Matej Sýkora
Jeden svet (?)
Kamarát novinár Arne, momentálne žijúci v Ugande mi napísal, že ide robiť smutnú reportáž do susednej Kene - bolo tam znásilnených 5 holandských dobrovoľníčok.
Človek. Aspoň sa snažím.Občas trochu stručný a chladný,inokedy zas obšírnejší a citlivý.FacebookLinkedIn Zoznam autorových rubrík: Občianske združenie BERKAT, Potrebujeme (r)evolúciu?, Život (je krásny), Svet ľudí sa nás týka, Na Slovensku je to tak..., Adjumani, Uganda, Írsko, Dublin, Londýn, Veľká Británia, Randers, Dánsko, New York, USA, Triedenie odpadu, Business, Užitočné, Festival Jeden svet, Festival Pohoda, SOS Povodne 2010, STOP ZLU, Energia naša každodenná, Každý iný - všetci rovní, Aktualizované z archívu
Kamarát novinár Arne, momentálne žijúci v Ugande mi napísal, že ide robiť smutnú reportáž do susednej Kene - bolo tam znásilnených 5 holandských dobrovoľníčok.
Keď napíšem, že som učiteľom počítačov v Amerike, tak mi neuveríte. Fakt, že to je v detskom tábore to trošku vysvetľuje. A keďže som skôr správca počítačovej učebne, znie to už celkom reálne. (Mohol by som sa rozpisovať, prečo sa moja pozícia tak zvrhla, ale odpoveď spočíva v dvoch jednoduchých konštatovaniach: deti sú na počítačoch 55 minút za týždeň a jediné, čo ich zaujíma je Facebook. Aj keď, aby som bol spravodlivý, tých mladších občas aj maily – ešte si spomenú na svojich rodičov.)
Prvý pocit z Manhattanu bol u mňa presne taký, ako keď sme vyšli v Ríme z metra a zrazu sa pred nami objavilo bájne Koloseum. Proste tam bolo a my sme čakali, že to bude niečo napínavé, že budeme musieť zabojovať, aby sme sa k tomu dostali... Takisto sme vyšli zo stanice metra na Times Square a New York tam jednoducho bol. A my v ňom.
Opomenúc rôzne (opodstatnené i tie neopodstatnené) predsudky o Američanoch, vytvoril som si už akúsi charakteristiku tejto spoločnosti. Nemám problém priznať, že môj názor je zatiaľ povrchný, na základe pár dňového pobytu v uzavretej komunite. V každom prípade, táto kultúra je veľmi zaujímavý fenomén. Je pravda, že Spojené štáty sú krajinou neobmedzených možností, dokonca aj povestné americké sny sa môžu stať skutočnosťou. Spoločnosť je multikultúrna a otvorená... Ale predovšetkým, zatiaľ sa mi zdá, že sa to kĺže po povrchu... Jednou z ďalších čŕt je aj silný individualizmus. Neznamená to, že človeku nikto nepomôže, ale hlavná zodpovednosť je na každom jednotlivcovi. Každý si musí hľadať svoje miesto v živote sám.
Je 6:20 ráno, vlastne doma obed, začínam písať prvé poznámky z cesty do Ameriky a (zatiaľ) pár hodinového pobytu v New Yorku. Na ruksaku mám zavesenú malú umelohmotnú americkú vlajku.
Potešenie na mojej strane Niektorých ľudí najviac poteší, keď sa niekto poteší.
„Mali by ste záujem prispieť na zbierku Ligy proti rakovine pri príležitosti Dňa narcisov? Táto zbierka sa na Slovensku koná už po 12. krát... Príspevok je dobrovoľný. Poprosíme priamo do pokladničky... Nech sa páči, symbolický narcis. (Môžeme vám ho pripnúť? A najmä starší páni sa na mladé dobrovoľníčky usmejú a zlepší sa im nálada.) A informačné letáky – nájdete tam popísané aj využitie výťažku zbierky z minulého roku... Ďakujeme a prajeme príjemný deň!“ - „Aj vám a veľa vyzbierajte!“ + Úsmev na tvári, ktorí povzbudí.
„Niekedy stačí málo, aby tí najchudobnejší dostali šancu na dôstojnejší život.“ O Keni si myslí, že je stále „úžasná krajina. V situácii, keď sa dostala do povedomia pre kruté násilnosti, to možno znie absurdne. Ale človek si túto krajinu rýchlo obľúbi pre usmiatych ľudí, ktorí, hoci veľa nemajú, vedia sa tešiť. A niekedy stačí naozaj málo, aby tí najchudobnejší dostali šancu na dôstojnejší život: založili si malý obchodík a deti aby chodili do školy.“ „Jeho“ eRko – hnutie kresťanských spoločenstiev detí je nezisková organizácia, ktorá okrem iného podporuje adresné projekty práve v krajinách tretieho sveta. Napríklad kliniky v Keni, Sudáne a Ugande, mikropôžičky, školy pre deti ulice, drogovo závislé deti a detské prostitútky, športové aktivity chudobných... MARIÁN ČAUČÍK je jej predsedom.
Zaujímajú ju ľudia a ich príbehy. Vôbec nezáleži kde. Som si istý, že sú pre ňu skutočne dôležití. Takí akí sú. Nevadí, že sú často úplne neznámi a že je takmer isté, že sa s nimi už nikdy v živote nestretne. V Nota Bene je niekedy aj polovica čísla od nej. :-) JANA ČAVOJSKÁ, fotoreportérka najpredávanejšieho slovenského týždenníka Plus 7 dní. (Ale na internete ju hľadajte pod menom Yanica. :-)
Určite by bolo zaujímavé získať vysvetlenie niektorých kontroverzných častí biografie, ale tento rozhovor bude smerovaný trošku inak... :-) „Diletant a samouk. Novinárom som sa stal z dlhej chvíle a z nedostatku iných príležitostí. Spočiatku ma živila práca lodníka na Dunaji.“ Možno by ste neverili, ale to je úvod z vlastnoručne písanej biografie na stránke www.kampf.sk. Adresa už niečo naznačuje. No a biografia vyvrcholí konštatovaním „Mám rád držkovú a gulášovú polievku. Kdekoľvek.“ Teraz je už nad slnko jasné, o koho ide. Fotoreportér týždenníka Život a predovšetkým veľmi zaujímavý človek (samozrejme okrem iného). Reč je o VLADIMÍROVI KAMPFOVI.
Je dušou festivalu Jeden svet. A vlastne celého občianskeho združenia Človek v ohrození. Vo svojom článku Keňa - čo nenájdete v katalógu cestovnej kancelárie píše „Krajina, ktorú nám v minulosti romantizoval film ‚Spomienky na Afriku‘ a v súčasnosti ‚Biela Masajka‘. Pokiaľ si nevyberiete z lesklých stránok katalógu cestovnej kancelárie all inclusive pobyt v hotelovom komplexe na pláži v Mombase, možno uvidíte aj iné viac či menej lesklé stránky života tejto krajiny.“ Zaujímavé sú aj jej skúsenosti z Afganistanu... No a jej skúsenosti sú zase dôležité pre Človeka v ohrození. NORA BEŇÁKOVÁ, riaditeľka ČVO a dramaturgička Jedného sveta (okrem iného).
Možno ho poznáte, možno nie... Jeden svet je medzinárodný filmový festival dokumentárnych filmov, ktorý organizuje občianske združenie Človek v ohrození. V roku 2007 sa v Bratislave uskutočnil už ôsmy ročník tohto festivalu. Prehliadku filmov z rôznych kútov sveta zaoberajúcich sa problematikou porušovania ľudských práv, odkrývaním pozadia konfliktov, nahliadajúcich do života utečencov a žien, rovnako aj ľudí žijúcich v nedemokratických režimoch, či odhaľujúcich problémy chorých na AIDS si prišlo pozrieť 13 500 divákov...
Po návšteve v Centre sociálnej pomoci Domino (a silných pocitoch), veciach čo sa skrývajú za nepreniknuteľnými (?) múrmi v Domine a rozhovore s vedúcou výchovy, sa dostávame, pre mňa k tomu najsilnejšiemu a najpodnetnejšiemu - k odpovediam žiakov, vlastne ešte detí zo sekundy, ktoré pripravovali program práve pre deti z Domina, zažili tu atmosféru, no a potom v anonymnej ankete odpovedali (podľa môjho názoru úplne úprimne a nezávisle) na niekoľko otázok po návšteve v Domine.
Počas našej návštevy v Centre sociálnych služieb Domino sme sa všeličo nové dozvedeli. O postihnutých deťoch, o nás samých a aj o samotnom Domine a o tom, ako takéto zariadenie funguje. „Tieto deti sú také prívetivé, milé, prítulné, vďačné. Oni nás majú radi. Máme s nimi dobré vzťahy. Oni sa, možno viac ako zdravé deti, dokážu na nás naviazať.“ hovorí v rozhovore momentálne poverená vedúca výchovy.
O návšteve v Centre sociálnej pomoci Domino (a silných pocitoch) ste si už možno prečítali... Teraz prichádzahú na rad oficiálne i menej oficiálne info o tom, čo to vlastne Domino je a ako to tam funguje.
Aj tento rok sa žiaci sekundy Piaristického gymnázia v Prievidzi vybrali prezentovať svoj originálny program zložený z divadla, hudby i spevu do Centra sociálnej pomoci Domino. Možno to znie banálne, ale študenti sami od seba priniesli deťom z Domina sladkosti, ktoré ich celkom potešili, a vďaka podpore v kampani Každý iný, všetci rovní sme mohli priniesť aj knížky, skladačky a tak...
Kde nebolo, tam nebolo, za siedmimi parlamentnými komorami a tromi slobodnými trhmi žili v jednej krásnej krajinôčke, ba dokonca republičôčke ľudkovia. Každý iný, všetci rovní. Cez tie módne ružové okuliare v krásnych teplých farbách tu bol život pokojný a jemný. Ľudkovia sa na seba usmievali, tešili sa aj z toho najmenšieho dobra a s úsmevom to najväčšie zlo obrátili na niečo nádherné.
Čo je to kampaň Každý iný - všetci rovní som už párkrát spomínal... Tentokrát by sme to mohli zobrať trošku menej vážne... Pri medializácii tejto kampane sa vyskytlo niekoľko super nápadov. Teda, aspoň mne sa páčia.
Vyjadri sa k myšlienkam kampane Každý iný - všetci rovní a vyhraj MP3 prehrávač a ďalšie skvelé ceny! Spôsob realizácie a téma je len a len na Tebe a na tom, ako to cítiš vo svojom vnútri... Či využiješ svoje maliarske schopnosti, napíšeš básničku alebo esej, urobíš prieskum, zložíš pesničku alebo vymodeluješ sochu... Oceníme akékoľvek vyjadrenie Tvojho posolstva, pocitu či myšlienky!
Vyjadrite prosím úprimne, do akej miery cítite predsudky voči uvedeným skupinám obyvateľstva. Prieskum v rámci projektu Skúsme žiť „inak“ (možnosti pre lepší svet) v rámci kampane Každý iný - všetci rovní na vzorke 120 študentov kvinty - oktávy resp. 2.A - 4.A Piaristického gymnázia F. Hanáka v Prievidzi.