Agáta Krupová
Jedna spomienka na 6. október v roku 1968 (alebo to bolo 1969?)
Ak sa v našej rodine na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia skloňovali mená nejakých politikov, tak to boli predovšetkým mená Alexander Dubček a Ludvik Svoboda. Náš dedko pri rečiach o politike hovoril, že je to špinavá vec a netreba sa do nej starať. No vždy zdôraznil, že za Dubčeka to bolo iné. Spomínam si, že dokonca sa u nás vtedy piekli i perfektné, takzvané Dubčekove rožky. Pamätáte si ich niekto? Tie Dubčekove rožky? Neboli malé, ako zvykli byť za socializmu, ale dvojnásobné, aj na šírku vykvasené do poriadnych rozmerov. Doslova symbol hojnosti. Keď sme ich kupovali, boli ešte teplé, mäkkučké a voňavučké a keď si teraz pripomínam ich chuť a vôňu, až zamdlievam túžbou. O Dubčekovi a Svobodovi dedko hovoril: „Obidvojo su jak ocec i sin dohromadi." Nuž a keď dedko o nich rozprával, vždy som mala pred očami autá vládnej delegácie s prezidentom Svobodom počas jeho cesty na Duklu 6. októbra.