Ľudia o mne tvrdia, že v telefóne vyzerám vyššia....:-). Zoznam autorových rubrík: z môjho života, Timko, o nás..., ľudia okolo mňa, Buď BIG B/S, Súkromné, Nezaradené
Vychádzam z nemocnice...Za posledných 6 mesiacov je tam už tretíkrát. Včera som od rána piekla špeciálne torty, tvorila chlebíčkové kreácie na jeho šestnástku - dnes som mu bola zaniesť veci do nemocnice. Opäť vysoké glykémie...Do týždňa ho napravia. Nuž, mala by som byť za tie roky už zvyknutá, ale ....
Workoholička ako veľa iných. Ale- asi to ani inak nejde. Najmä, ak denne prepínate v dvoch zamestnaniach.. K tomu nadmerný pocit zodpovednosti a v okruhu 3 metrov nikto kto by to „urobil lepšie“ :-)... Jasné, že telo štrajkuje, ak je toho na neho veľa. Ale, keď ten pocit nenahraditeľnosti je taký úžasný...
- Viete, čo ma zaujíma? Odpoveď na otázku, prečo sa nevzdelávate. Čím to vlastne je? Čo je u vás iné? Je niečo, čo uznávate? Máte vôbec nejaké hodnoty? A prečo sa niektorí hneváte na slovo Cigán a niektorí nie? - Otázky, otázky, otázky... A ani na jednu neexistuje jednoduchá odpoveď...Čo ale neznamená, že sa odpovedať nedá... Zaujímavé...Žijeme vedľa seba takmer tisícročie, no nič o sebe nevieme.....
....V tom momente som si uvedomila, že by som mala niečo povedať, ale nedalo sa...A to som si myslela, že ma máločo prekvapí...
Vtedy moje pogadžovanie prijala ako biľag. Teraz je pre ňu možno úľavou. Vraj, že sa mi takto žije ľahšie – mám prácu, peniaze, a hlavne- vždy mám čo variť... Moja mama...Stojí tam v širokých teplákoch, v hrubých ponožkách a dlhom, sem-tam dierkavom svetri. Čo na tom, že je neforemný... Hlavne, že je teplučkýPozerám na ňu, ako sa snaží všetko odpratať zo stola... Najmä popolník- vie, že fajčenie neznášam. Ešte pred pár rokmi, by takéto niečo neurobila...
Celý náš pokrok pri jeho autizme bol o hľadaní a náhodách. Buď mal deň, alebo nemal deň. Niekedy bol schopný „fachčiť“ aj dve hodiny bez prestávky, inokedy bol unavený. Vtedy sa ma snažil premeniť harrypotterovskou paličkou na žabu, zastrašiť ma slovami ,čuš, babo´ alebo si ľahol na lavicu so slovami , Vážení přátelé, dobrou noc´. Bol majstrom vo vyhľadávaní podnetov, aby mohol „prepnúť“. Napríklad stačilo, aby mi zazvonil telefón a on ho zdvihol skôr ako ja. Nemusím ani hovoriť, aká bola moja mama prekvapená, keď si miesto mňa vypočula: „Haló, tady major Majsner. Kudláčková, co blbneš.“ s autentickou intonáciou herca Jana Potměšila...
Prvé dni som bola medzi nulťákmi len niekedy- skôr len skontrolovať „mojich“. Či poslúchajú Maťku , svoju učiteľku , či netreba niečo riešiť a urobiť výjazd k „našim“ a podobne. Timka som registrovala ako pekného, blonďatého chlapčeka s veľkými hnedými očami. Buď behal so zvláštnou krabicou po triede, alebo spieval a bubnoval na lavicu.... Cítila som pri pohľade na neho ľútosť, také čudné zvieranie hrudníka... Vždy som si vtedy povedala - ,Dievča, buď rada, že má Marek „iba“ cukrovku´...
Tri rôzne situácie so spoločnými črtami. V prvej z nich je hlavnou hrdinkou „Zvedavka“ – asi trojročné dievčatko. V druhej cyklista – junior s pomocnými kolieskami a jeho babka. V tretej prešovský čašník. No a samozrejme, vo všetkých som aj ja....
A možno by bolo po probléme...csC.-celkom slušná Cigánka. Už niekoľkokrát som chcela písať na inú tému, ako Cigáni, Gadžovia, gayovia... Vždy je to rovnaké - impulz, potom titulok a už to ide.Písmenká pribúdajú. Potom si to prečítam a, olalá- opäť je to tu... Úplne niečo iné, než som chcela písať. Moje písmenká sú z môjho života, nič vymyslené, žiadna fikcia. Realita. Sú o mne a o tom, ako vnímam veci okolo seba. Verte, nie je ľahké odokryť dušu, nechať si ľudí vojsť pod kožu....
Tak toto bola „dôležitá“ otázka môjho syna v deň, keď sa celý vzrušený dovalil ako veľká voda z vedľajšieho sídliska. Ani som za ním poriadne nestačila zatvoriť dvere a už živou gestikuláciou spustil: „Mama, ja som Cigán! Nie je to paráda? Ty si o tom vedela? A ČO to vlastne cigán je?“ Takmer som vtedy spadla z nôh....Vedela som, že táto otázka raz príde, ale že sa bude Marek pri tom tváriť tak šťastne, sa mi ani len nesnívalo....
Ak nemáte problém s kamerami, tak sedieť v „živom“ vysielaní v pohode zvládate. Ja do takéhoto okruhu ľudí patrím.... A práve preto, keď mi včera zavolala dramaturgička, som vcelku bez problémov súhlasila s účasťou v relácii pre tínedžerov (hoci, trošku som nejaké tie „cavyky“ robiť mohla :-) ). Eufória z „mojej žiadanosti“ ma držala ešte celých päť minút po telefonáte, keď som si spomenula na doplňujúce slová dramaturgičky: „....viete, nebude to na rómsky problém. Budeme diskutovať na tému slobody“. Po strávení a spracovaní informácie som si uvedomila, že z tohto ma vytiahne iba moja schopnosť okecať hocičo a hocikde...
... ale nedalo sa inak. Pondelňajšia konferencia v Ostrave ma dostala...
Tak som bola v Avione na nákupe... A keďže som veľa pila, aj mi bolo treba cikať....
Predvčerom som sa stretla s bývalou kolegyňou. Dali sme si kávu a spomínali na časy, keď som ešte pracovala v školstve. Po prebraní všetkých klepov mi zrazu Jana hovorí: „ A pamätáš na tie prváčence, čo Ti chceli umyť ruky bielidlom? Tak teraz sú z nich piataci a minule sa na Teba pýtali. “ Pamätám. Začínam si dolovať spomienky na ten deň D, kedy som mala takmer celé Savo na rukách. Teda vtedy som sa na tom až tak veľmi nebavila ....
Skončila v práci skôr. Ešte nákup, lekáreň, banka – a potom rovno domov. V obchode už nie je čerstvý chlieb, ale predavačka je milá a usmievavá, tak berie balený. V banke dlhá rada, no pri prepážke sa šarmantný muž so zjavnou dávkou empatie snaží pracovať rýchlo (...povedala mu, že ju ešte čaká varenie večere...). Už je vonku z banky, vchádza do lekárne a nakupuje nejaké vitamíny pre rodinu. Magistra ochotne radí - evidentne sa vyzná. Spokojná odchádza domov. Deti ešte nie sú doma, tak má čas na seba a myšlienky... Taký krásny deň - usmievaví ľudia...dokonca aj suseda ju pozdravila...
