Ľudia o mne tvrdia, že v telefóne vyzerám vyššia....:-). Zoznam autorových rubrík: z môjho života, Timko, o nás..., ľudia okolo mňa, Buď BIG B/S, Súkromné, Nezaradené
A takú peknú tému som mohla mať...!!! Oblasť, ktorej sa venujem už niekoľko rokov, poznám ľudí, mám kontakty... A čo sa stalo?? Z desiatich tém som vyfasovala práve tie, o ktorých nič (nič) neviem!
Výstup bol jasný – urobiť niečo s Cigánčatami, ktoré zrazu všetky vysťahovali mimo mesta – umelo vytvorené geto si vyžiadalo svoju daň... Ráno nadávali veľké biele decká tmavým, počas vyučovania si to starší tmaví patrične vybavili s mladšími bielymi... Poobede sa objavili rodičia a podobným princípom si problémy detí vybavovali medzi sebou. V priebehu pár mesiacov boli hliadky mestskej polície takmer denným návštevníkom školy. Keďže táto škola vonkoncom nebola jediná v meste, žiakov začalo ubúdať... Bielych.... Išlo to nepriamou úmerou- čím menej bolo bielych, tým viac bolo tmavých. Netrvalo dlho a jednej škole (z piatich) sa začalo hovoriť „cigánska škola“ ... A práve do nej chodilo aj to moje dieťa...
Práve mi volal zo školy... Je úplne zrútený a ja takmer nerozumiem, čo hovorí... Zachytím len slová: „ Mami, Deni v noci umrel....“ Snažím sa hovoriť mu nejaké ukľudňujúce slová, ale.... Myslím len na jedno – mohol to byť...
Mnohokrát sa príjemne zabávam na pozornosti, ktorú vzbudzujem.... Niekedy sama, niekedy s polovičkou. Ľudia si nás obzerajú, niektorí sa usmievajú – iní nie, často počujeme zaujímavé poznámky a dokonca raz sme niekomu pomohli vyhrať stávku...
„Nemusíš sa báť – Ty si predsa normálna...“. Trpko sa pousmejem... Čo znamená byť normálna? Ak je to fakt, že pracujem, nekradnem, nevraždím, tak áno – som normálna. Ak byť normálnou znamená nebyť Cigánkou, tak mám potom problém. Reálny problém....
Dlho som bola presvedčená, že aj s tými staršími sa dá niečo robiť... Teraz som si takmer istá, že jedno staré príslovie má v sebe veľký kus pravdy... Spomína sa v ňom niečo so starým koňom a jeho učenlivosti novým veciam....
Držia v rukách moje staré fotografie a zabávajú sa na nich. „Ty si mala štvorky?“, zaznie pri pohľade na moje súčasné skoro-dvojky. „To koľko kíl si vlastne zhodila? A to fakt tieto boli pred šiestimi rokmi?“ Tak takéto a im podobné otázky som v pondelok počúvala z rôznych strán. Vyhrabala som totiž staršie fotografie z čias, keď som ešte jedla mäso so zemiakmi, sladkosti aspoň dvakrát denne a v ktorejkoľvek hodine si bez problémov dala oškvarky s riadnym kusiskom chleba...
Prvý deň v práci... Otvorím mailíky a medzi nimi nájdem jeden s odkazom: práce od deciek... Chvíľu trvá, kým všetky prílohy rozbalím a uložím, ale stojí to za to. Až sa mi nechce veriť tomu, aké pokroky toto dievča za jeden rok urobilo...
„Tak ho do tej Ameriky púšťaš???? Nemáš rozum? Veď to nie je Bratislava! Čo keď sa mu tam niečo stane???“ Akákoľvek argumentácia je v tejto chvíli zbytočná... Keď raz matka takto začne, najlepšie je neodpovedať jej. Stačí len prikyvovať- je jedno, či to bude zhora dolu alebo zľava doprava... Ona sa vyplače, ponadáva si, zasype množstvom otázok – hneď si aj na ne sama odpovie - nakoniec sa na mňa pozrie a povie: „Ale, škoda hovoriť- však Ty ma aj tak nepočúvneš. Vždy si si robila po svojom....Tak čo sa čudujem???“ . Opäť som prekvapená, aké rôzne emócie je schopná vystriedať za necelých desať minút... Podobne to bolo aj v období, keď som na týždeň odišla na študijnú návštevu. Do Francúzska..
Šoférujem. Čaká ma návšteva bývalého zamestnania. Toho, kde som pracovala s našimi „našimi“ a našimi „ bielymi“. Celkom som sa tešila, tých mojich som naposledy videla takmer pred rokom- v tábore. Určite majú kopec noviniek... No najviac ma zaujíma, ako sa darí Timkovi...
Potajme som závidela mužskej časti rodiny - na každom z nich bola naviazaná. Mňa vnímala skôr tak okrajovo. Vnímala.... Zmenila sa. Možno preto, že som sa zmenila ja... Teraz už len musím dúfať, že urobím reparát aj u druhého dieťaťa...
„Čo riešiš – dajme študentom diplomy. Tých predsa nikdy nie je dosť..“ Veta, ktorá znela z Janiných úst celkom zaujímavo (aj keď u nej slovo „zaujímavé“ má často úplne iný podtón...), mi pripomenula časy, keď som aj ja bola presvedčená, že diplomy mi otvoria bránu k našim Cigánom aj k „mojim bielym“....
Dlho to bola len rozprávka, ktorú som jej hovorila pred spaním. Jej najobľúbenejšia - O dievčatku, ktoré si hľadalo nového tatinka a maminku v Domčeku plnom malých detičiek.. A ako sa na správnu rozprávku patrí, aj táto mala šťastný koniec... No nie pre všetkých...
„Článok je dobrý, len by to chcelo na začiatok nejaký príbeh z praxe. Ak by sa dalo, tak do zajtra.“, čítam z mailu. Najskôr premýšľam, či sa na to nevykašlem... Veď som už vypotila dvadsať strán... Nakoniec však článok opäť otváram a lovím v pamäti nejaké skúsenosti počas mojej praxe zo školy. Po chvíľke však opäť siaham po overených zážitkoch – tých vlastných...
Čakám v „Alžbetke“. Musím priznať, že oko lekára som už naozaj potrebovala- dokonca som sa pred mesiacom priznala priateľovi, že po prvýkrát idem k lekárovi s akýmsi náznakom radosti....Obzerám si ľudí pred ambulanciou – samé ženy... Mladé, staršie – takmer všetky kategórie...Zrazu ma zaujala menšia, možno päťdesiatročná, pani. Nekľudne behala očami po každom bielom plášti....Zaujímavé- bolo z nej cítiť odhodlanie, smútok a zároveň aj strach... Keď vyšla sestrička z ambulancie, aby zavolala ďalšiu pacientku, žena k nej rýchlo pristúpila a so slzami v očiach súčasne ju žiada aj prosí: „ Sestrička, môžete mi konečne povedať, ako dopadli odbery mojej dcéry? Je to už niekoľko týždňov a ona je už psychicky na dne. Má 24 rokov a piaty mesiac tehotná...“ Ruka s kartičkou mi ostáva bezmocne visieť pri tele...Akoby som videla moju mamu a seba pred trinástimi rokmi...
Sedem rokov bez akejkoľvek možnosti sebarealizácie by ubilo aj koňa. Nieto ešte také útle žieňa, ako som ja... Ak teda nerátam rodičovskú „dovolenku... No a pritom som mohla byť počas toho obdobia takmer sprievodkyňa, predavačka, majsterka výroby... Takmer... Ešte šťastie, že to všetko už mám za sebou. Keď však denne čítam a vidím, čo sa okolo mňa deje – nezamestnanosť, prepúšťanie, kríza- niekde vo vnútri mám strach... Čo keď TÝM budem musieť prechádzať opäť ????
Nechápem...Zvyčajne už s podobnými „ranami“ bývam vyrovnaná... Zmierená...Teraz nie. Možno preto som zavolala mame... A tá mi opäť po dlhom čase pripomenula, že sme iní ...
Sledujem noviny v telke. Nedeľné. Pre nepriaznivé počasie je na cestách veľa havárií... A medzi nimi jedna, ktorá vo mne vyvolá emócie a spravodlivý hnev. Rýchla jazda končí smrťou mladej ženy.... Chvíľu sa rozčuľujem, no po desiatich minútach na nehodu zabúdam. Netuším, že ma o necelých dvanásť hodín zasiahne celou svojou silou..
Nič mimoriadne, nákup ako každý iný. Až na fakt, že tentokrát som neodolala a balíček čokoládových súdkov s vaječným koňakom skončil vo vozíku. No a pár minút na to som si pripísala ďalší trapas na konto...No pôvodne som však z celej situácie chcela obviniť TEN čokoládový súdok...
Dnes som zistila, že jedna z mojich mladých tiež bloguje... A pekne dlho... Keď som tak brázdila po jej blogu, našla som v starších článkoch meno, ktoré sa objavilo aj na mojom blogu.... http://zuzanamichalcova.blog.sme.sk/c/95141/Ako-ma-Timko-naucil-ze-nie-vsetko-v-knihach-je-pravda.html
