Hľadač s otvorenou mysľou...www.linkedin.com/in/peter-laťák/ https://www.facebook.com/peter.latak Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V Babíne pri Hruštínke stojí torzo mlyna. Rád sa ta chodím prejsť, najmä teraz zjari. Opretý o výčnelok, ktorý už pripomína len stenu, privriem oči a načúvam šumu vetra, vdychujúc vodou voňajúci vzduch riečky. Chodieval som ta nazbierať silu v obdobiach, keď sme hľadali cesty, ako zahatať iný mlyn, tam v horách - veterný. Ten vodný, spred storočí, mal mlynára z Babína, ten veterný chcel mať „mlynára“ z Prešporku
Dnes ma prišiel navštíviť osemdesiatročný muž. Prišiel neohlásene do mojej kancelárie a ráznym klepaním sa domohol vstupu. Bol som vďačný za jeho príchod, ako za väčšinu neohlásených návštev po tieto počiatočné dni môjho pôsobenia. Veď aj on prinášal so sebou ďalší hlboký príbeh, príbeh vidiečana trvajúci cez osemdesiatku rokov. Tieto neohlásené príbehy prerozprávané v mojej starostovskej kancelárii ma presviedčajú o obdivuhodnej hĺbke vidieckej duše o jej trápeniach, dlhoročných svároch a skrivodlivosti, ktorá sa zavše tiahne ako kvapka čierneho atramentu v priehrští čírej vody.
Každá stomíľová cesta rozpočína prvým krokom... Babín, úcta ku koreňom, bo viem čo je to byť cudzincom.... Dedinu, obec, Babín vnímam ako svoj domov. Prechovávam k tejto zemi silný citový vzťah. Ako dieťa som tu prežil najformatívnejšie obdobia svojho života a ľudia žijúci tuná so svojím životným štýlom mi dali prvé návody ako žiť. Veľmi si vážim svoje korene, lebo viem, aké ťažké je byť cudzincom. Veľmi si vážim korene, ktoré vidím v zvráskavenej tvári každého starčeka a starenky z Babína. Uvedomujem si, že aj skutočnosť, že tu dnes my môžeme stáť a skladať sľuby, aj to stojí na a je výsledkom ich dlhoročných lopôt a dní plných práce. Vážim si domov.
Ako každá skupina ľudí dlhodobo žijúca vedľa seba, aj dedina je malým štátikom. Je to spoločnosť v ktorej pracujú tie isté mechanizmy ako v štáte. Vytvárajú sa záujmové skupiny, tie sa trieštia a navzájom prepájajú a výsledkom je život na dedine. Je to zaujímavá koláž stretov pováh a názorových smerovaní. Je to štát v malom.
V hornooravskej dedinke Babín chodievali mládenci do sveta čo Vianoce. Chodievali betlehemčiť s vystružlikanými figúrkami po vlakoch a uličkách pomasarikovskej republiky. Kde tu ich prijali, kde tu nie. Oni však vytrvalo klopú na dvere prešľapujúc v mraze v súkeňákoch štrngajúc krpcami. Sú tu, ako každý rok...
Keď som bol malým chlapčiskom, ňaňo mi hovorievali o rodákoch. Rečnili, že sú ako jeho sochy. Nahrubo otesaní. Dedo Siváň po zimách chodili zarábať s betlehemcami po celej republike. Spakovali techtle mechtle a parníkom mašírovali do Prešporku, či do Bohémie. Spoznali hodne národa a zavše vracajúc sa do pekna Babína zvítali sa s tou rýdzosťou rodače na Babínskej rovni. Obľubovali írečitosť Ferov, Janov či Ondrov – nahrubo otesaných, no prirodzených a spätých so zeminou po ktorej krepčili
Blížia sa komunálne voľby. Zjavne aj na Orave sú obdobím zápasu ideí i vôle (u)chovať sa pri moci. Vôle tých, ktorí sa na nej stali rokmi závislými. Voľby sú časom, kedy charakter komunálnych politikov vypláva na povrch v strachu o teplú a nenáročnú stoličku. Tak ako v USA bol Clinton špicom ľadovca generácie babyboomers, aj na Orave presakuje hnutie s prívlastkom– INAK.
Nenávidím skrivodlivosť! Keď som bol malým chlapcom, bol som zádumčivý a uzavretý, decká ma volali "guľa". Možno táto hrubozrná detská bezcitnosť spôsobila, že som panicky chránil slabších. Ľuboš bol malý, menej nadaný špunt do ktorého si každý sebavedomejší mohol beztrestne kopnúť. Doučoval som ho, a zavše keď ho na zastávke silnejší siedmak zatlačil do kúta, jemne ôsmacky som utláčateľa potľapkal po pleci. Mojich 80 kilo bolo v tom veku vskutku presvedčivých. Po smrti môjho otca, keď sme sa už obaja s Ľubom povytiahli, zrazili môjho priateľa keď večierkom tlačil bicykel popri ceste! Vždy keď sa v nedeľu po omši modlím nad otcom, idem ešte na jedno miesto, na Ľubov hrob. Rovnako ako ten merač vetra na Javorovej aj jeho mramorový pomník je mi pripomienkou skutočnej hodnoty, za ktorú sa oplatí srdcu tĺcť - spravodlivosť, protiútlak.
Drogy sú v podstate rastlinné výťažky, alebo prípadne chemické úpravy týchto výťažkov. Človek žil v prírode a postupne skúšal jednotlivé plodiny a pamätal si ich účinky na svoje telo. Niektoré mu v rôznych stavoch prinášali zdravie, niektoré mu prinášali zmenu vedomia. Zmena vedomia je stav, iný než všetky stavy nášho vnímania prostredia, na ktoré sme zvyknutí. Zmenou vedomia je aj točenie sa hlavy pri rýchlejšej jazde autom, ako i alkoholové opojenie. Je to násilná a silná zmena biochemickej rovnováhy ľudského organizmu, ktorá sa prejavuje na jeho nervovej sústave a má za následok také, alebo onaké pokrivenie videnia sveta.
Demokracia nie je dokonalá, ja viem, povedal Hitlerov protivník Churchil, ale bohužiaľ zatiaľ sme na nič lepšie neprišli. Ako všetko v živote, asi aj s demokraciou – ľudovládou, je to tak, že sme radi ak je aspoň trochu nadpriemerná. Plány a vízie sú vždy svetlé a naleštené, avšak realita ich zavše nepríjemne otesá do priemernosti. Avšak bez toho sna, zvaného plán, vízia, vôľa zmeniť, by pravdepodobne nebol ani len ten priemerný výsledok. Svet by zostal utopený v mdlobe. Očakávania tej výnimočnosti plánu a skutočnosť, že vždy nás ľudí nakoniec prikvačí obyčajnosť priemerného výsledku v nás pestujú pocit nezmyselnosti úkonu - ísť voliť. Ak sa však dobrovoľne vzdáme tohto výdobytku našich pradedov ako boli Štefánik, Hlinka, Kráľ či Štúr, dovolíme tej priemernosti a nevýhodám pre nás –pre väčšinu, dovolíme im prehĺbiť sa.
Psychológia je moderné videnie duše, je to skúmanie toho ťažko uchopiteľného javu, mentálny software - metódami, ktoré sme sa ako ľudstvo naučili z prírodných vied. Merania, vyhodnocovania pozorovaní a na základe pravdepodobností a štatistických metód predikovanie budúceho konania a cítenia. A vidieť do budúcnosti je koniec koncov večným snom ľudskej bytosti ako i spoločnosti. Psychológia ako veda za posledných sto rokov urobila kus pokroku. Je síce jednou z najmladších vied, ale práve pre svoju tajomnú mladosť o to príťažlivejšia. Psychológia učí načúvajúcich meniť, či cibriť svoje fungovanie medzi ľuďmi tak, aby boli účinnejšími, možno lepšími socioentitami - ak sa však jedinec tak rozhodne. A tú morálku už psychológia nechce riešiť, to nechá iným.
Milý Slováčisko! Volám sa Peter Laťák a som predstaviteľom občanov Babína, ktorí nesúhlasia s výstavbou veterných turbín vedľa našich domov. Spolu s niekoľkými stovkami Babincov, ktorí už svoj nesúhlas vyjadrili podpisom petície proti výstavbe veterných turbín Vám chceme predstaviť naše pádne dôvody zhrnuté pár slovami. O veterných turbínach vieme všetci len to, čo mocní tohto sveta chcú aby sme vedeli – falošné polopravdy. Zavádzania, ktoré nás majú umlčať, alebo neprebudiť dokiaľ sa temer dvestometrové stožiare s osemdesiatmetrovými turbínami nebudú točiť nezastaviteľnou rýchlosťou vedľa našich domovov.
Svoju púť rozpočínam vonku, na okraji Európy, na brehu Baltiku. Po pätnásťhodinovej jazde autom som zaškrípal brzdami na zasneženom piesku gdańkej pláže. Od Karpát k Baltiku. Morze Baltickie, jak ho Gdańčania nazývajú ma hneď pohladilo chladom penistých vĺn a pomaly sa prepadám do piesku pláže, kde obďaľeč sa jašia poliaci mladí duchom. Život gombička. Tak isto ako tie penivo mrazivé vlny a rovnako „prívetivý” vietor v nakrátko ostrihaných vlasoch obopínal ma pocit dosiahnutia cieľa, pocit slobody horolezca vbíjajúceho svoju vlajku na štíte Mont Blanc.
