Jana Kopernická
Nespútaná
Pozerám sa Koňovi na zúbky Na každú tehličku Našej chalúpky Tichúčko nazerám Do každého kúta
Skalopevná optimistka. Lemur. Zoznam autorových rubrík: stalo sa, filozofické okienko, listáreň, dialógy, tam kdesi, nezaradené, vraj poézia
Zoznam článkov blogera
Jana Kopernická
Modrý pondelok
Modrý pondelok. Prišiel. Po všetkých ružových utorkoch, stredách, štvrtkoch, piatkoch, sobotách a nedeliach napokon predsalen prišiel. Pondelok z klipov, v ktorých sa speváci utápajú v slzách, pondelok z utrápenej poézie. Modrý pondelok z čiernych snov.
Jana Kopernická
Prebodnutá
štyri skrutky. a dva klince. do čela. posledná večera. nedá sa to nazvať bolesť. nedá sa to nazvať plač. v mláke krvi teraz kľač srdce hriechov nad ňou stlač a povedz mi: "neprepáč".
Jana Kopernická
Koniec II.
Nosíš za nechtami Špinu svojich činov Je to mojou vinou Že si teraz s inou (?)
Jana Kopernická
Náš svet II.
Spomalené tóny Roztopené stony Lenivá atmosféra nasýtená vášňou na ktorú vraj ešte máme čas
Jana Kopernická
Invisible reality
Zhrdzavené starožitné váhy kvapky kávy Zvodidlá myšlienkovej dráhy prostred hlavy
Jana Kopernická
Margarétky
V modrej váze z brúseného skla s ladne zakriveným telom ktorá sa tvári ako posledný dizajnérsky výstrelok dnešnej módy
Jana Kopernická
Hľadá stratené sny
Stojí v tieni šatníkovej skrine. Je tu, ale nie je. Pozerá sa von oknom. Ale nepozerá. Obíja si hlavu o stenu. Túži do nej spraviť dieru a zistiť, čo je na druhej strane. Čo sa stane, či sa niečo neodstane. Či sa nedá vrátiť čas, čo by bolo keby... Obíja si hlavu o stenu a v tme vypálenej žiarovky sníva o živote... Duša uväznená v nešťastí vlastnej klietky...
Jana Kopernická
Každý chce byť v dome
Myslela som si, že moju rodinu nedostanú. Že práve nám hlavy nepopletú. Hmm, naivná myšlienka. Tak ale čo už...mýliť sa je ľudské... Takže je to tak. Slovač, zdá sa, konečne našla to, čo ju baví. Dokonca možno viac, ako MS v hokeji...
Jana Kopernická
Viem čo neviem
Mám za sebou prvú skúšku v letnom semestri. Ľahká? Možno. Ťažká? Ako pre koho. Fascinuje ma to zvláštne mrvenie v žalúdku vo chvíli, keď sa zapíšem na skúšku a uvedomím si, že termín sa blíži a ja nemám o ničom ani len tušenia. Hoci hystéria u mňa neprichádza do úvahy - nepodlieham davovej psychóze a nevykrikujem: Ja nič neviem, preboha, čo budem robiť?! alebo Ľudia, ja to neviem! Kedy bude opravná?!- prepadá ma vnútorná panika. Viem totiž, že s mojim pocitom, že mám vždy na všetko čas, to nebude jednoduché...
reklama
Jana Kopernická
V tráve (alebo Stratila som hlavu II.)
Stratila somHlavuKdesiMedzi steblamiVoňavejZelenejJarnej trávy
Jana Kopernická
Otvorené obálky?
V predmaturitný večer všetci štvrtáci horlivo telefonovali. Po Slovensku sa šírila vlna fám o témach na písomnú maturitnú skúšku zo slovenského jazyka. Niektoré správy prichádzajúce z Košíc, Trnavy a Bratislavy sa záhadne zhodovali.
Jana Kopernická
Kytica bielych ruží
S týmto textíkom som sa pred dvomi rokmi zúčastnila literárnej súťaže Poviedka. Nikdy neuzrela svetlo sveta. A tak som si povedala, že ju zverejním. A to bez akýchkoľvek zmien, i keď dnes by som na nej nemálo vecí rada zmenila... Prajem príjemné čítanie. ---------------------------------------------- „Stoj! Alena, počuješ ma? Zastaň už prosím ťa,“ ozývalo sa tmavým lesom spolu s ťažkým dupotom topánok. Alena sa len vystrašene obzrela a zadychčane bežala ďalej. Obklopovala ju tma a hrôzostrašné tiene mohutných starých stromov ju privádzali do šialenstva. Bežala čoraz pomalšie, zakrvavené chodidlá už nedokázali odolávať kamienkom na lesnom chodníčku. Neľutovala lodičky, ktoré pred chvíľou zahodila, ani sako, ktoré v zmätku nechala v neďalekej reštaurácii. Nemyslela na nič, iba na to, že musí utekať. Čo najdlhšie, čo naďalej, a najmä čo najrýchlejšie. Divoké údery srdca prehlušovali krik muža, ktorý ju pomaly doháňal. Nepoznala ho. Bol jej síce povedomý, ale v živote s ním neprehodila ani pol slova.
