Kučery. Znamienka. Sny. Viera v Boha. Rulandské šedé. Citlivosť. Empatia. Nedochvíľnosť. Hačkovanie. Knihy. Hudba. A príliš veľa myšlienok. Zoznam autorových rubrík: Pozorovanie, O nás, dievčatách, Obyčajnosti, Blablabla, Súkromné, Nezaradené
Opäť sa budem odvolávať na svoju prácu v bare a tento krát nebudem písať o alkohole a jeho zázračných účinkoch, ale o zástupcoch opačného pohlavia, čo sa v týchto priestoroch vyskytnú. A zanechajú dojem. Či už pozitívny alebo negatívny.
O priateľstve sa toho popísalo už veľa. Akože v núdzi poznáš priateľa a podobné blabla, ktoré sa už dnes akoby nenosili.
Život je niekedy veľmi zvláštny. Občas mám pocit, že sme všetci súčasťou nejakého gigantického kozmického žartu. Toľko irónie, toľko akože náhod a toľko nezodpovedaných otázok.
Kráčam popri hlavnej ceste smerom k Tescu. V ušiach skvelý oddychový jazz. Napriek tomu, že je už tma a fakt dosť prší, nebojím sa. Práve naopak, vychutnávam si prechádzku. Keď tu zrazu...vidím tmavé auto, ako sa vo veľkej rýchlosti ženie rovno cez mláku. Mláku po mojej pravici, tesne pri chodníku, po ktorom kráčam. Jasné, že pribrzdí. Nebude taký vôl.
Príšerný deň. Od rána dáko zle. Vlastne som od rána mala flegmu úplne na všetko. Prespala som doobedňajšie prednášky a ani ma to nerozhodilo.Ani neviem, čo ma dnes zamrzelo, alebo naštvalo, ale viem, že NIEČO ma zlomilo.Ignorovala som to.
Popoluška, Snehulienka, Malá morská víla, Ruženka, Princezná so zlatou hviezdou na čele, Pretty woman, Bridget Jones a ostatné dámy žijúce v rozprávke. V niečom sú nám, dnešným ženám podobné, teda v túžbe po láske, ktorú ani doba emancipácie neutíšila. Inak sme úplne odlišné. Lebo oni žili v rozprávke s prvkami reality a my žijeme v realite s (občasnými) prvkami rozprávky.
Robím čašníčku v miestnom bare. Občas mám pocit, že barman by mal byť asi aj trochu psychológ. Je to nepopierateľná pravda, že ľudia sa mi niekedy do baru prídu vyrozprávať. Úplne najviac si však vychutnávam piatkové večery, kedy mládež žije, pije a baví sa. Keď občas prechádzam popri stoloch a zbieram prázdne poháre, celkom neúmyselne sa stávam svedkom „duchaplných“ rozhovorov. Po štyroch dvojitých vodkách s džúsom sa totiž debata stáva ťažkým orieškom pre triezvych. Vznikajú rôzne slovné skomoleniny, ktorým akoby rozumel len rovnako chytený spolusediaci.
Milujem Prahu. Netuším prečo, ale vždy ma k nej viazal nejaký záhadný vzťah. Možno je to tou atmosférou, ktorou dýcha, alebo je to v tom neuveriteľnom množstve ľudí, alebo absolútne odlišným životným štýlom...jednoducho, má pre mňa čaro, ktoré neviem definovať.
Suvenír. Malá vecička, ktorú si prinesieme z dovolenky. Z výletu.Dáme ju na poličku na presne vyhradené miesto, ktoré sme dlho hľadali a po mnohých presúvaniach a dlhááánskom „stylovaní“ víťazoslávne suvenír položíme na to jediné miesto, kde vynikne jeho krása.
Pred pár mesiacmi- absolútne otrávená životom a svojou opočúvanou diskografiou som len tak brázdila po nete a hľadala interpreta, ktorý by ma zaujal. Niekto, kto má zmysluplné texty o živote (nie samé baby, baby, ach, yeah, a pod.), kvalitnú hudbu (bicie šlapú a bassgitara musí dať celej pesničke drive) a v neposlednom rade, niekto, kto dá piesni dušu. Kto spieva a tvorí (dáva), lebo ho to baví a napĺňa, nie kvôli peniazom a sláve. Nech si hudobní kritici i radoví poslucháči vravia, čo chcú, na hudbe počuť, či je v nej srdce, alebo len túžba preraziť a zarobiť.
