Agáta Krupová
Pracovať (ako dobrovoľník) v Anglicku
Od začiatku toho mesiaca trávim každý štvrtok a piatok 3 hodiny denne v jednom obchode nadácie British Heart Foundation.
Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Od začiatku toho mesiaca trávim každý štvrtok a piatok 3 hodiny denne v jednom obchode nadácie British Heart Foundation.
Robert Leroy Ripley je mužom, ktorý vymyslel frázu Believe it or not, teda Verte-neverte. Svojou prácou sa stal ikonou vo svete umenia karikatúry a je zakladateľom zábavného impéria na základe predpokladu, že pravda je zvláštnejšia ako fikcia.
Do tohto netradičného múzea som sa chystala už dlhšiu dobu. Šteklilo moju zvedavosť. Lákala ma reklama na päť poschodí rôznych svetových atrakcií, pri ktorých sa návštevník sám rozhodne, či uverí alebo nie, ktoré vystavované exponáty sú pravé, originálne a či uvádzané informácie sú pravdivé.
Deň začal pekne, potom sa poškaredil. Bude búrka? No oni už boli od Nelinho domu ďaleko. Plány nemenila. Veď Londýn ...
Boli úchvatní. Držali sa za ruky ako mladí milenci. Pomalá chôdza spôsobená starobou tela bola vyvážená jasným pohľadom sviežeho ducha, úsmevom a vzájomnou odovzdanosťou.
Je mesiac po kráľovskej svadbe, ale stále sa hovorí o klobúkoch, ktoré mali na svadobnej ceremónii prítomné dámy. Najviac pozornosti pútal klobúk princeznej Beatrice, sesternice princa Williama, ktorý navrhol populárny Philip Treacy. Tento klobúk mnohými označovaný ako „ridiculous hat" (smiešny, absurdný klobúk), bol na eBay vydražený za neuveriteľných 81.100 libier. Peniaze získané predajom poputujú na charitatívne účely. Keď som si včera prezerala fotky, ktoré som nafotografovala deň pred svadbou Williama a Catherine, svoju pozornosť som teda zamerala na pokrývky hlavy „ladies" prechádzajúcich sa alebo usalašených pred Westminsterskou katedrálou.
Ak som v I. časti písala o londýnskej mestskej časti Harrow, že je to „posh area", tento honosný prívlastok má určite najmä vďaka elitnej chlapčenskej škole známej ako Harrow School. Táto škola pripravuje na univerzitné štúdium chlapcov vo veku 13 až 18 rokov, ktorí sem prichádzajú študovať z rôznych krajín sveta. Vznikla pred viac ako 400 rokmi a hrdí sa tým, že v zozname jej absolventov sa nachádzajú neskorší dvaja králi (jordánsky kráľ Hussein a jeho bratranec - posledný iracký kráľ Faisal II.) a niekoľko ďalších členov z rôznych kráľovských rodín vrátane britskej kráľovskej rodiny, siedmi premiéri vlád (napr. Winston Churchill, Robert Peel 1/, či Jawaharlal Nehru - prvý ministerský predseda Indie), početní zahraniční štátnici, mnohí bývalí a súčasní členovia oboch komôr britského parlamentu, i mnoho znamenitých postáv umenia (napr. George Gordon Byron) a vedy. Harrow School je v Británii jedna z najdrahších vzdelávacích súkromných inštitúcií (zvyčajne sa uvádza hneď po Eton College), kde školský poplatok za študenta iba na jeden rok činí takmer 30.000 libier.
Dnes majú Catherine a William svoj svadobný deň. No svadobný ošiaľ už začal včera. Dýchal ním celý Westminster. Dnes sa tam nechystám, a tak som sa tam vybrala s fotoaparátom už včera. Stálo to za to. Všetko tam bolo v plnej príprave, v plnom nasadení. Pracovné čaty, policajti, Červený kríž, novinári, televízne a rozhlasové štáby z celého sveta, protestujúci proti vojne v Afganistane, fundraiseri, turisti z celého sveta...
Odkedy princ William v jeseni minulého roku oficiálne uviedol na scénu Kate Middleton ako svoju snúbenicu, britské noviny dennodenne prinášajú správy o nich a o príprave ich svadby, ktorá sa zajtra stane skutočnosťou. Táto svadba bude mať určite vplyv aj na mnohé ostatné mladé zväzky, ktorých plodom bude nové potomstvo. Koľko z nich pomenuje svoje deti práve po nich? V minulom roku noviny Metro priniesli krátku informáciu o výsledkoch výskumu britskej spoločnosti Ancestry.co.uk zaoberajúcej sa štúdiom rodokmeňov, ktorá všetky svoje poznatky zhromažďovala v National Archives. Výskumníci zistili, že trend vo vývoji rodných mien vo Veľkej Británii bol ovplyvnený kresťanským náboženstvom a kráľovskou rodinou, nakoľko najpopulárnejšie rodné mená sú menami svätých a monarchov.
Tohoročné veľkonočné dni sú v Londýne plné slnka a tepla. Preto nebol žiaden problém vybrať sa s deťmi do poľského kostola v Ealingu. Pred dvomi rokmi, keď som sem prišla, náhodou som sa od susedy, čo tu tiež robila svojej dcére „au pair" dozvedela, že tam svätia veľkonočné jedlá ako u nás doma na východnom Slovensku.
... ako Kate," povedala Kristína. Uprela na mňa svoje oči a ja som v nich prvýkrát uvidela silnú túžbu. „A za koho?" opýtala som sa. „Za neho," ukázala prstom na muža, ktorý je takmer deň čo deň jej tieňom už niekoľko rokov. A zrumenela. Prvýkrát mi jej bolo skutočne ľúto. Dá sa povedať, že obaja majú všetko - náhradnú rodinu, ktorá im dáva k životu, čo potrebujú, vrátane lásky. No nemôžu mať úplne všetko, po čom túžia. Do smrti totiž ostanú vo svojej podstate deťmi, o ktoré sa treba starať, lebo oni sami to nedokážu. Ona s Downovým syndrómom, on silný paranoik.
Keď som išla po Byronových stopách, úplnou náhodou som natrafila na jednu pamätnú tabuľu. Je to tabuľa, ktorá pripomína prvú dopravnú nehodu vo Veľkej Británii, pri ktorej zahynul vodič auta. V čase môjho detstva bolo áut na cestách málo. A keď sa niektorý vodič chcel predviesť a rýchlostne utrhnúť, nedá sa to porovnávať s tým, akú rýchlosť dokážu vyvinúť autá dnes. No smrteľné nehody boli na cestách aj vtedy. Čím ďalej, tým viac ich pripomínajú prícestné kríže. Kedy a kde k automobilovej smrteľnej nehode došlo prvýkrát na území súčasného Slovenska, neviem. No viem, kedy a kde bola zaznamená prvá smrteľná nehoda šoféra auta vo Veľkej Británii a toto miesto osobne dobre poznám.
Dá sa povedať, že dennodenne prechádzam Harrow on the Hill a Harrow Wealdstone pešky. Táto severozápadná časť Londýna je ešte aj dnes mnohými označovaná ako "posh area". Prečo? Predtým, keď som sem iba sporadicky prichádzala na návštevu, nemala som pocit, že je to extra nóbl štvrť. No keď som tu začala pred dvomi rokmi bývať, uvedomila som si, že je to naozaj slušná štvrť. Postupne, ako som sa o Harrow zaujímala viac, dozvedela som sa mnoho zaujímavosti. Jedna z vecí, ktoré ma upútali hneď na začiatku, bol častý výskyt mena anglického básnika, predstaviteľa romantizmu lorda Georgea Gordona Byrona v názvoch verejných miest: Byron Park, Byron Court, Byron Road, Byron Hill Road, Byron Hall... Na nie príliš veľkú mestskú areu tých "Byronov" bolo prihusto. Mne blízka otázka "prečo?" znova spôsobila, že som sa pustila hľadať a nachádzať odpovede. A tak som sa dozvedela, že Byron chodil do prestížnej Harrow School a neďaleko je pochovaná jeho nemanželská dcéra Allegra.
Pravdepodobne na Slovensku je iba málo ľudí, ktorí vedia, že sa v srdci Londýna nachádza kláštor bosých karmelitánok. Donedávna o tom nevedeli ani Londýnčania a väčšina z nich to nevie ani teraz. Režisér Michael Whyte prostredníctvom svojho dokumentárneho filmu s názvom No Greater Love však poskytol verejnosti príležitosť pochopenia povolania rehoľných sestier, ktoré žijú v karmelitánskom kláštore. Kláštor bol založený v roku 1878 a je uzavretým kontemplatívnym priestorom sestier v modernej štvrti západného Londýna.
Pred rokom som v London Evening Standard čítala zaujímavý článok o výrobe dokumentárneho filmu No Greater Love. Vznikol za kláštornými múrmi v srdci Londýna na Notting Hill, kde sa nachádza jedna z najprísnejších ženských reholí. Touto informáciou som bola vtedy veľmi prekvapená. Kláštor v centre Londýna? Nepomýlili sa? Nie, nepomýlili. A tak som chcela osobne poznať miesto, kde sa kláštor nachádza, niečo nafotiť, niečo naštudovať z histórie a v neposlednom rade uvidieť film, ktorý o kláštore vznikol. Lenže tento úmysel sa mi podarilo naplniť až pred niekoľkými dňami.
V pondelok skoro ráno odlietam na Slovensko. Už len necelé dva dni a ja som ešte nemala urobený online check in. O dvanástej utekám do knižnice, lebo doma nemám tlačiareň. Brodím sa prvou nádhernou bujnou nádielkou snehu tejto zimy priamo v Londýne. Mám poslednú možnosť; v nedeľu je knižnica zatvorená. Sadám k internetu, ale PC je neskutočne pomalý. Je niečo po pol jednej, keď sa zrazu medzi radmi počítačov zjaví pracovníčka knižnice a zahlási, že dnes končia o jednej, preto my musíme ukončiť prácu na internete päť minút pred tým. Môj sused dvihol hlavu od počítača a opýtal sa jednoducho: „Prečo?" Odpoveď nebola o nič zložitejšia: „Lebo sneží."
Už som bola unavená z popoludňajšieho teplého letného slnka a najmä z dvojročného vnuka, ktorý nabehal neskutočné stovky metrov. Nepreháňam. Pomyslela som si, že je už načase naložiť ho do buginy a pobrať sa z parku. Keď sme sa blížili ku koncu ulice susediacej s parkom, vyletel zrazu spoza rohu ulice mladý muž a šprintérskym tempom sa rútil na kočiar. Hrozila priama zrážka, no v poslednej chvíli šťastne vybral zatáčku. „Tak toto jogging určite nie je," pomyslela som si a v tom okamihu prebehol okolo mňa mladý policajt. Toho po dobrých pár metroch nasledoval starší, ktorý so šprintom mal menší problém, počas behu hlasno fučal, no nevzdával sa a zároveň niečo kričal do vysielačky v jeho ruke. Z diaľky som počula približovať sa húkačku policajného auta.