachu dezinfekčných prostriedkov a strachu zo strát. Tak trochu neprávom odsúdené na to, aby ich nikto nemal rád, už len pre samý dôvod svojho vzniku. Nemocnice sú vždy plné ľudí, a napriek tomu sa vám vždy zdá, že ste v nej sami, boľaví a zabudnutí pre nevšímavý sebecký svet naokolo. A najhoršie to je, keď vás ešte nestihli naučiť prečo a čo samota je. Spájať deti a nemocnice je totiž strašne neprirodzené, asi ako slon v potravinách, nemalo by sa to, vlastne by bolo úplne krásne, keby sa to nemuselo, ale vlastne nič úplne krásne neexistuje, takže... Nie, nechcem písať a hrať na city detičkami a kvetinkami, aj keď som kedysi dávno v jednej poviedke napísala, že „najhoršie na svete sú mŕtve zvieratká na cestách a trpiace deti“. Chcem písať o takých minimálne ako tie nemocnice zvláštnych ľuďoch.
Katka Želinská
Domov sú ruky, na ktorých nechceš plakať
Piaty rok bezúspešne bojujem s pocitom „Niééé, ešte niééé, prosím...“ zakaždým, keď nastupujem do vlaku Kysak – Bratislava hlavná stanica, obvykle s nejakým poetickým názvom ako Kométa Siemens alebo Horalky Sedita. Piaty rok si tento podvedomý stav mysle neviem racionálne zdôvodniť. Tú podmanivú silu, ktorá vás stále ťahá na miesto, kde ste už stotisíckrát boli a ani raz sa vám nezdalo také úžasné, ako teraz. Čaro domova má síce tak jeden, maximálne dva dni – kým ste preňho rovnako neokukaní a idylickí ako ono pre vás – ale zakaždým je rovnako intenzívne.
Katka Želinská
Ekzém
Po nociach sa otvárajú staré rany, to je nepísané pravidlo. Rozškrabeme si ich. Ja to dobre viem. Ja teraz nespím, lebo mám ešte od vianočných orieškov a psových násilných prejavov lásky najhorší ekzém za posledných pätnásť rokov. A už viem aj to, že existujú veci nebezpečnejšie ako samotná bolesť. Napríklad také škrabanie sa. Nenápadné, zbytočné, systematické samotrýznenie. Máte malú ranku - poškrabete sa a vznikne rana, pre nič menej a pre nič viac.
Katka Želinská
Nedele pre bolesť ako stvorené
Nedele bývajú jednorazové ako puding - rýchlo vychladnú a zvyšok týždňa sa už nedajú jesť. Nútia nás premýšľať o veciach, na ktoré inokedy (chvalabohu) nemáme čas a strašia svojou konečnosťou. Nedele rady len tak visia vo vzduchu a tvária sa, že nie sú vôbec podstatné. Ako dvadsaťštyrihodinové pauzy v živote. (Vedel to už aj Williams!)
Katka Želinská
Anjelici
Zadventnelo. A Siba sa už druhý týždeň každého v škole pýta „Hráte anjelikov?" - takže aj ten, čo nehral a ani nechcel, už hrá. Takže zasa si budeme všetci precitlivení a lepší dávať záväzky, ako to na budúci rok nepokašľať. Ja som sa napríklad prestala podceňovať, vzrušovať nad budúcnosťou a strhávať si zádery. Snáď mi to vydrží, aspoň do skúšok zo spevu.
reklama
Katka Želinská
Les feuilles mortes
Konce obvykle bolia. Aj keď sú to len ostré hrany papierovej škatule. Dá sa do nej zabaliť všeličo, napríklad smiešne nehybné obrázky na lesklom papieri a potom naivne dúfať, že nás v tých ťažkých chvíľach ďalšieho a ďalšieho vybaľovania podržia. Ale oni už vlastne nie sú - ako nikto a nič na nich - minimálne nie tak, ako by sme chceli, aby boli.
Katka Želinská
Osudoví
Vždy, keď sme sa ako deti na niečo hrali, ešte pred obdobím Barbie, Kenov a ich milých malých plastových detí, ocko-bábika mal obvykle tú smolu, že bol zo všetkých bábik ten najškaredší (keďže sa musela vybrať bábika s najvýraznejšími maskulínnymi črtami, ako krátke vlasy, otrhané mihalnice alebo nemožné oblečenie). Zato odpudivý zovňajšok vyvážili najpozitívnejšie charakterové črty - ocko-bábika bol vždy k mamke-bábike pozorný, galantný, vždy ju odviezol, kde chcela, v soboty sa hrával s deťmi a opravoval všetko, čo sa pokazilo.
Katka Želinská
Na dušičky
Ešte ani nie je druhého novembra a už sa tak cítim. Možno preto, že tento rok sa tá sviňa s kosou dovalila so svojím „Prekvapenie!" nejako veľakrát (Alenka povedala, že z esendéčka už môžu rovno urobiť pohrebný ústav). Nechcem sa priživovať ani prispievať k medializácii týchto úzkostlivých udalostí, ale zakaždým, keď sa to stane, aj keď sa úpenlivo snažím, cítim sa skľúčenejšie a skľúčenejšie... Myslíte, že starnem?
Katka Želinská
Mladé letá
Začali alergie, komáre a stánky s langošmi. Doobedu už nevyvenčíte psa bez vodítka, lebo vám do cesty skáču deti s „Jéééj, aký zlatý psík!" a nechápu, že jack russelly len vyzerajú priateľsk
Katka Želinská
Divný svet
Nesnívajte - tlačte len tlačidlo. Morte sa mučte drite hrdlačte a robotujte. Nesnívajte - elektronika bude snívať za vás. Nečítajte - elektročítač bude čítať za vás. Nemilujte - elektromilovník to bude robiť za vás. Tlačte len tlačidlo, morte sa mučte drite hrdlačte a robotujte. Neoddychujte. Robota oddychuje za vás. (Jacques Prévert: Nesnívajte)
