Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Hanušovce nad Topľou a okolie, Londýn, Veľká Británia, Mestá a miesta Veľkej Británie, Knihy, Film a televízia, Divadlo, Recepty, Jazyk, nárečie, slang, Zvyky, tradície, obrady, Historický kalendár, Deti, Spomienky, Aj taký je život, Zamyslenia, Nezaradené
Tohoročné veľkonočné dni sú v Londýne plné slnka a tepla. Preto nebol žiaden problém vybrať sa s deťmi do poľského kostola v Ealingu. Pred dvomi rokmi, keď som sem prišla, náhodou som sa od susedy, čo tu tiež robila svojej dcére „au pair" dozvedela, že tam svätia veľkonočné jedlá ako u nás doma na východnom Slovensku.
Neviem, čo bolo prvotnou príčinou našej vzájomnej antipatie, veď jej meno sa mi vždy veľmi páčilo. Ale pamätám si, že ešte len vstupovala do triedy, už ma vytáčalo. Keď si sadla za katedru, mala som pocit, že sa strašne premáha, aby nezaspala. Vtedy ma vôbec nezaujímalo, či to nie je kvôli jej nejakému osobnému problému. Ja som zasa bola snilko, ktorý počas vyučovania jej predmetu uprel oči cez okno na oblohu a nechal sa unášať svojimi myšlienkami, predstavami, snami, i vnútornými dialógmi s ľuďmi, ktorí mi liezli na nervy, ale v reáli som chcela mať od nich pokoj. Aj ona k nim patrila. Vyčítala som jej, prečo chodí na hodiny nepripravená, prečo sústavne pozerá do notesa, čo má písať na tabuľu. Keď ma občas vyvolala k tabuli odpovedať, bolo mi jedno, akú známku od nej dostanem. Voči jej napomenutiam som bola flegmatická. To zasa poriadne vytáčalo ju. Ona hromžila na mňa nahlas, ja na ňu v duchu, že čo odo mňa chce, keď sama nič poriadne nevie.
... ako Kate," povedala Kristína. Uprela na mňa svoje oči a ja som v nich prvýkrát uvidela silnú túžbu. „A za koho?" opýtala som sa. „Za neho," ukázala prstom na muža, ktorý je takmer deň čo deň jej tieňom už niekoľko rokov. A zrumenela. Prvýkrát mi jej bolo skutočne ľúto. Dá sa povedať, že obaja majú všetko - náhradnú rodinu, ktorá im dáva k životu, čo potrebujú, vrátane lásky. No nemôžu mať úplne všetko, po čom túžia. Do smrti totiž ostanú vo svojej podstate deťmi, o ktoré sa treba starať, lebo oni sami to nedokážu. Ona s Downovým syndrómom, on silný paranoik.
Keď som išla po Byronových stopách, úplnou náhodou som natrafila na jednu pamätnú tabuľu. Je to tabuľa, ktorá pripomína prvú dopravnú nehodu vo Veľkej Británii, pri ktorej zahynul vodič auta. V čase môjho detstva bolo áut na cestách málo. A keď sa niektorý vodič chcel predviesť a rýchlostne utrhnúť, nedá sa to porovnávať s tým, akú rýchlosť dokážu vyvinúť autá dnes. No smrteľné nehody boli na cestách aj vtedy. Čím ďalej, tým viac ich pripomínajú prícestné kríže. Kedy a kde k automobilovej smrteľnej nehode došlo prvýkrát na území súčasného Slovenska, neviem. No viem, kedy a kde bola zaznamená prvá smrteľná nehoda šoféra auta vo Veľkej Británii a toto miesto osobne dobre poznám.
Dá sa povedať, že dennodenne prechádzam Harrow on the Hill a Harrow Wealdstone pešky. Táto severozápadná časť Londýna je ešte aj dnes mnohými označovaná ako "posh area". Prečo? Predtým, keď som sem iba sporadicky prichádzala na návštevu, nemala som pocit, že je to extra nóbl štvrť. No keď som tu začala pred dvomi rokmi bývať, uvedomila som si, že je to naozaj slušná štvrť. Postupne, ako som sa o Harrow zaujímala viac, dozvedela som sa mnoho zaujímavosti. Jedna z vecí, ktoré ma upútali hneď na začiatku, bol častý výskyt mena anglického básnika, predstaviteľa romantizmu lorda Georgea Gordona Byrona v názvoch verejných miest: Byron Park, Byron Court, Byron Road, Byron Hill Road, Byron Hall... Na nie príliš veľkú mestskú areu tých "Byronov" bolo prihusto. Mne blízka otázka "prečo?" znova spôsobila, že som sa pustila hľadať a nachádzať odpovede. A tak som sa dozvedela, že Byron chodil do prestížnej Harrow School a neďaleko je pochovaná jeho nemanželská dcéra Allegra.
Neviem, či sa táto príhoda stala akurát prvého apríla. Skôr nie. No ujo Onda, náš bývalý skoro sused, bol veľký vtipkár a s ľuďmi prechádzajúcimi okolo jeho domu rád srandoval, z niektorých si dokonca poriadne pouťahoval. Býval na hlavnej ulici dva domy za poštou a krčmou, dokonca tam bola autobusová zastávka. O prípadných poslucháčov nemal teda núdzu. Keď sa niekomu prihovoril, čakal, že sa ten dotyčný na slovíčko aj zastaví. No zo slovíčka boli aj dlhé chvíle. Asi to bolo tým, že na televízor a rádio si nezvykol. Potreboval priamy kontakt, potreboval spoločnosť. No hoci som bola vtedy iba dieťa, resp. dievča, vybadala som, že mnohí pred ním doslova utekajú, len aby ich pri sebe nepriklincoval. Lebo kto zastal, už mu nebolo pomoci.
Pravdepodobne na Slovensku je iba málo ľudí, ktorí vedia, že sa v srdci Londýna nachádza kláštor bosých karmelitánok. Donedávna o tom nevedeli ani Londýnčania a väčšina z nich to nevie ani teraz. Režisér Michael Whyte prostredníctvom svojho dokumentárneho filmu s názvom No Greater Love však poskytol verejnosti príležitosť pochopenia povolania rehoľných sestier, ktoré žijú v karmelitánskom kláštore. Kláštor bol založený v roku 1878 a je uzavretým kontemplatívnym priestorom sestier v modernej štvrti západného Londýna.
Pred rokom som v London Evening Standard čítala zaujímavý článok o výrobe dokumentárneho filmu No Greater Love. Vznikol za kláštornými múrmi v srdci Londýna na Notting Hill, kde sa nachádza jedna z najprísnejších ženských reholí. Touto informáciou som bola vtedy veľmi prekvapená. Kláštor v centre Londýna? Nepomýlili sa? Nie, nepomýlili. A tak som chcela osobne poznať miesto, kde sa kláštor nachádza, niečo nafotiť, niečo naštudovať z histórie a v neposlednom rade uvidieť film, ktorý o kláštore vznikol. Lenže tento úmysel sa mi podarilo naplniť až pred niekoľkými dňami.
Minule som sa rozprávala s jednou priateľkou. Hovorila mi, že jej nevesta bola na bootcampe jeden týždeň. Chcela schudnúť, a tak prešla tvrdým vojenským výcvikom. Niečo o bootcampe som už zaregistrovala predtým v televízii. Relácia bola z produkcie USA a hovorilo sa v nej o tom, ako rodičia ťažko zvládnuteľných teenagerov posielali tieto deti na bootcampovské krátkodobé vojenské výcviky. Domov sa vraj odtiaľ vracali ako „baránky", ktoré v budúcnosti radšej počúvali svojich rodičov, len aby neriskovali, že sa tam budú musieť znova vrátiť. Tak som bola veľmi zvedavá na nejaké podrobnosti.
Keď mi niekto núka pohár mlieka, vždy poviem, že radšej štamperlík slivovice. Neznášala som a doteraz neznášam mlieko v jeho čistej podobe. Je to od detstva. Dodnes si pamätám, akú úžasnú chuť malo pre mňa ako pre malé dieťa mlieko z fľaše. Neviem, koľko som mala rokov - tri? - keď mama rezolútne zahlásila, že už som na fľašu príliš veľká a budem piť mlieko iba z hrnčeka. Prvý glg bol odporný - na ten moment nikdy nezabudnem - a potom ich bolo ešte zopár nútených. Až naši pochopili, že u mňa s týmto nepochodia a začali mi robiť kakao. Ale muselo byť silné, aby chuť kakaa chuť mlieka prehlušila.
Pred časom kamarátka na Facebooku zdieľala dokument Československej televízie Bratislava Deti spod Oblíka z roku 1974.
Nakupovala som potraviny. Pri mraziacom boxe stála ku mne chrbtom obrátená malá útla žena. Mala som pocit, že mrazené výrobky si nevyberá, iba sa o niečom rozpráva s partnerom. Preto som ju požiadala: „Excuse me." Obrátila ku mne hlavu a... toto som naozaj nečakala. Bývam v Londýne už dva roky a hoci tu človek občas stretne extravagantnejších ľudí, mám pocit, že od Slovenska sa to v tomto smere veľmi nelíši. Tvár spomínanej ženy bola celá prebodaná piercingom. Piercing, piercing, piercing... Súvislé lemovanie hornej a dolnej pery, obočie, v nose takisto, no striaslo ma, keď som to videla aj na očných viečkach. Rýchlo som odvrátila zrak, lebo dlhší a detailnejší pohľad by som už nebola zniesla. To nebola ženská tvár, bola to nedefinovateľná kovová tvár pripomínajúca netvora. Už som videla kadejaké piercingy jemnejšie aj hrubšie, sólo aj skupinové, ale na toto doposiaľ nemal nikto. Dvihlo mi žalúdok. Hneď som si spomenula, ako som pred mnohými rokmi riešila problém „piercing áno alebo nie" s mojou vlastnou dcérou.
Bola som si pozrieť film King´s speech. Dvanásť nominácii na Oscara ma voči aktuálnej ponuke londýnskych kín nenechalo ľahostajnou. Zaujala ma tiež téma. Filmové spracovanie je jednoduché, o to efektnejšie vynikli emócie človeka, ktorý ako druhorodený syn kráľa Juraja V. nebol pripravovaný na úlohu vladára, no nakoniec sa tejto role nevyhol. Život dovtedajšieho princa Alberta, vojvodu z Yorku, totiž zmenila abdikácia jeho staršieho brata kráľa Eduarda VIII., ktorý nebol oficiálne korunovaný, lebo pred trónom dal prednosť svojej veľkej americkej láske Wallis Simpsonovej. V pozornosti filmu je rozvíjajúci sa vzťah zajakavého anglického kráľa Juraja VI. (Collin Firth), otca súčasnej anglickej kráľovnej Alžbety II., a austrálskeho terapeuta, nediplomovaného logopéda Lionela Logue (Geoffrey Rush). Komplikovaný vzťah terapeut-pacient kontra monarcha-poddaný prerastá postupne do silného osobného priateľstva. Vyvrcholením filmu je záverečná scéna, keď Juraj VI. predstupuje pred svoj ľud na balkón Buckinghamského paláca chvíľku po tom, ako rečnícky bezchybne a zároveň pôsobivo predniesol reč k ľudu cez rádio do všetkých kútov kráľovstva po vypuknutí 2. svetovej vojny.
V pondelok skoro ráno odlietam na Slovensko. Už len necelé dva dni a ja som ešte nemala urobený online check in. O dvanástej utekám do knižnice, lebo doma nemám tlačiareň. Brodím sa prvou nádhernou bujnou nádielkou snehu tejto zimy priamo v Londýne. Mám poslednú možnosť; v nedeľu je knižnica zatvorená. Sadám k internetu, ale PC je neskutočne pomalý. Je niečo po pol jednej, keď sa zrazu medzi radmi počítačov zjaví pracovníčka knižnice a zahlási, že dnes končia o jednej, preto my musíme ukončiť prácu na internete päť minút pred tým. Môj sused dvihol hlavu od počítača a opýtal sa jednoducho: „Prečo?" Odpoveď nebola o nič zložitejšia: „Lebo sneží."
Denne chodievam pre staršieho vnuka do školy. Toho mladšieho tlačím pred sebou v bugine. Cestou prechádzame spleťou bočných uličiek, kde nie sú vyznačené prechody pre chodcov. Ak potrebujem prejsť na druhú stranu ulice, zastavím sa na chodníku a pozriem na obe strany vozovky, či je prázdna. Väčšinou však autá sú tu v pohybe stále. No okoloidúci vodiči mnohokrát sami, bez môjho vyzvania, zastavia a naznačia mi rukou, že môžem s deťmi prejsť. Ak sa však dostanem na neprehľadné miesto a chcem sa z neho dostať čím skôr preč a zároveň mať istotu, že auto zastane, naznačím prichádzajúcemu vodičovi pred seba vystretou rukou so zdvihnutou dlaňou, že chcem vkročiť na cestu. Vodič to zoberie na vedomie a zastane. Je to tu úplne normálne. Za ústretovosť sa vodičovi vždy poďakujem, tak ako aj mnohí ďalší mne podobní chodci: „Thank you very much." Aj toto je tu úplne normálne, samozrejmé. Úsmev za úsmev.
Rómovia či Cigáni? Jednoznačne zaujímavá komunita. Pre niektorých nočná mora a postrach ulice, pre iných úžasní ľudia s úžasnou hudobnou a tanečnou kultúrou. Názory sa rôznia na základe osobných skúseností.
Zapla som televízor bez toho, aby som vedela, čo je na programe. Zobrazil sa mi názov práve premietaného filmu East is East, ktorý ma zaujal, a tak som neprepla. Na obrazovke sa odvíjal príbeh pakistansko-anglickej rodiny. Keďže sa v poslednom čase v médiách, ale aj v rozhovoroch so známymi často stretávam s diametrálne odlišnými názormi na moslimov a na to, ako vyzerajú ich rodiny, aké dobré alebo zlé má manželstvo, ak sa niektorá z našich dievčat vydá za moslima, bola som zvedavá, aké je spracovanie a výsledný efekt filmu. A potom som sa neubránila myšlienkam.
Bola si milovaná. Uchovávam si ťa v srdci, v pamäti. Venujem ti túto lavičku. Nech všetkým pripomína, že si toto miesto milovala, rada si tu trávila chvíle oddychu, nachádzala pokoj, pozorovala hrajúce sa deti a spomínala na detstvo tých našich... Nech táto lavička všetkým dnes, zajtra, pozajtra pripomína, ako veľmi som ťa miloval práve ja. Toto tvoje obľúbené miesto venujem teraz, po tvojej smrti, všetkým, ktorí sa chcú práve tu na chvíľu zastaviť... Také sú londýnske lavičky.
Minule, keď som odchádzala z domu, zamávala som svojmu dvojročnému vnukovi. „Pá pá, zlato." On mi opätoval pozdrav rukou a zakričal: „Baba Jaga!" Neverila som vlastným ušiam. Baba Jaga? Za všetku moju dobrotu a starostlivosť? Ja svojich vnukov zbožňujem a mala som pocit, že aj oni mňa. A teraz zrazu toto? Obrátila som sa spýtavo na dcéru, ktorá stála pri ňom. „Počula si to?"
Už som bola unavená z popoludňajšieho teplého letného slnka a najmä z dvojročného vnuka, ktorý nabehal neskutočné stovky metrov. Nepreháňam. Pomyslela som si, že je už načase naložiť ho do buginy a pobrať sa z parku. Keď sme sa blížili ku koncu ulice susediacej s parkom, vyletel zrazu spoza rohu ulice mladý muž a šprintérskym tempom sa rútil na kočiar. Hrozila priama zrážka, no v poslednej chvíli šťastne vybral zatáčku. „Tak toto jogging určite nie je," pomyslela som si a v tom okamihu prebehol okolo mňa mladý policajt. Toho po dobrých pár metroch nasledoval starší, ktorý so šprintom mal menší problém, počas behu hlasno fučal, no nevzdával sa a zároveň niečo kričal do vysielačky v jeho ruke. Z diaľky som počula približovať sa húkačku policajného auta.
