Približne pred rokom rezonoval na slovenskom internete silný príbeh o chudobe na Slovensku. Jeho podstatná časť znela takto: Predo mnou v lekárni v rade stála starká, s receptom a kartičkou poistenca v ruke. Tenkým hláskom sa spýtala lekárničky, koľko tie lieky budú stáť. 12,60 - znela odpoveď. Koľko? 2,60? - spýtala sa nahluchlá babka. Nie, teta, nie 2,60, ale 12,60. Starká zostala stáť, sklonila hlavu. V ruke ten recept a kartička poistenca. Tak čo, chcete tie lieky? -spýtala sa už nevrlo lekárnička. Stará pani sa len potichu otočila, povedalaďakujem a pomaly vyšla von. Zaplatila som svoje lieky a keď som vychádzala pred lekáreň, našla som ju sedieť na stoličkách, čo tam sú a plakať. Potichu, poriadne sa zadúšajúc. Pani, čo sa deje, potrebujete pomôcť? -pýtam sa. Nie, ďakujem, len som si prišla vybrať lieky a nemôžem si ich dovoliť. Plač. Áno. Možno som hlúpa, naivná a možno kompletne debilná, keď sama s R. pomaly nemám čo žrať. Ale tých hlúpych 12,60 eur, ktoré som s ňou pri okienku za lieky zaplatila, bolo dobre využitých. (Celý blog M. Ábelovej na prečítanie tu.)