pozorovateľ Zoznam autorových rubrík: Italiano, čo sa mi páči, Niečo vedeckého, Obrázky, Fotky, len tak..., Súkromné, Nezaradené
Tak sa nejako nám rozmohli článočky o stresujúcich dôchodcoch v autobusoch, električkách... (aj trolejbusy máme)... a v ostatných prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy. Prvý a aj druhý (plus diskusie k nim) vystupujú proti našim cestujúcim starenkám a starčekom (skúsenosti, ja viem...). Dokonca som tam objavila aj akési regulácie chtivé myšlienkové pochody...
Tieto fotky nie sú veľmi dobre ostré. Málo svetla (pred búrkou...), môj Olympus C-725... ale majú tak zvláštnu atmosféru a pekné farby. Fotené pri Váhu a v Svrbiciach na poli.
Nevedela som sa rozhodnúť, ktorý si z tých troch vybrať... a tak som tam šupla všetky tri (obitri)... margarétky...
Bolí ma zadok, a stehnách mám svalovicu až hrôza. Chodiť dole po schodoch mi spôsobuje utrpenie. Na nohách si môžem rátať pľuzgiere. Som spálená, krk už mi začína cibuľovatieť (lúpem sa)... a som neskonale šťastná :)
Spomenula som si na ne, keď som pred asi týždňom bola v Hlohovci ... a tam jeden chlapík v obchode zahlásil, že ešte jeden zapaluvač...
Odkedy som v Terste, moji Taliani začali objavovať slovenské chute. Ochutnali náš Tokaj, milujú Demänovku, čokolády a bonbóny Figaro, domáci sa osudovo zamiloval do Topvaru a Bažanta... (výrobcovia a distribútori spomenutých značiek sa mi ohľadom odmeny za reklamu môžu kľudne ozvať)... Tak, nastal čas zoznámiť ich s rajom. A pomohla náhoda... a aj moja nešikovnosť :)
Ja sa rada bojím. Samozrejme, za určitých, presne vymedzených podmienok. Podmienka prvá, báť sa len a len pri pozeraní filmu (nemusí to byť hneď horor, mne stačí k bátiu sa pramálo :)). Podmienka druhá, báť sa v spoločnosti osoby, ktorú len tak hocičo z miery nevyvedie. Podmienka tretia, aby sa v mojej blízkosti nachádzal vankúš, perina, deka, teda niečo, pod čo sa môžem skryť. A v prípade potreby, aby boli dvere do najbližšej miestnosti dokorán otvorené. A podmienka štvrtá, posledná, aby ten film, ktorý mi pripraví strašidelné predstavy, bol fakt dobrý, čo najmenej krvavý (teda žiadne motorové píly, cirkulárky, sekery) a tajomný.
Ďalší obrázok z mojej série. Mohla by som ho nazvať aj Niekto s cigaretkou. Móóóžem, ale nemusím. Tak... :).
Dnes som sa pristihla ako pijem kávu. Síce s kilom cukru a maximom mlieka... ale moje odhodlané „kávu nikdy, ble“ je fuč. Už sa vidím ako na staré kolená jej slopem litre a bez cukru...
Včera večer si cupitám po chodníku. A predo mnou si tiež niečo cupitá. Malé, strapaté, čierne s veľkými očami (a la som chudátenko, neubližovať!). Malé, strapaté, čierne (msč) a jeho veľký plešatý sprievodca však cupitali pomerne pomaly, tak som sa rozhodla túto dvojicu predbehnúť. Počas obiehania sa to msč na mňa tými okáľmi milo pozrelo a ja na oplátku som sa na neho usmiala. Msč to však považovalo za prejav nevídanej agresie a chňaplo po mne. Mala som štastie, že mi to msč siahalo len niečo nad členok, tak som vyviazla len so zvýšeným pulzom a tlakom. A neodniesli si to ani rifle a chvalabohu ostali celé. Ale aj tak som mu povedala svoje: „Môjho dedka na teba!“
Každý mesiac som bombardovaná (teda moja mailova schránka) novým vydaním EEP Newsletter (alebo Newsletter of the European Environmental Press), tak som si vytvorila aj rubriku Niečo vedeckého. No a ako na potvoru... články sú super, len nie sú napísané v populárno-vedeckom štýle, respektíve, nič zaujímavé na blog. Ale včera som objavila jednu super vecičku. Mapa Európy, ale nie hocijaká, pôdna mapa. Vyzerá dosť abstraktne, dobre sa ňu pozerá. Až tak, že som sa nevedela rozhodnúť, či ju hodiť do tejto rubriky alebo ju zaradiť k nezaraditeľným...:). Mapa
Reklama. Mladá vysmiata žena vám ponúka pohár plný čírej vody. Hovorí o nej dlho, predlho, potom sa napije z fľašky a slastne zamľaská. Prírodná minerálna voda San Benedetto. Len 0.0007 % sodíka! Kúpila som. A rovno 9 litrov.
Každý Boží deň okrem víkendu a piatka. O siedmej večer, ulica Ugo Foscolo (vysloviť Ugofoskoló precítene a so stisnutým nosom!), najširšia budova na ľavej strane. Druhé poschodie, trieda, kde je najväčší hluk. Temperamentní španielski mládenci vo futbalových tričkách a Španielky s hlbokými výstrihmi, Portugalci s nagélovanými vlasmi, traja tichúčki Číňania (majú šikmé oči, tú národnosť len tipujem), nejaký Albánec, Slovinci a ja, Slovenka.
Cez víkend som bola doma, na Slovensku. Ani neviem, či som v Taliansku permanentne nachladená a okrem voňavky spolubývajúcej nič iné necítim (a možno práve preto), ale tu jar nevonia. Doma som sa opájala voňavým vzduchom...a tu nič! Orgován, hrušky, jahody, repka, trnky, silno vonia čerstvo pokosená tráva, niekde aj už vysušené seno...jáj! Vzduch je úžasne navoňaný, len dýchať. A tak moji milí voňajte ho a dýchajte aj za mňa!
Zomrieť. Ako to spravil pred niečo vyše rokom strýko môjho dedka (ja si to takto predstavujem).
Mám svojho Anjela Strážneho v obrovskej úcte. Toľko ako on sa asi nikto nenamaká. V noci nespí, voľno nemá... a dostal opatrovať jedno veľké nemehlo. Podarilo sa mi zopár skvelých kúskov, on ma vždy zachránil.
Tento obrázok bol nakreslený ako jeden z mojich prvých. Mala som vtedy jabĺčkové obdobie (jeseň) umocnené jednou fotkou. Plná debnička jabĺk... ak presvedčím autora, tak rupnem na blog aj tú fotku :)
Stojím hore, trasiem sa od zimy a cezo mňa prechádzajú oblaky... cítim sa tak zvláštne, tak neviditeľná. A potom dole, o tisíc metrov nižšie, prší. To prším aj ja... a tá tráva čo vyraší po daždi bude aj moje dieťa. Dobrý pocit. (Istria, hora Vojak, 16.4.2005)
Nemám to ja veru na ružiach ustlané v tom Taliansku. Som ako jediný občan SR v široko-ďalekom okolí mojich Talianov (kolegovia) predstaviteľom štátu, ktorý im (teda Taliansku) ukradol značku Tokaj (škoda, že tu nie je niekto z Maďarska, zvalila by som ho na neho, ach)...
