Má 37 rokov, je konateľom spoločnosti Wynergie, s.r.o., zameranej na služby online marketingu. Keď nepíše, venuje sa fotografii a turistike. Zoznam autorových rubrík: Príbehy o nás, Psí hlas do neba nejde, Vážne sa nedá, Foto a video, Telco, Fikcie
Pocit neuverenia sa u mňa zmenil na zhrozenie, keď som si prečítal správu o tom, ako niekto prevádzkuje útulok a necháva v ňom zomierať zúbožené, vyhladované psy vo vlastných výkaloch. Dôvod je prozaický, za prevádzku útulku sa platí a tak sa nájdu ľudia, ktorí ani v rámci pokútne získaných „bomba kšeftov“ nie sú ochotní urobiť hoci len to základné – postarať sa o zvieratá aspoň naoko. Aby o kšeft neprišli.
Predstavte si, že som pri vstupe na parkovisko zaplatil parkovné za posledné voľné miesto, na ktoré sa moje auto vojde, a spokojne sa k nemu šiniem. V tom momente z rohu parkoviska vyštartuje motorkách a zabrzí presne na tom mieste. Keď vystúpim, pripáli si cigaretu a povie: Daj päťstovku.
Nie je to tak dávno, keď bol telefón v domácnosti záležitosťou prepychu a známostí na patričných miestach. Žiadosti sa radili podľa všelijakých „a-priorít“ a čakalo sa aj zo dva roky. Zákazníci, aj keď vtedy mal význam tohto slova silne odlišný význam, sa zoznamovali so záludnosťami telefonovania a jediný operátor, aj keď mu nikto tak nehovoril, bol vlastne misionárom na poli neoranom. Jeho úlohou nebolo telefón iba zriadiť, mal vychovať generáciu tele-ľudí.
Konečne by som si aj ja mohol raz dať nejaké novoročné predsavzatia, povedal som si pár minút po polnoci a keď sa tak obhliadnem späť, určite to mal na svedomí drink. Niekoľko miešaných drinkov. Niekoľko zmiešaných druhov miešaných drinkov.
Nerád píšem patetické texty a už vôbec nie na záver roka, takže len pár viet o našom spoločnom (aspoň ja to tak chápem) blogovom čase v uplynulom roku. Vďaka Vám moje písanie nie len nadobudlo zmysel, lebo bez čitateľa je autor tak povediac navyše, ale pomohli ste mi zlepšiť sa. Vďaka kritike. Samozrejme, že dávam prednosť tej slušnej a konštruktívnej. Nadávky a nečakane vytiahnuté osobné veci zo súkromia do diskusie pod niektoré kontorverznejšie články som zo začiatku niesol ťažko. Našťastie pokles čítanosti po týchto textoch znamenal vlastne aj odchod väčšiny diskusných hulvátov, ktorí ma však ešte stihli naučiť nebrať si takéto príspevky príliš k srdcu. Za to im tiež patrí akási zvláštna vďaka. A je pravda aj to, že s nemalou podporou tých slušných to bolo pre mňa výrazne ľahšie. Niekoľkí sa stali mojimi priateľmi a to samo o sebe by mohlo byť naplnením blogu ako takého. Priznám sa, že píšem radšej pre tých, čo naozaj čítajú, aj keď ich je menej, a ich reakcie sú pre mňa veľmi dôležité. Všetkých si Vás vážim a ďakujem. A rád by som zaželal všetko dobré do nového roku individuálne každému môjmu čítajúcemu čitateľovi a dúfam, že spolu prežijeme pestrý blogový dvetícišiesty rok. Už
Aby som uzatvoril sériu rozprávania o psíkoch a konečne prezradil tajomstvo takmerčiernosti našej Alex, musím porozprávať príbeh o mojom prvom našelcovi, nechcenej fenke, ktorej zbavenie sa predznamenávalo kúpu vlastného psíka.
Moja kuchárska kariéra začala veľmi sľubne. Podobne ako adept na olympijského víťaza v gymnastike, aj ja som začínal už v siedmych rokoch. Mama vtedy povedala pamätnú vetu: Daj do hrnca zemiaky a daj ich variť. Tak som aj urobil. O vode reč nebola. A ten smrad sa vyvetral za necelý týždeň, takže nechápem tú následnú nedôveru najbližších niekoľko rokov.
Sú asi stosedemdesiat centimetrov vysokí, chudšej postavy, majú tmavé vlasy a väčšinou čierne oči. Na sebe mali naposledy oblečené to, čo našli. Videní boli včera aj predvčerom pri diaľnici z Košíc do Prešova v obidvoch smeroch a miestach. Ovládajú rómčinu. Zvláštne znamenie: Na hlavách majú červené vianočné čiapky. Všetci.
Nikto z nás nevidí rád dopravného policajta s ukazovákom upretým na naše auto, ako nám naznačuje, že práve vy sa stávate objektom kontroly. V ten moment sa v hlave spúšťa mechanizmus, ktorý dokáže pokriviť objektívne vnímanie sveta a v okamihu presvedčíte samého seba, že ste vôbec nešli stodvadsať.
Tretiu sériu emócií vo fotkách ladím možno trochu jesenne. Nie je to len mojimi náladami. Spoluautorom je prostredie okolo mňa a príroda, ktorá sa po lete sama k smútku uchyľuje.
V diskusiách pod článkami o pomoci pre psíkov a iné „súzvieratá“ nájdem často reakcie kričiace o tom, že sa radšej máme starať o ľudí a nie o psov, že sa zaoberáme gučou chlpov namiesto hladnými a týranými deťmi, a že máme riešiť problémy zákonov určených predovšetkým ľuďom. Minulý týždeň som prišiel konečne na to, prečo to môže mať zmysel pre nás všetkých.
Tú keramickú so žltou vlajkou, malou kotvou a dvoma čiernymi vlnovkami hneď vedľa sťažňa. To boli čajky.
Vyhlásenie. Naša televízna spoločnosť Muerta TV vám v týchto dňoch prináša novú reality show, ktorá bude plná originálnych a provokujúcich nápadov. Tešte sa nové zážitky pri sledovaní TV-show s neobvyklým názvom Morbity show alebo kto ostane v rakve?
V poslednej dobe sa telekomunikačnou krajinou šírila nepríjemná zákaznícka choroba – hlasová monopólia. O čo vlastne ide? Medzi symptómy patrí najmä bolestivá nemohúcnosť vybrať si. Obzvlášť nepríjemný je aj stav, keď niet kam utiecť z miesta, kde sa necítite spokojný alebo musíte veľa platiť. Toto všetko tradičná medicína nedokázala celkom dobre riešiť a tak sa štát rozhodol, že povolí doteraz obmedzené alternatívne metódy liečby.
Dosť často sa mi stáva, že nedostatok pečiva zistím o desiatej večer alebo ešte neskôr. Aj túto nedeľu. Sadol som teda do slnečného draka, ako familiárne žltú fiatku šesťsto voláme, a pobral sa do dvadsaťštyrihodinového hypermarketu, aby som si zachránil život, lebo hladný som nervózny a nervózny buď dostanem raz infarkt alebo ma doma vyhodia z okna za hrubosť. Nevedel som, že zachrániť treba aj niekoho iného.
Vždy, keď sa s priateľkou vrátime z víkendu u jedných, či druhých rodičov, náš psík, takmerčierna (o tom inokedy) fenka Alex, dostane záchvat smútku. Teda, nie, že my by sme za nimi nesmútili, ale keďže od jedných aj druhých chodievame nabalení „darčekmi“, tak na rodičov myslíme stále. Pri každom mikrovlnkovanom jedle podľa „mamkinho“ receptu alebo zeleninovej oblohe z „ockovej“ záhrady, ktorú teda samozrejme okopáva mamka, ale formálne je jeho.
V jednom, z predchádzajúcich článkov som písal o návšteve mojej penpal Yee Wan z Hongkongu tu u nás, na Slovensku, teda skôr na jeho východe. No spomenul som si ešte na jeden postreh, či myšlienku, ktorú mi jej návšteva dala.
Pár mesiacov po vstupe SR do Európskej únie som hľadal niečo európske, čo máme len my, čo v celej Európskej únii nenájdeme. Poviete si, toho je predsa kopec, kopec vecí. No schválne. Čo je také európske a máme to len my? Mňa napadla Eurosušienka.
K tomu, aby vás ľudia spoznávali na ulici často stačia iba maličkosti. U mojej mamy je to fakt, že ju vždy sprevádzajú dva kučeravé aprikotové pudly. Určite si mnohí z jej spoluobčanov kladú otázku, čo vedie normálneho človeka k tomu, aby začal chovať v byte dvoch pudlov. Veď jedinou výhodou sa zdá byť to, že keď kráča do kopca, stačí jemne plesnúť svoj marhuľový dvojzáprah a nadšené psíky ju rýchlo vytiahnú až hore – takmer bez námahy. No okrem tohto bonusu sú to len problémy s cestovaním, ubytovaním v hoteloch, návštevami v obchodoch, lebo jedného psíka znesú takmer kdekoľvek, ale dvaja sú proste veľa aj na cvičisku. Prečo teda?
