Stanislav Krištofík
Zemiaky, krumple, švábka, grule nad zlato!
Nuž neviem, ako sa s tým pokonám, lebo voľaktoré ľudské činnosti sa už ani pre zachovalého viac ako sedemdesiatnika nehodia a verte mi, to nie je umelo vytvorená norma od kancelárskeho stola, ale voľačo priamo zo života. Neviem, kto z vás si ešte pamätá brigádovanie školákov na družstevných zemiakových poliach za socializmu, vtedy spôsob ako spoľahlivo poraziť kapitalistov, ale po presťahovaní sa do Prešova som si na tie časy spomenul celkom samozrejme. Stal som sa brigádnikom pri zbere zemiakov, dobrovoľne, na pozemku člena rodiny mojej manželky, bola to vždy najmenej celodenná „šichta“ celého príbuzenstva a ak mám byť spravodlivý, spotreba zemiakov u nás doma už potom bola vždy iba otázkou návštevy jeho skvelej pivnice. Pred sedemdesiatkou som bol z tejto dobrovoľnej partie uvoľnený, predsa len, to ohýbanie sa či stály predklon už naozaj nie je to pravé dôchodcovské orechové, ale iba toť, pred tromi dňami, ma tie zemiakové povinnosti zasa dostihli.