Vladimír Ledecký
Susedka
Mám susedu. Je perfektná . Mojou susedou je od narodenia. Na Slovensku je zvykom, že susedstvo je ako príbuzenský pomer. Od narodenia až do smrti. Má šesťdesiatpäťrokov a žije sama.
Venujem sa cestovaniu, spoznavaniuľudí, a sociálnej práci.Pracujem ako mediátor a rád pôsobím ako motivátor. Zoznam autorových rubrík: pre to sa oplatí žiť, no nenapíš to, už ma dožrali, ta tak to u nás chodí, Súkromné, Nezaradené
Mám susedu. Je perfektná . Mojou susedou je od narodenia. Na Slovensku je zvykom, že susedstvo je ako príbuzenský pomer. Od narodenia až do smrti. Má šesťdesiatpäťrokov a žije sama.
Túto úvahu som napísal pred dvomi rokmi a dostala sa do rúk kde komu. A či je to náhoda a či veriť, že ju čítali aj na ministerstve školstva. Minimálne Osvienčim chcú dať do osnov ... Čakám čo bude ďalej... No veď posúďte sami majú sa držať toho alebo nie:
Starosta obce je zvláštne zamestnanie. Najprv musí získať dôveru voličov a neskôr ich presvedčiť, že koná dobre a hlavne, v ich prospech. Často je hromozvodom, keď sa susedia pohádajú, alebo prestane tiecť voda vo vodovode, či vypadne elektrický prúd. Nemá s tým nič spoločné, ale nikoho to nezaujíma. Zvolili sme ťa, tak to rieš. Presviedča poslancov obecného zastupiteľstva, prosí o prachy úradníkov ministerstiev. Bojuje o zdroje z EÚ. Je zodpovedný za všetko, čo sa v obci udeje.
Na prízemí vás privítajú, priradia masérku (ja si vždy vyberám) a zavedú na poschodie. Sú tam naskladané posteľné matrace oddelené odsúvacími plachtami. Vyzlečie Vás a ľahnete si na chrbát... Usmievavá modelka pri intímnom svetle ovlaží vaše nohy vlhkou teplou utierkou...
Nebolo to tak dávno, čo môjho kamaráta - paracyklistu oslovil redaktor slovenského týždenníka. Zaujímala ho jeho príprava na paraolympiádu, denné dvojfázové tréningy na bicykli, tvrdá drina, húževnatosť, cieľavedomosť... Boj s neľútostným osudom a víťazstvo človeka... Nafotili s ním pár fotiek a o dva týždne vyšiel celkom pekný článok. O mesiac na to v to istom periodiku vyšiel článok o nebezpečenstve impotencie z bicyklovania. Farebným názvom „Impotent“ a drobnými čiernymi písmenkami nadpis pokračoval. A pri ňom Jankova fotka na bicykli. Na celú stranu! Neveriacky som na to pozeral... Známi si z neho, samozrejme, okamžite začali uťahovať a dobre sa na tom bavia dodnes... Zvyšok populácie jeho „impotenciu“ zobral ako fakt! Pred pár dňami požiadal o rozhovor novinár z obdobného časopisu mňa osobne, aj keď na tému regionálna zamestnanosť - (našťastie, impotenta už nepotrebovali).
Štátne lesy sa rozhodli vyrúbať časť lesa v našej obci. Označili stromy (nebolo ich málo), prišiel bager, vyoral cestu a začali píliť. Iste sa očakáva koniec sveta, minimálne obrovská veterná smršť či nálety lykožrúta tatranského, pretože vyznačili všetko, čo sa dá predať a rúbu ostošesť. Lesné včely divo bzučia, vtáky sa učia sadať na pne a vlci to radšej zabalili a odišli (vlk od Lukáča zatiaľ nedorazil).
Slovo na začiatok: Ak sa chystáte na europrojekty (euro milióny), tak poďte si ozrejmiť realitu od dobre informovaného implementátora- nenapraviteľného optimistu .
V Arménsku je niekoľko kláštorov, ktoré majú svoju mystiku, tajomno, duchovno...Pred jedným z nich sme sa začali vybaľovať s raňajkami. Kláštor bol ešte zamknutý. Slnko sa zpoza neho predieralo pomaly, no s ostrými lúčmi na oblohe. Okna na veži neboli zasklenné a tak cez ne ostré šípy prechádzali a bodali do našich prižmúrených očí. Luč svetla z kostolnej veže sa začal lámať a tancovať po okolí.
„Pán starosta, prišla som za Vami. Poslali ste mi šek, že som nezaplatila dane, ale nemusíte sa báť, zaplatím. Viete, len som na to zabudla. Keď prišla poštárka, že mám na pošte list, myslela som si, že si na mňa niekto spomenul. Dlho nikto nenapísal. Pár hodín som i rozmýšľala, kto by to tak mohol byť... a veru, aj som si poplakala. Myslela som, že Janka... alebo Ferko... Žijú ďaleko, viete, až v Bratislave. Nič im už netreba, nechodia tu, majú to ďaleko. Ani nepíšu, len na sviatky pošlú drahú farebnú kartičku s básničkou... iba sa na ňu podpíšu... Nemajú času, viete.
Hanča Tirtová, miestna Rómka, pravdepodobne zasiahnutá bleskom včerajšej nočnej búrky, mi na mieste vrátila niekoľkoročnú dlžobu pár tisíc korún. Zomrel jej vtedy starý a potrebovala ho pochovať. Zomrel neočakávane, nikto nevieme na čo. No za života sa mu často vyhrážala: “Bodaj by ši dostal rakovinu na tote čarne vajca!“
Východ Slovenska najviac zaostáva a politici majú dlhodobo plné ústa, ako ich to trápi a nemôžu s tým pohnúť...
Písal sa rok 1977, blížili sa „dušičky a ja som rozbehol svoj prvý biznis. Od tej doby ubehlo veľa času. Mladí ľudia si to dobré nemôžu pamätať a nám, čo sme v tej dobe žili, nezaškodí si pár vecí pripomenúť.
Pred dvoma rokmi kŕdeľ usmrkaných „ciganských“ detí pod naším vedením z dreva zostrojil malú kravu.