Marian Baran
Značkové dievča
Vonku cez tridsať stupňov a v obchodnom dome dievča, cez značkovú kabelku prehodený značkový sveter.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Vonku cez tridsať stupňov a v obchodnom dome dievča, cez značkovú kabelku prehodený značkový sveter.
V galérii viseli na stenách obrazy. Boli to diela veľkého formátu a z môjho pohľadu, museli byť hodnotné, pretože na nich bolo nanesené obrovské množstvo farby.
Ráno, keď som išiel do práce, zobral som aj starý stôl. Niesol som ho do kontajnera na komunálny odpad. Už z diaľky som videl, že skončí v dobrej spoločnosti. Vyhodené kreslá, stoličky, vaňa.
Bol som v posilňovni a mám dobrý pocit. Pozeral som televízor, dal som si kávu a vďaka pružnej wifine vybavil kopec vecí. A stretol som Doda.
Po túre som schádzal do dediny. V batohu horský vzduch a prázdnu fľašu na vodu. Slnko vysoko na oblohe, ešte ďaleko kým pomaly zhasne v popolníku členitého horizontu.
Pri malom pulte stál chlapík a na všetkých sa široko usmieval. Dobrú náladu, i svoj mladícky vzhľad odôvodňoval konzumáciou nápojov, ktoré vyrábal pred malým obecenstvom.
Gombík a dierka na páse mojich nohavíc majú krízu. Pomaly sa vzďaľujú od seba. Je to nezastaviteľný proces. Tak sa rozhodli, ja to rešpektujem.
Dobre som sa uistil, či ma nikto nesleduje, až potom som zabočil na železničnú stanicu. Cestovný lístok som mal v pláne kúpiť si vo vlaku, od sprievodcu.
Keď som prichádzal z práce, na parkovisku som si všimol suseda. Mordoval sa s veľkou cestovnou taškou. Vybral ju z kufra auta a položil na zem.
Bol som kamarátovi vyvenčiť psa. Jednorázová záležitosť. Psa poznám a myslím si, že ho celkom poslúcham.
Bol som sa odfotiť u fotografa. Potreboval som malú fotku hlavy na cestovný doklad. Fotenie, to je hotová veda. Nie každý má na to hlavu.
Keď som otvoril v práci balík cukríkov, aby som si riadne zachrúmal a nachystal prácu pre zubárku, stačil okamih a počul som. Cukríky. Môžem jeden? Prikývol som a polovica obsahu bola preč.
Jedného dňa som si začal do práce nosiť vlastný pokrm. V ponuke mi chýbali kaloricky vetché jedlá. Jedlá ktoré zasýtia, ale nezanechávajú obliny na tele a šrámy na sebavedomí.
Kávu vymysleli pre mňa. Je to nápoj, ktorý každé ráno vytvorí atmosféru. Nápoj, ktorý mi svojou vôňou dokáže vytvoriť ráno. Chuť, ktorá mi vytvorí deň.
Na železničnej stanici bolo v nedeľu plno ľudí. Tašky plné vypratého oblečenia sa vracali do mesta. Rezne zabalené v alobale, pomaly prechádzala cestovná horúčka.
Tí, ktorých kuchyňa nie je každý deň studená, tí ktorí varia a radi, tak tí určite vedia, aké ťažké je zodpovedne odpovedať na tak jednoduchú otázku.
Vždy mi je ľúto vyhodiť staré veci na oblečenie. Mám k nim citový vzťah. Mnohé kusy odložím a niekedy si ich oblečiem, len tak z nostalgie.
Keď zo stromčeka opadlo ihličie, vyschlo imelo a kapustnica na balkóne sa začala so mnou rozprávať. Vtedy som definitívne vedel, že je čas na novoročné predsavzatia.
Na poslednú chvíľu dobehlo dievča, zadýchane si otvorilo dvere električky. Napriek mrazom oblečené v sukni, na kabáte zdvihnutý golier.
Bol som sa najesť v reštaurácii. Chladnička nedokáže ísť sama nakúpiť a sporák, kovová dekorácia kuchyne, sa márne núkala k plynulému použitiu.