pracujem, píšem, prepisujem, fotografujem, cestujem a trhám burinu v mojej kvetinovej záhrade Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Z Babičkinho údolia sme v podvečer prišli do Litomyšli, ktorú v roku 1259 český kráľ Přemysl Otakar II. povýšil na mesto. Po vybavení ubytovacích formalít sme vyšli do ulíc večerného mesta, navečerať sa a samozrejme hľadať skrýše v ktorých sú ukryté schránky, čiže ľudovo povedané „kešky“. Vonku bolo fajn, a tak po večeri dobre padla prechádzka spojená s úspešným nájdením skrytých objektov.
Po piatich hodinách cesty sme prešli Vilémov most vedúci cez rieku Úpu a za ním sa nám po pravej strane otvoril pohľad na veľkú lúku s Ratibořickým zámkom na návrší. V rokoch 1800 - 1839 slúžil ako letné sídlo vojvodkyne Kataríny Vilemíny Zaháňskej, známej ako „paní kněžna“ z románu Babička. Katarína veľmi milovala deti. Osud jej však doprial iba jednu dcéru, ktorá jej ale bola odobratá na výchovu do rodiny jej otca. Preto si Katarína brávala na výchovu dievčatá z príbuzenstva. Jednou z nich bola Maria von Steinech, ktorej vojvodkyňa v roku 1829 vystrojila v Ratibořiciach svadbu. Práve ona sa stala spisovateľke B. Němcovej predlohou pre literárnu postavu kontesy Hortenzie v románe Babička.
V sobotu, počas akcie Európskeho týždňa mobility sme sa vybrali kombinovanou dopravou - vlak, autobus a chôdza do mestečka Vranov nad Dyjí, ktoré leží v malebnom údolí rieky Dyje pod Vranovským zámkom. A práve tento zámok, bol hlavným cieľom nášho výletu. O štvrť na šesť sme v Trnave nastúpili do prázdneho osobného vlaku smerujúceho do Bratislavy. Postupne sa však začal zapĺňať veselou mládežou vracajúcou sa z diskoték alebo dedinských zábav. Celým vozňom sa odrazu začala niesť „vôňa“ alkoholu a cigariet. Na niektoré deti veru nebol dobrý pohľad... V Bratislave sme presadli na medzinárodný rýchlik ktorý svoju jazdu končil v nemeckom prímorskom letovisku Binz. My sme však vystúpili hneď na druhej stanici, v Břeclavi, odkiaľ sme sa malým, dvojvagónovým vláčikom doviezli až do Znojma. Túto cestu sme si úplne užívali. Vychutnávali sme si pohľady na prekrásne scenérie moravského kraja. Prechádzali sme cez Valtice (ktoré som toto leto tak okrajovo navštívila na bicykli) aj Mikulov. Všetko išlo podľa plánu. V Znojme sme nasadli do autobusu, z ktorého sme vystúpili až vo Vranove nad Dyjí , zastávka Zámecký hotel. Bolo pol desiatej, a ako inak začať tento krásny slnečný deň, ako chutným capuccinom na terase hotela, odkiaľ sa nám naskytol prekrásny pohľad na zámok na skale.
V polovici júla som na bicykli navštívila tento prekrásny kraj južnej Moravy a obzrela si pamiatky ktoré tu nechali postaviť členovia rodu Lichtenstein. Skorým ranným vlakom sme vyštartovali z Trnavy do Kútov. Keď sme v Kútoch vystúpili a zbadali malý jednovozový motoráčik ktorý nás mal odviesť do Břeclavi, na chvíľu sme zapochybovali, či je vôbec v ňom povolená preprava bicyklov. Sprievodkyňa nás uistila, že áno. Asi sme mali šťastie, že okrem nás už nikoho nenapadlo ísť bicyklom rovnakým smerom. Neviem si predstaviť, že by sa tam mal zmestiť ešte jeden bicykel...
Tentokrát som sa s priateľmi vybrala do Maďarska. Navštívili sme romantické mestečko Šopron a dedinku Fertὅd, v ktorej sa nachádza jeden z najkrajších a najväčších zámkov v Maďarsku prezývaný aj ako „maďarské Versailles“. Vybrali sme sa cez Rakúsko popri Neziderskom jazere a cez mesto Eisenstadt a šťastne dorazili do maďarského Šopronu. Zaparkovali sme na Gyár utca (čo v preklade znamená Továrenská ulica). Zvolili sme toto miesto, pretože dnes sa tu už miesto továrne nachádza obchodné centrum a tak ako na Slovensku, tak aj v Maďarsku sa pred nákupnými centrami za parkovanie neplatí. Odtiaľ sme prešli peši okolo autobusovej stanice, potom cez tržnicu až do stredovekého centra. Ulice zdobili výklady od výmyslu sveta.
Už dlhšiu dobu sme plánovali výstup na Ďumbier. Predpoveď počasia v piatok rozhodla, že ideme. Nie som veľmi zdatná turistka, ale na niekoľko vrcholov som už vyšla a po preštudovaní turistickej mapy som nevidela žiadny dôvod, prečo by som nemala ísť. Našli sme ubytovanie a okolo ôsmej večer sme už boli v Demänovej.
Ako som sľúbila v predchádzajúcom príspevku v ktorom som písala o najstaršom pútnickom mieste ne Slovensku - Skalke nad Váhom, pokračujem v písaní o ďalších pútnických miestach, ktoré som počas tohto víkendu navštívila. Takže asi okolo druhej sme dorazili do Turzovky, ubytovali sme sa, najedli, trochu si oddýchli pohľadom na krásnu okolitú prírodu a vybrali sa na vrch Živčáková – miesto zjavenia Panny Márie.
Uplynulý víkend som prežila tak trochu netradične. Putovaním. Putovaním po miestach, ktoré majú náboženský charakter a ich história siaha až po jedenáste storočie. A práve do dejín tohto storočia sa vnášame pri našom prvom zastavení. Je ňou Veľká Skalka - pútnické miesto so zrúcaninou starobylého kláštora a kaplnky.
Tento týždeň som s kolegami navštívila Hradné múzeum vo Fiľakove. Konal sa tam 11. ročník Festivalu múzeí Slovenska na ktorom sa prezentovalo tridsaťtri múzeí. Podujatie sa uskutočnilo na nádvorí Fiľakovského hradu, po ktorom Vás prevediem prostredníctvom nasledujúcich fotografií.
Medzi Bratislavou a Viedňou sa rozprestiera Národný park Donau-Auen a v ňom mestečko Orth an der Donau so zámkom a zámockým ostrovom. Už minulý rok som chcela navštíviť toto miesto. Vtedy sme sa sem vybrali na bicykloch z Devínskej Novej Vsi. Avšak prejsť šesťdesiat kilometrov a zároveň obdivovať krásu prírody Dunajských luhov sa za jeden deň stihnúť nedá. Vtedy sme skončili na malom občerstvení v loveckom zámočku v Eckartsau, ktorý je po cyklotrase od mestečka Orth vzdialený asi 7 km. Odtiaľ sme sa vrátili späť do Devínskej Novej Vsi. Návštevu tohto miesta sa mi podarilo uskutočniť v tomto roku. Avšak nie na bicykli, ale na aute.
S kolegyňou botaničkou som sa v rámci jednodňovej dovolenky vybrala do terénu. Vystúpili sme na vlakovej stanici Cerová – Lieskové a odtiaľ sme sa neznačkovanými lesnými, chvíľami aj lúčnymi chodníkmi dostali pod obec Rozbehy, odkiaľ sa nám naskytol netradičný pohľad na zrúcaninu hradu Korlátko. Po asi tridsať minútovom výstupe sme dorazili do dedinky Rozbehy, za ktorou sa hrad nachádza. Ešte predtým sme však zazreli a celkom zreteľne počuli svišťanie vrtúľ z veternej elektrárne, nakoľko pofukoval dosť svižný vetrík. Na hrade sa od mojej poslednej návštevy spred troch rokov nič nezmenilo. Akurát boli dobré oblaky na fotenie. A keď sme obidve boli spokojné so svojimi úlovkami (ja s fotkami a kolegyňa rastlinami), vrátili sme sa do dediny a odtiaľ sme po zelenej značke pokračovali do Bukovej. Na rázcestníku síce bolo písané že 1:05, ale s fotením a vykopávaním rastlín nám táto prechádzka trvala dve hodiny. Tak sa prejdite aj vy fotografiami po trase, ktorou sme išli pred dvomi týždňami my. Prajem Vám príjemnú prechádzku.
Prešiel presne týždeň, čo som po pätnástich rokoch neplánovane navštívila tento zámocký park. Dve hodiny prechádzky však nestačili na to, aby som videla všetko, čo tento park ešte skrýva.
Laxenburg je malé mestečko nachádzajúce sa 15 kilometrov južne od Viedne. Je ľahko dostupné vlakom aj autom. Teraz, keď je vo Viedni postavená nová železničná stanica Wien Hauptbahnhof do ktorej prichádzajú vlaky z Bratislavy, stačí prejsť cez cestu na autobusovú stanicu Wiedner Gürtel, ktorá sa nachádza hneď vedľa a na ktorú mimochodom prichádzajú aj autobusy z Bratislavy. Skoro každú hodinu zo šiesteho nástupišťa odchádza autobus číslo 566 do Laxenburgu. Prikladám odkaz na cestovný poriadok. http://www.postbus.at/de/Fahrplanauskunft/Fahrplandownload/index.jsp?search=trueland=WIENfahrplanabfrage=startat=20. V Laxenburgu treba vystúpiť na Franz-Josephs Platz, ktoré je iba kúsok od samotného zámku a Zámockého námestia. Cesta autom je však oveľa komfortnejšia a ekonomickejšia. Môžem porovnať, pretože som ju absolvovala obidvomi spôsobmi. Každá však mala svoje čaro. Z auta, keďže bola dobrá viditeľnosť, sme krásne videli východnú časť Álp.
Pred pár dňami som neplánovane navštívila zámocký park v Topoľčiankach. Keď som vstupovala do areálu, začala som počítať roky, kedy to bolo naposledy, keď som tu so svojimi deťmi, niekoľko rokov po sebe trávila predĺžené víkendy. Bývali sme priamo v zámku, a tak na prechádzky do parku sme chodili aj niekoľkokrát za deň. Napriek tomu, že fontány a jazierka boli vyschnuté a zarastené, po chodníčkoch sa dalo chodiť krížom-krážom celé kilometre. Deti si tam bezstarostne pobehovali a hrali. Spomenula som si, že najväčšou zábavou bola prázdna fontána v ktorej rozprskovali striekajúcu vodu a ktorá sa strácala na dne. Kto vie, či tú fontánu dnes ešte nájdem? Veď odvtedy uplynulo pätnásť rokov.
V dňoch 11. a 12. apríla 2014 sa v meste Kroměříž, ktoré sa dá nazvať aj srdcom Moravy, konal v poradí už štvrtý ročník Pútnických dní. Ide o niekoľko akcií, ktoré prebiehajú v rámci takzvaného „Kvetného piatku", kedy sa nielen v Kroměříži koná púť k Bolestnej Panne Márii. Tejto akcie som sa zúčastnila ako zástupca občianskeho združenia Spojené ruky, ktoré prevádzkuje Dom pútnika v Trnave, a ktorého cieľom je ponúknuť ľuďom v dnešnej uponáhľanej dobe znovuobjavenie pravých životných hodnôt prostredníctvom ich osobnej účasti na putovaní a návštevou pútnických miest.
V histórii Eisenstadtu hrala hudba významnú úlohu a nie je tomu inak ani dnes. V jednu októbrovú slnečnú sobotu sme sa aj my nechali vtiahnuť do čara tohto mesta a do hudby, skomponovanej takými slávnymi skladateľmi, akými boli Joseph Haydn a Franz Liszt. V bratislavskej Petržalke sme nasadli na vlak ktorý smeroval do stanie Parndorf Ort. Tu po krátkej prestávke sme presadli do vlaku smerujúceho do našej cieľovej stanice - Eisenstadt. Prvou našou zastávkou bol pútnický kostol „Navštívenia Panny Márie" prezývaný aj Haydnov kostol, ktorý dal postaviť v rokoch 1715 - 1722 knieža Esterházy.
Druhý novembrový deň každoročne patrí spomienke na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Cestou na cintorín vychutnávajúc si teplé jesenné počasie, som premýšľala nad tým, ako som pred pár rokmi, v tento deň, navštívila kapucínsky kostol vo Viedni, pod ktorým je v krypte pochovaných 146 členov habsburskej dynastie. Keďže v tento deň platí v krypte prísny zákaz rozprávania, sprievodkyňa nám v tichosti podala informačný letáčik, v ktorom ma okrem informácii o pochovaných zaujal aj takzvaný pohrebný ceremoniál „Klopanie na dvere".
Pred pár dňami som navštívila Pamätník druhej svetovej vojny v Hrabyně. Nedá mi nepodeliť sa s Vami pár riadkami a hlavne fotografiami o tomto pôvodne pietnom mieste postavenom v rokoch 1976 až 1980 na okraji obce Hrabyně, ktorá bola počas oslobodzovacích bojov na jar v roku 1945 takmer celá zničená a preto vybraná pre stavbu tohto pamätníka. V deväťdesiatych rokoch sa stal pamätník súčasťou Slezského zemského múzea v Opave. Areál pozostáva z dvoch častí. Administratívnej budovy v ktorej sa nachádzajú výstavné priestory, pokladňa, bádateľňa, rokovacia sála a reštaurácia pre návštevníkov. Hladnejší zostali v reštaurácii a tí menej hladní (medzi nimi som bola aj ja) sme sa vybrali po krásnej lipovej aleji k budove pamätníku. V studenej betónovej stavbe sme našli staručkú drobnú pani, ktorá si určite z detstva veľmi dobre pamätala, koľko škody a utrpenia priniesla druhá svetová vojna. Dopodrobna a tak oduševnene nám rozprávala o udalostiach, ktoré sa zapísali do dejín vtedajšieho Československa.
O cyklotrase okolo Neziderského jazera som veľmi veľa čítala. No a keďže lepšie je raz zažiť ako tisíckrát čítať, nastal konečne čas vyskúšať si prejsť aspoň jednu etapu z tejto cyklotrasy na vlastnej koži a vlastnom bicykli. Po krátkom hľadaní informácii o povinnej výbave cyklistu v Rakúsku zisťujem, že nemám zvonček, nakoľko som „chodníkový cyklista" a na chodcov na chodníku sa predsa zvoniť nepatrí. A tak si idem kúpiť zvonček, vypracujem plán, oboznámim s ním rodinu, ktorá okamžite robí generálku na svojich bicykloch a na druhý deň ráno odchádzame vlakom spolu s bicyklami v špeciálnych vozňoch z Trnavy do Bratislavy hlavnej stanice a odtiaľ z Bratislavskej Petržalky do Neusiedl am See s prestupom v Parndorf Ort. Lístok do Rakúska je najlepšie si kúpiť v Bratislave, ktorého cena na osobu tam aj späť spolu s bicyklom je 6,60.- €.
Je pol siedmej ráno. Dorazili sme po nočnej jazde autobusom šťastne do Bibione. Do desiatej musíme počkať, kým upracú apartmán až potom sa môžeme ubytovať. Keďže plážový ukazovateľ teploty vzduchu o tomto čase ukazoval 29°C, naša mládež sa rozhodla skrátiť si čas ranným kúpaním v mori. My starší sme zostali sedieť na plážovej lavičke obklopení batožinami sledovať, ako sa život v Bibione pomaly prebúdza. Stredisko je veľmi pekne a dobre vybudované. Nechýbajú sprchy, šatne, toalety, prvá pomoc, plážové ihriská ani tenisové kurty. Po pieskovej pláži sa začali preháňať čistiace autá zberajúce nečistoty, ktoré počas noci vyplavilo more a zároveň uhladzovali piesok pre turistov. Ďalší zase upravovali plážové lehátka so slnečníkmi a na drevených mólach už pobehovali alebo sa prechádzali dovolenkujúci turisti. Asi po hodine sledovania sa striedame pri strážení batožín. My sa však nejdeme kúpať, ale občerstviť sa do plážového baru voňavým capuccinom a chrumkavým croissantom.
