Iveta Kožiaková
Už sa nedá veriť ani vlastným očiam
Veru tak.Presvedčila som sa o tom,že už nemôžem veriť ani vlastným očiam a ak niečo nájdem,vezmem to,lebo sa mi to môže hodiť.Učíme sa na vlastných chybách.
Som naivná romantička krížená s racionálnou pragmatičkouhľadajúca aj v tom najväčšom darebákovi niečo dobré.Rada používam iróniu a sarkazmus,preto neberte všetko čo napíšem tak úplne vážne. Zoznam autorových rubrík: ...ja som vám to hovorila, postrehy, príbeh, úvaha, úsmevy zo života, to smutnejšie zo života, krutá realita, fikcia, fejtón, Súkromné, Nezaradené
Veru tak.Presvedčila som sa o tom,že už nemôžem veriť ani vlastným očiam a ak niečo nájdem,vezmem to,lebo sa mi to môže hodiť.Učíme sa na vlastných chybách.
Ľudia sú bytosti vynaliezavé.Odnepamäti dumajú nad tým,ako tým druhým prejsť cez rozum.Nechcem krivdiť tým poctivejším.Ale je veľa takých ktorí to berú ako zábavu,ako adrenalínový šport,ako možnosť dokazovať si,že to zvládnu a ešte sa tým potom aj pochvália,hoci na mieste by mala byť hanba a výčitky svedomia.Určite už viete o čom hovorím.Áno,o kradnutí.
Žila ONA a žil ON.Keď sa spoznali,boli jeden pre druhého tou najkrajšou a najúžasnejšou bytosťou pod slnkom.V štyridsiatke tvrdili,že v devätnástich je aj čert krásny.Deti odrástli a oni začali trpieť ponorkovou chorobou.ONA nevedela kedy byť ticho,ON občas nezvládol svoje nervy.Podvečer zazvonil telefón a ONA hystericky plačúc,tak že jej skoro nebolo rozumieť,prosila o pomoc pretože ON sa asi zbláznil.Rozbíja celú domácnosť,treba ho zastaviť.A načo sú priatelia? Predsa nato aby pomáhali.
Podnadpis:Kto mi nasral do gatí.Prepáčte ten vugarizmus,ale inak sa nedá.Sľubujem,že už ho viac nepoužijem v texte.Ak sa veci nepomenujú pravými slovami,zanikne ich podstata.Nechcela som to dať priamo do nadpisu,lebo je to vulgarizmus,ale keď to nenapíšem na plné ústa vyznelo by to tak ako má?Znelo by to ako slovenský dabing,kde slovko z podnadpisu zamieňajú za pokašľal si točo znie tak mäkko a zženštilo,že by bolo lepšie ho vypustiť a nepoužiť vôbec.Tá veta v podnadpise je bulharské príslovie.Veľmi výstižné,s hlbokým významom.
Toto je príbeh z McDonaldu,mohol sa udiať kdekoľvek na Slovensku alebo vo svete,miesto deja nie je podstatné.Hlavné aktérky,dve riadne korpulentné,ešte pomerne mladé ženy sa postavili k pultu a vyberali si čo budú konzumovať. Dáme si BigMac,ja sa z tých malých sendvičov nenajem,hneď som potom hladná. Vieš čo,dáme si radšej BigMac menu,XXL s veľkými hranolkami a zmrzlinu s karamelovou polevou. Ale dajte nám k tomu diétnu colu bez ľadu, upozorňuje jedna z nich predavča. Prepáčte prosím,ale light colu momentálne nemáme,ospravedlňuje sa predavač. To akože nemáte?!Rozčuluje sa jedna z dám.Ja inú nepijem.Tá druhá má veľa cukru a potom od nej priberám. Ponaučenie z toho vyplývajúce:Nie je podstatné čo jete,je dôležité čo pijete.
Sedím u svokry a počúvam už možno desiaty krát ten istý príbeh.Prikyvujem a tvárim sa zúčastnene hoci viem čo bude nasledovať.Potrebuje aby ju niekto počúval a ja tú úlohu rada plním.Pociťujem obdiv k tejto krehkej,chorej žene.Sedí na vozíčku bez nôh a napriek svojmu údelu sa dokáže smiať.Zaslúži si obdiv za to ako bojuje so svojím osudom.Občas nás potrápi sekírovaním,ako to starí ľudia dokážu,občas zneužíva svoju situáciu a citovo nás vydiera,ale predovšetkým sa nevzdáva,nechce byť nikomu na obtiaž,snaží sa ako vie.
Dnešný deň som strávila v Nitre.Pri ceste autom,alebo idúc pešky,všade mi do očí udierali popísané steny,farbou pomaľované nezmyselné obrazce,haky-baky bez odkazu,výrazu,umeleckej výpovede,zbytočné,nič nehovoriace.
Sú také miesta.Ani neviete ako sa tam zatúlate a zrazu tam máte bydlisko,hoc len prechodné.
Je čas platenia daní.Idem si splniť svoju občiansku povinnosť a chcem zaplatiť daň za psa.Vlastne za dvoch.
Rozhodla som sa vybrať si svoj deň voľna od života.Hneď rovno štyri naraz...Moje rozhodnutie ísť na lyžovačku nebolo práve prijaté s nadšením.Počítala som s tým.Poznám manžela a viem,že potrebuje všetko najskôr stráviť.Dopriala som mu preto dostatok času na trávenie a povedala som to s riadnym predstihom.Ak sa pre niečo rozhodnem,presadím si to aj cez mŕtvoly,ale odísť z domu s pocitom nespokojnosti a rozhádanosti by ma obralo o pocit,ktorý som si chcela vychutnať.Pretože môj manžel je rozumný muž,dostala som priepustku s požehnaním.
Obyčajné pracovné ráno.Varím si kávu,zapínam počítač.Klopanie na dvere.Vchádza žena s dievčatkom,môže mať tak 10 rokov.Ovládam sa,aby som si ju nezdvorilo neobzerala.Pekná tvárička by bola,keby nebola akosi zvláštne pretiahnutá,hlava sa mi zdá neprimerane veľká oproti telíčku,očká šikmé,posadené blízko seba.Pôsobí však jemne,nežne,nesmelo ako ranené vtáča.Krehučké telíčko sa schováva za matku.
Možno máte pocit po prečítaní nadpisu,že by som sa mala vrátiť na základnú školu a ujasniť si nejaké pojmy ohľadom matematiky.Alebo aspoň netrepať také hlúposti na verejnosti.Uisťujem vás,že ja som v poriadku,len ľudia chcú byť klamaní.A to dobrovoľne.
Chodím spať keď hodiny odbíjajú polnoc v nádeji,že sa mi podarí prespať aspoň do piatej hodiny rannej.Občas sa mi to podarí.Občas je ale skôr výnimka,ako pravidlo.
Aby bolo zajtra pekne,musíte zjesť všetko čo máte na tanieri a úplne najlepšie by bolo,keby boli prázdne všetky hrnce v ktorých sa varilo.Že nechápete súvislosti?
Ja viem.Uplynulo ešte len 18 dní,ale ruku na srdce.Už ste aspoň začali s tým,čo ste v šampanskom opojení úderom polnoci nasľubovali?
Chodíme do nej s predstavou,že si príjemne oddýchneme a urobíme niečo pre svoje zdravie.Včerajšia návšteva sauny v objekte krytej plavárne v Leviciach,kde sme zablúdili úplnou náhodou,však bola toho pravým opakom.